Svet Bulharsko – Z Albeny na Baľčik
Väčšina z nás, ktorí radi trávime letnú dovolenku pri mori, sa počas dovolenkových dní oddáva sladkému leňošeniu a povaľovaniu sa na pláži. More nám ponúka to, čo na Slovensku nenájdeme. Vzdialené, nedozierne, ba priam tajomné a pre nás málo dostupné. Vôbec nám nenapadne meniť niečo na zaužívaných tradíciách počas dovolenkového pobytu pri mori, kde radi leňošíme, slníme sa, popíjame dobré nápoje a večere i noci strávime pri dobrej hudbe a vínku. Je však na škodu, že počas pár dní v cudzom svete si nenájdeme chvíľu času objavovať nepoznané zákutia prímorskej prírody. A že je čo objavovať si uvedomíme vtedy, ak sa s trochou vôle zdvihneme z rozpáleného piesku, odložíme dobre vychladený nápoj, nasadíme klobúk a namierime si to do diaľav. Niečo podobné sme podnikli počas letného pobytu v Bulharsku, keď sme sa jedného dňa pobrali preskúmať trasu popri mori do najbližšej dediny.
Pobrežím
Stredisko Albena v Bulharsku je trocha menej navštevované slovenskými turistami, nakoľko ide o letovisko hlavne pre deti a rodiny, detské tábory a nájdete tam hlavne veľa ruských turistov. Musíme však dementovať negatívne chýry, ktoré sa o ruských dovolenkároch šíria. Mentalitou a správaním sa vôbec nelíšili od Slovákov, boli milí, usmievaví, v pohode a obraz hlučného, drzého a nafúkaného Rusa ani zďaleka nenapĺňali. Albena je známa svojou takmer 100 m širokou plážou, ktorá sa pomaly stáča na sever a končí pod strmými útesmi. No, a útesy boli naším magnetom na spoznanie "divočiny". Dozvedeli sme sa, že popri mori vedie chodník, ktorým sa dostaneme do 6 km vzdialeného Baľčika. Takže 6 km tam, 6 km naspäť, a tak sme sa jedného dňa ráno vybrali na cestu. Slnko práve vychádzalo spoza horizontu a vôkol bolo neskutočné ticho. Ešte aj čajky spali opodiaľ, nevšímajúc si nikoho a ničoho. Vlny boli mierne, voda priezračná, sem-tam sa objavil šplechot od malých rybiek. Chodník sa vlnil tesne pri vode a my sme si v tej chvíli uvedomili, že sa stále pohybujeme v nadmorskej výške nula. Nuž, tak hlboko sme ani doma ešte neboli, pomysleli sme si. Vedľa nás sa pomaly začal dvíhať breh a postupne vytvoril kolmú stenu útesu. Bolo vidieť, že okolitá zem vznikla ukladaním rôznych usadenín a následne tektonickými pohybmi zdvihnutá nad hladinu mora. Rôznofarebné pásy sa striedali v nepravidelných šírkach, pričom v každom páse rástla rozličná flóra, ktorá sa väčšinu podobala na našu, ale v niektorých prípadoch bola endemická.
Keďže okolo nebolo živej duše a zvuk mora vytváral čudesnú atmosféru, snažili sme sa úplne oddávať chvíli v samote. Sila príboja si však na niektorých miestach vyžiadala svoju daň. Občas bol chodník tak podmytý, že sa jeho plocha poprehýbala, popraskala a niekde dokonca odplavila do mora. O chvíľu sme narazili na obrovský zosuv pôdy, kde sa kolmá stena útesu zvalila a dokonale pochovala celý chodník pod mohutné usadeniny. Prechádzali sme okolo jazierok, ktoré vznikli popri mori priesakom a voda v nich bola slaná ako v mori. Z času na čas bol chodník úmyselne vyspádovaný až do vody, pravdepodobne pre rybárov, aby sa dostali so svojimi loďkami do mora. Objavujeme aj zabudnuté chatrče, rybárske náradia, opustené odparovače vody zo získavania morskej soli a sem-tam dúfame, že sa aspoň na chvíľu vyhodí do vzduchu z mora čiernomorský delfín, ktorý žije iba tu.
Čierne more
Apropo - Čierne more. Je asi na mieste, aby sme si povedali niečo tiež o miestnom mori. Má mnoho zvláštností a z informácií, ktoré nám sprostredkovala delegátka cestovnej kancelárie sme boli prekvapení. Napríklad to, že Čierne more, v terajšej podobe, je staré len 7000 rokov. Dovtedy to bolo len sladkovodné jazero s tretinovou rozlohou súčasnej veľkosti. Po skončení doby ľadovej sa Stredozemné more začalo vzdúvať a sila tlaku vody preťala Bosporskú úžinu ako maslo. Vody Stredozemného a Marmarského mora sa vliali do Čierneho jazera, zmiešali sa a vzniklo jazero v dnešnej podobe. Jeho vody nie sú také slané ako sme zvyknutí napríklad v Chorvátsku, zato však majú v sebe niečo, čo nikde inde na svete nenájde. Vody sú v hĺbke asi 200 m rozdelené na hornú - živú a spodnú - mŕtvu vodu. Život sa dokáže udržať len do hĺbky 200 m, hlbšie vraj nič nežije, možno nejaké baktérie. Spodné morské vody – mŕtve, sú presýtené sírovodíkom, ktorý dokonale konzervuje všetko, čo sa v mori potopí. Nie je vôbec prekvapením, ak sa drevená loď, potopená pred napr. 300 rokmi, vyzdvihne dnes nad hladinu v neporušenej podobe aj s posádkou. Čiže, dokonalá mumifikácia. Koncentrácia sírovodíkom nasýtenej vody je jedovatá, našťastie je uvedená zmes veľmi ťažká a drží sa pri dne. Ako nás ale upozornila delegátka, môže sa stať, že more je na pláži pokojné, bez vĺn, a ani vietor nepofukuje, ale plavčík vás do vody nepustí a na stožiari visí čierna zástava. Stáva sa to v prípade, keď niekde na voľnom mori zúrila búrka, ktorá dokonale pohla hladinou a hlbokými masami vody. Vtedy sa mŕtve vody predsa len na nejaký čas dostanú na povrch a rozlejú sa až k pevnine. V takejto vode síce nezahyniete, ale zápach a mierne poleptanie vám určite hrozí. Aby to nebolo len negatívne, na druhej strane je tunajšie more pre kúpajúcich sa ľudí veľmi bezpečné. Nežijú tu žiadne žraloky ani žravé ryby a sem-tam plávajúce medúzy nie sú pre človeka nebezpečné. Síce vás trocha popŕhlia, ale jedna domáca nefalšovaná medicína vás z tranzu veľmi rýchlo dostane. No a modré vlajky potvrdzujúce medzinárodné pravidlá kvality vody sú všade prítomné.
Baľčik
Vráťme sa k našej vychádzke. Neskutočne si užívame ticho, šumenie mora, obdivujeme flóru a prebúdzajúcu sa faunu. V okolí nachádzame rôzne kvetenstvá a dreviny, milo nás prekvapujú všade prítomné dozreté figy modrej farby. A tak ochutnávame figy, ostružiny, nachádzame jablká a hrušky. Zbadali sme aj prameň vody, no nikto z nás nebol ochotný sa z vody napiť. Darmo, chemické zloženie vody v Bulharsku je predsa len iné ako u nás a našincom spôsobuje žalúdočné problémy. Takže sme ostali verní balenej vode.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
V diaľke sa pomaly, ale iste začínajú objavovať vežičky sídla rumunskej kráľovnej Márie v Baľčiku, ktorá si tu vybudovala malé letné sídlo s obrovskou botanickou záhradou a s minaretom. Letovisko Baľčik má tiež jednu zvláštnosť. Napriek tomu, že je v Bulharsku a vo svete prezentované ako morské letovisko, pláže tu nenájdete. Teda aspoň v takej podobe, na aké sme zvyknutí. Letovisko obkolesuje kamenný útes a vstup do vody je všade lemovaný skalami. Aby sa turista predsa len mohol v mori okúpať a zaplávať si, sú všade navôkol, umelo vytvorené vstupy do vody. Železné plošiny vedúce ponad skaly vás dovedú ku schodíkom, po ktorých pohodlne vhupnete do vody. Rátajte s tým, že v týchto miestach je voda poriadne hlboká. No nechýba tu ani piesková pláž. Vznikla umelo, jej podklad tvorí betón, a do vody z nej znova vedú železné stupaje.
Za zážitok stojí návšteva botanickej záhrady. Nájdete tu bohatú dendrologickú zbierku. Vietor sa tu preháňa v korunách listnatých stromov, paliem, hýbe kobercami pestrofarebných kvetinových záhonov, prechádzate ponad vodné hladiny, počujete zvuk vodopádov, omámi vás vôňa ruží z rozária a ak si nedáte pozor, poriadne sa popicháte na obrovskej zbierke kaktusov, ktoré rastú vo voľnej prírode. Ak máte záujem o sprievodcu, ten vás posprevádza po záhrade s veľmi kvalitným výkladom, ktorý ponúkajú v nemčine, angličtine, ruštine, rumunčine, španielčine alebo tiež v češtine. V síce trocha lámanej češtine, ale na pochopenie veci to úplne stačí. Súčasťou záhrady je bohatý trh s domácou zeleninou a ovocím, ľudovými výrobkami v rozumne dostupných cenách. No a my sa s vervou púšťame do nákupu kvalitnej bulharskej zeleniny a ovocia, ktoré si zachovali svoju jedinečnosť v prirodzene dopestovanej kvalite a chuti.
Baľčik a okolie je plné zaujímavostí. V meste nachádzame veľa kultúrnych pamiatok, ktoré nesú v sebe podpis dávnej osmanskej nadvlády. Miešajú sa tu slohy typické pre Orient aj západné umenie s prímesou ruského vplyvu. Pravoslávny kostol stojí hneď vedľa moslimskej mešity a nikto v tom nevidí problém. Takže je to len a len o ľuďoch, ako sa k sebe správajú. A ako sa dozvedáme od domácich, kostol aj mešitu navštevujú veriaci spoločne, bez rozdielu vierovyznania. Čudné ale pravdivé. A ako bonbónik sa v diaľke črtá mys Kaliakra, ktorý pre nedostatok času nebudeme môcť navštíviť.
Čas, ktorý plynie, si nejako neuvedomujeme, až zrazu spozorujeme, že sa pomaly, ale isto zmráka. Cesta späť by bola nebezpečná, pretože niektoré úseky popri mori sú podmyté vodou a v tme je tam veľmi slabá orientácia. Tak sme sa rozhodli vrátiť sa autobusom. Nestihli sme si pozrieť všetko, čo milé mestečko na brehu mora ponúka. Sme však rozhodnutí to napraviť. Takže, niekedy nabudúce.
