Poteší ma e-mail od Jura, že by chcel otestovať nové topánky a tiež studničku pred Sklenou hutou, ktorú sme v 2014-tom opravili. Mohli by sme ju ísť konečne pozrieť, veď vlani sme tam boli tuším len raz. Vo dvojici bude predsa len veselšie ako samému. A ešte dodá, že v Lošonci je dobrá krčma, takže cieľ je jasný. Opäť sa potvrdzuje pravidlo, že turistika je najkomplikovanejší spôsob, ako sa dostať do krčmy. Výber trasy necháva na mňa.

Vlani som v teréne natrafil na relatívne novú zelenú značku z Dolian pod Klokočinu. V niektorých mapách ešte nie je ani zaznačená, preto navrhujem, aby sme ju opáčili. Navyše mám v okolí Klokočiny po vlaňajšku nejaké resty a chcel by som na druhý pokus pohľadať Godovu skalu.

Trasa

Doľany – Klokočina – Pri dube – Nad jarkami – Sklená huta – Nové Domy – Olšovský mlyn – Lošonec

Je nedeľa ráno, autobus nás vykopne v Doľanoch, teplomer hlási -3 °C. Arktická zima, aspoň pod Malými Karpatmi, sa nekoná. Od autobusovej zastávky sa vyberáme asfaltkou smerom k vinohradom. Pokračujeme popod kalváriu a kaplnku sv. Leonarda z roku 1360, ktorá patrí medzi vzácne pamiatky nielen Dolian, ale tiež západného Slovenska. Zadnú časť kaplnky tvorí jaskyňa. Prejdeme ešte niekoľko desiatok metrov a dostávame sa na zelenú značku. Zároveň si vychutnávame východ slnka. Pokračujeme poľnou cestou popri vinohrade, ktorá pred lesom začína klesať, preto si to strihneme zvieracím chodníkom na lesnú cestu, ktorá nás po chvíli vráti späť na značku a po chvíli vychádzame na lesnej ceste na modrej značke, ktorá vedie zo Zabitého do Horných Orešian. Pristavuje sa pri nás poľovník, ktorý sa vezie vo vyhriatom džípe a prehodíme pár viet.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na Klokočinu pokračujeme bez značky, po vyjazdených koľajach od áut a ďalej sa prebíjame mladou bučinou, černicami a suchou trávou. Prichádzame k veľkému pňu a kým v mobile hľadám našu pozíciu, Juro z batoha vyťahuje niečo na zahriatie. Ako keby tušil, že sa nachádzame na najvyššom bode dnešnej túry. Aspoň tak ukazuje telefón. Po krátkej pauze sa vydávame hľadať Godovu skalu. Smer je jasný, no nepreniknuteľná hradba z hustej mladej bučiny nás k nej nepustí. Aj pokusy obísť ju sú neúspešné, preto sa cestou najmenšieho odporu vydávame k lesnej ceste s modrou značkou. Z jedného miesta sa otvárajú pohľady na Sklený vrch a Geldek, za ktorým sa ukrýva Vysoká, vpravo od nich sa zase ťahá skalnatý hrebeň Vápennej, vidieť aj Klokoč i Starý plášť.

Po chvíli prichádzame ku križovatke ciest a tá, čo ide sprava by nás určite priviedla ku Godovej skale. No pokračujeme rovno, skala počká. Cesta vedie cez sympatickú lúčku, na okraji ktorej nemôže chýbať poľovnícky posed. Utešujem sa slovami, ktoré som si pred koncom starého roka vypočul od kamarátovej manželky, ktorej brat a otec sú poľovníci. Poľovníci na posedy chodia zver len pozorovať, strieľať ju na krmoviskách nesmú. No, to mi teda odľahlo. Rád by som tomu uveril...

O pár metrov ďalej míňame skládku dreva. Asi 100 metrov pred nami zazrieme stádo vysokej. Vietor fúka od nich k nám, takže nemajú naponáhlo. Vychádzame na rázcestí Pri dube. Keďže trasu zo Zabitého na Sklenú hutu po žltej „poznáme ako vlastné topánky“, rozhodneme sa kopec Vápenné (v niektorých mapách uvádzaný ako Poraj) obísť z opačnej strany. Skládka dreva a vyjazdený „kanál“ svedčia o prebiehajúcej ťažbe. Dnes je nedeľa, niet tu ani nohy. Pomedzi stromy sa ponúka opäť pohľad na Vápennú, Klokoč, pridávajú sa Čierna skala, Veterlín, Čelo a za ním Záruby. Juro v diaľke objavuje kláštor Katarínka. Vytáčam objektív na maximum a po priblížení fotky doma mu dávam za pravdu.

Lesná cesta nás dovedie cez bukovo–smrekový les na žltú značku a popod mohutný Geldek po chvíli prichádzame k studničke. Naše dielo neporušene stojí, niekto tu nechal sklený pohár, vyčistíme odtok zanesený lístím, nalejeme si do každej nohy po štamperlíku borovičky a zapíjame ju pramenistou vodou, ktorá je teplejšia ako ohnivá voda z fľaše. Na Sklenej hute si doprajeme dlhšiu prestávku. Niečo zobneme a preberáme, ako to tu asi mohlo kedysi dávno vyzerať.

Ďalej sa necháme viesť modrou značkou, ale iba kúsok, pretože značkovaný chodník odbočuje vľavo a doviedol by nás na Kolovrátok. My chceme pokračovať opačným smerom. Na konci lúk Sklenej huty objavíme táborisko a hneď nám dôjde, prečo v lete, keď sme makali na studničke, okolo nás frčalo jedno auto za druhým. To sem rodičia vozili deti do tábora. Nikoho netrápil zákaz vjazdu...

Sme na asfaltke, chvíľu kráčame popri riečke Parná, no keďže máme dobrý čas, improvizujeme a odbočujeme vľavo na lesnú cestu, vedúcu popri prítoku Parnej – Polomskom potoku. Aj tu sa vo veľkom ťaží. Juro si nahlas predstavuje, ako dlho by dokázal na chalupe kúriť haluzami, ktoré tu len tak bez záujmu ležia a niektoré majú priemer dobrých 20 cm.

V mape vidíme skalky, sme zvedaví, čo sa nám ponúkne v skutočnosti. Sme na konci (alebo začiatku) Dlhého vrchu. V skale vidieť diery, podľa všetkého tam budú jaskynky, pod skalou je vyvieračka. Neskôr si v článku Skryté poklady Malých Karpát - Dlhý vrch prečítam, čo všetko sme si ešte mohli všimnúť.

Pokračujeme ešte asi pol kilometra popri potoku a odbočíme o 90 stupňov vpravo a kúsok stúpame. V najvyššom bode nás privíta ohradené rúbanisko a poriadne veľké pníky. Nechcem si ani predstaviť velikánov, ktorí tu rástli. Začíname klesať, prechádzame mostíkom ponad riečku Bohatá, míňame krmelec na betónovom základe a na ďalšej križovatke ciest sa dáme vpravo. Pod horárňou Nové Domy prichádzame na asfaltovú lesnú cestu. Jej kvalitu jej môžu závidieť mnohé cesty 1. triedy v okolí. Od cesty sa nám ponúka pohľad pravdepodobne na Klokoč.

Odteraz až k Olšovskému mlynu budeme šliapať asfalt Bohatou dolinou (ako ju nazval PaliT). Prechádzame popri kríži v lokalite Konská hlava, ktorý je učupený pod trojicou vysokých červených smrekov (alebo smrekovcoch opadavých), na druhej strane cesty je drevená búda, ktorá by sa v prípade núdze dala využiť na úkryt pred búrkou. O pár kilometrov ďalej narazíme na jej takmer vernú kópiu v lokalite Sasková. Kúsok odtiaľto končí zima a začína jar. Aj keď o zime by sa dnes dalo polemizovať. Pár milimetrov snehu nebol žiaden zázrak. Jar cítiť hlavne vo vzduchu. Doteraz sme sa pohybovali v tieni kopcov a stromov, zem bola zamrznutá, no tu nás zohrieva slnko, vtáčiky veselo štebocú. Popri brehu riečky môžeme sledovať trasu bývalej lesnej železnice.

Sme takmer pred bránou, pri ktorej bola kedysi tabuľka „Zvernica. Vstup zakázaný!“, keď stretáme prvé živé duše (ak nerátame poľovníka v aute). Rodinka tu venčí svojho štvornohého miláčika. Dnes sme tabuľku so zákazom buď prehliadli alebo ju niekto zrušil.

Za parkoviskom pri Olšovskom mlyne pokračujeme vľavo ku chatám a vychádzame na lúkach nad lošonským družstvom. Popri rybníčku, na brehu ktorého pokúša šťastie zopár rybárov prichádzame k prvým domom. Ešte niekoľko sto metrov a sme v občerstvovacej stanici, ktorú Juro tak veľmi vychvaľoval. Dáme si trojboj – pivo, borovičku a fazuľovú polievku a nejako na nás doľahne teplo útulnej krčmičky a prejdené kilometre. Ako dobre, že do odchodu autobusu máme iba necelú hodinu. Čerstvý vzduch nás opäť preberie a nás čaká asi 5 minút chôdze na zastávku autobusu.

Záver

Jurove nové topánky obstáli na jednotku, otlaky neurobili a my sa v teple autobusu trmácame ku svojim najbližším. Som rád, že som objavil opäť niečo nové a v hlave mám nápady na ďalšie túlačky v okolí. Len času keby bolo viac.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek