Výstup

Na Hoshstadl som sa vybral v polovici decembra. Šoféroval som v tme a hmlách, cesta bola jednoducho odporná. Za Gußwerkom som sa musel zastaviť na okraji cesty, aby som sa poradil s mapou. Nakoniec som trafil do roztrúsenej osady Rotmoos (690 m). Auto som odstavil na križovatke štrkových ciest tvaru T a o 7.30 h som začal šliapať.

Chodník je dobre vychodený, ale značky vidno iba kde-tu. Iba s námahou som ich v šere spôsobenom hmlou lovil očami. No stačilo, aby som vystúpal 150 metrov a ocitol som sa v úplne inom svete. Hmly zostali podo mnou a hory sa kúpali v rannom slnku. V takom počasí človek rýchlo pookreje. Neskôr sa však nebo začalo zaťahovať a okolo obeda už bolo viac oblačno ako polooblačno.

Chvíľu som kráčal po chodníku a chvíľu po zvážnici. Od nadmorskej výšky 1100 metrov sa začal objavovať sneh. Vypĺňal priehlbne, takže občas som doň vhupol po kolená. Prišiel čas nasadiť si snežnice. Na krátkom úseku v blízkosti Gressert Hütte, kde sa išlo po zvážnici, na ktorej auto udlapčilo koľaje, som si snežnice vyzul, ale potom som šliapal už iba v nich.

V kosodrevine

Les sa začal zmiešavať s kosodrevinou a značky zmizli. Zrejme boli na skalách pod snehom. Začal som mať problémy s orientáciou, pretože jediné stopy v snehu boli moje. Snažil som sa ísť miestami, kde kosodrevinu pretínal biely snehový pás. Napriek tomu som sa raz ocitol v slepej uličke a musel som sa asi 100 metrov vracať. Treba však povedať, že sa mi putovanie zasneženou krajinkou páčilo. Prišiel som na rázcestie značiek. Žlté smerovníky umiestnené na lúke bolo vidno už zďaleka. Hore na svahu som si všimol vyšliapaný pás, tak som k nemu zamieril. Zistil som, že len pred chvíľou tadiaľto prešla dvojica ľudí na snežniciach. Bolo zrejmé, že mierili na vrchol, takže teraz stačí, aby som sa držal ich stôp. Stopy išli tesne pod hrebeňom, na ktorom dosť fúkalo. Zato pohľady z hrebeňa boli parádne. Dolu v údoliach sa ešte stále váľali hmly, hoci postupne redli. Na západe bolo krásne vidno Hochkar, na severe Dürrenstein, Ötscher a Gemeindealpe.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vrchol

Tesne pod záverečným výšvihom som stretol dvojicu Rakúšanov so psami. Boli to jediní turisti, ktorých som dnes v horách stretol, hoci je nedeľa. Svah začal stúpať prudšie. Na starom zľadovatelom snehu bolo 5 až 10 centimetrov čerstvého páperového snehu. Keď som videl, čo ma čaká, zvesil som si z batohu čakan a držal som ho v pravačke spolu s paličkou. Naďalej som však stúpal v snežniciach.

Na jednom mieste, tesne pod vrcholovou plošinou, som sa na strmom svahu šmykol. Capol som na svah a okamžite som zaboril čakan do snehu. Myslel som si, že ma jeho hrot v ľadovej starej vrstve udrží. Lenže stará vrstva mala iba tenkú ľadovú škrupinu, ktorú som čakanom páral ako žiletkou. Uf. Reflexívne som zaboril čakan čo najhlbšie, až do trávnatého svahu pod snehom, a konečne som zastal.

Nešmykol som sa veľmi. Možno čosi viac ako 5 metrov. Ocitol som sa však na poriadnej strmine. A keď som sa pozrel dolu pod seba… mohlo to veru skončiť všelijako. Opatrne som zo strminy vytraverzoval pod skalu na stopy a už bez problémov som vyšiel na Hochstadl (1919 m).

Na kopci je pomerne veľká plošina. Vrcholový kríž stojí v jej severnej časti, no ozajstný vrchol je pár desiatok metrov južnejšie. Z Hochstadlu je nádherný výhľad. Kopce ležiace severne som videl už z hrebienka, teraz sa mi otvoril výhľad na Hochschwab. Uvedené pohorie ma v minulosti veľmi neočarilo, avšak jeho severný okraj je nádherný. Priamo naproti Hochstadlu sa vypína bralnatá Riegerin, no strmé skalné zrázy sú všade naokolo.

Zostup

Keďže som bol na vrchole čosi po poludní, zjedol som tam obed. Nato som začal zostupovať. Opatrne som zliezol skalnatý úsek a šliapal som hrebeňom. Teraz som však nezamieril na východ na Rotmoos, ale na severovýchod. V podstate som postupoval po stopách dvojice Rakúšanov, ktoré vietor v oblom sedle pod Hühner Kogelom stihol kompletne zahladiť.

Od chaty Kräuterin Hütte (1394 m) sa ide zväčša po zvážnici. Ešte chvíľu som po nej kráčal v snežniciach, ale pomaly prišiel čas vyzuť ich. Na malom parkovisku sa stopy stratili. Tu zrejme Rakúšania sadli do auta.

Zostupoval som po štrkovej ceste, na ktorej sneh vystriedal ľad. Stačlo sa postaviť na ňu a už to človeka viezlo do priekopy. Nechápal som, ako tadiaľto mohli prejsť Rakúšania s autom. Asi mali reťaze. Snažil som sa ísť po okrajoch cesty, kde z ľadu vytŕčali kamienky, no aj tak som spravil zopár piruet.

Zbehol som do osady Dürradmer (808 m) a zahol som na juh. Je tu pekné údolie potoka Radmer Bach, ale cesta vedie príliš vysoko nad ním. O 16.15 h som sa vrátil do Rotmoosu. Prezul som sa a mohol som ísť domov. Ešte chvíľu bolo vidno, ale postupne sa na kraj spustila tma a vhupol som do hmiel. Opäť ma chytila depresia. Už v aute som sa tešil, že sa čo najskôr opäť vyberiem na snežnicovú prechádzku. Lenže tohoročná zima snehu nepriala. A tak sa stalo, že som sa na snežnice druhýkrát vybral až koncom januára.

Záver

Hochstadl leží dosť ďaleko od Slovenska, no okolie ma očarilo. Určte sa raz vyberiem na Riegerin, ale páčil sa mi tiež bralnatý Türnach. Na kopec nevedie značka, ale podľa internetu tam chodník je. Na tieto kopce však rozhodne nepôjdem v zime.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek