Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Hnileckými vrchmi

Volovským vrchom nemožno uprieť ich neživé bohatstvo. Už v časoch Rakúsko-Uhorska zásobovali hutnícky priemysel železnou rudou, ktorej kvalita i kvantita dosahovala svetovú úroveň. Pohorie ako súčasť Slovenského rudohoria pozostáva z niekoľkých ucelených masívov, z ktorých menej známym sú Hnilecké vrchy. Rámcovo sú ohraničené Hornádom na severe a Hnilcom na juhu. Pozývam Vás na virtuálnu prechádzku týmto krajom.

Vzdialenosť
21 km
Prevýšenie
+835 m stúpanie, -860 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 17.11.2006
Pohoria
Volovské vrchy
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1127 m n. m.
  • Najnižší bod: 575 m n. m.
Voda
horáreň v Lacemberskej doline, napájadlá v oplotených pastviskách (Bukovec, Švedlárske lúky), pramene v širšom okolí trasy viď mapa
Nocľah
bez
Doprava
bus
v širšom okolí i 2 železničné trate
SHOCart mapy
VKÚ 125 Volovské vrchy-Krompachy

Je sviatočný novembrový deň, piatok sedemnásteho. Inverzný charakter počasia panoval celý včerajšok. I hmlisté ráno naznačuje, že by podobný ráz mohol trvať aj dnes. Naplánoval som preto túru cez chotáre troch baníckych obcí – Poráča, Švedlára a Sloviniek.

Ráno sa s odchodom výnimočne neponáhľam. Volal som na výlet i mladších súrodencov a navyše sviatky hromadnej doprave často neprajú. Autobus sa z Rudňan vyštverá na tzv. Svinský hŕbok. Na necelých 4 kilometroch sa prekoná prevýšenie bezmála 300 metrov. Naša prosba o zastavenie na vrchole stúpania je vypočutá a o trištvrte na desať sme na východzom bode. Na moje sklamanie však obloha ostáva potiahnutá oceľovým náterom. Pomaličky začíname vystupovať smerom na juhovýchod po modrej značke. Cesta spočiatku mierne stúpa bez výhľadov, už po 15 min pri horárni však vidíme najbližší cieľ. Tým sú vrcholové partie Bukovca, ktorý sa odtiaľ javí ako obyčajná smreková hora. Na chvíľu sa noríme do zmiešaného lesa, no ani sa nenazdáme a vychádzame na pasienky pri rázcestí pod Holým vrchom. Jediné, čo mi tu chýba, sú slnečné lúče a sýtejšia zeleň. Pripája sa k nám aj zelená značka zo Závadky a my pokračujeme skoro bez zastavenia blatistou cestou. Našťastie už po niekoľkých metroch odbočíme na krásne lúky, ktorými ďalej len mierne nahor. Jednoduchou orientáciou môžu byť stĺpy elektrického vedenia, ktoré paradoxne nenarúšajú tunajšiu harmonickú krajinu lúk a lesíkov. Spätne vidíme Poráč v popredí s lysým Fajferným hrbom. Po dosiahnutí hrebienka medzi Holým vrchom a Bukovcom sa mení smer trasy. Ľahko sa však dá rozoznať cestička, po ktorej prechádzame asi sto metrov cez spracovaný polom. Ani si neuvedomím, že bez dvoch dní sú to už presne dva roky, čo nielen neďaleké Tatry postihla veterná smršť. Aj spomínaný Fajferný hrb by vedel rozprávať...

Pohodlným zvlneným terénom, avšak zatiaľ bez výhľadov do doliny Hnilca, ideme lesnými remízkami idylickou krajinou. Na vzdialenosť sto metrov stretávame skupinku sviatočných lesných robotníkov, ktorí nám chcú vnútiť inú trasu. Aspoň oprášim naše nárečie, vravím si. Odtiaľ sa chodník trochu vzprieči. Prejdeme cez bránku v oplotení a lesom po pár minútach vychádzame znova na lúčne partie. Na Bukovec, ktorý je práve najvyšším kopcom Hnileckých vrchov, idem zatiaľ len druhykrát. Vrcholček už je na dohľad. V tomto chmúrnom, hoci nie zimnom počasí, pôsobia majestátne buky na nezalesnenom temene tajomne. Myslím, že názov Bukovec mu náleží právom. Zvlášť medzi staršími obyvateľmi okolitých dedín je známejší pod nemeckým názvom Buchwald. Presne o 11. hodine sme pri smerovníku pod pokrútenou borovicou. Celá vrcholová plošina poskytuje ničím nerušený pohľad na protiľahlé Volovské vrchy. Nielen od Kloptane na východe, cez Zlatý stôl pred nami až niekam k Slovenskému raju. Málokto vie, že práve rozložitý Zlatý stôl je najvyšším vrchom „pohoria pod Volovcom“.

Pokračujeme ešte o kúsok ďalej k skupinke odolných skalísk. Tu sa nám odkrýva pohľad aj na dolinu Hnilca so Švedlárom pod nami. Náhorné plató Bukovca má dve tváre. Pri pohľade vpravo je úplne bez stromov, smerom vľavo ostro oddelené od ihličnatého lesa, ale so zastúpením viacerých listnatých stromov. Práve najstaršie listnáče lemujú ďalší priebeh značkovanej trasy – viacero z nich je hlavným objektom v hľadáčiku. Príjemne sa tu vykračuje aj v tomto čase, popri oranžových kmeňoch mohutných borovíc do lesa. V tom sa terén výrazne láme a spočiatku strmo, neskôr veľmi strmo klesne do sedla pod Bukovcom. V jeho vzdialenejšom cípe vidíme trčiaci smerovník. Všade vôkol tony blata.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Všímajúc si dvoch robotníkov s traktorom hneď zabočíme doľava na neznačenú cestu, ktorou bez problémov tromi serpentínami zostúpime do Lacemberskej doliny. Tento zostup trvá presne polhodinu. Ku koncu sme ešte chodníkom skrátili poslednú zákrutu a prejdúc popod veľký posed na lesnú asfaltovú cestu. Hneď nato sme v protiľahlom, na prvý pohľad akoby mŕtvom brezovo-bukovom lese, vyrušili mladé jelenie samičky. Vyplašeným „brechaním“ nám o chvíľu zmizli z dohľadu. Ich sfarbenie srsti splynulo s vrstvou hnedooranžových bukových listov.

Mierne klesajúcou cestou vedú naše kroky v smere Slovinského potoka. Popod spustenú závoru a ďalej popri drevenej novostavbe horárne. Je na moderný spôsob. Aspoň to sa dozvedáme od domáceho, ktorému sa nedá neprihovoriť. Veď by to pre miestneho horára vyzeralo podivne vidieť troch prízračných súrodencov v tmavej doline. Asi o 40 minút prichádzame k miestu, kde sa na obe strany rozvetvujú doliny. Stojí tu akýsi dom s radou včelínov – podľa mapy údajne horáreň. Určite sme na mieste, odkiaľ by som chcel vystúpať na chrbát, oddeľujúci známejšiu i krajšiu Poráčsku dolinu od tejto. Ak pôjdete ďalej po spevnenej ceste, prídete okolo niekoľkých banských štôlní do obce Slovinky.

Na vhodnom mieste prekračujeme potok a náš zrak upúta zavretá drevená strieška. Je v nej dostupná pramenitá (avšak nie tečúca) voda i hrnček, ktorý láka napiť sa. Radšej však odľahčíme batôžku a tak hor sa ďalej. V pohode prevažne bukovým lesom po ceste pokrytej perinou lístia. V polovici výstupu sa napojíme na ďalšiu lesnú cestu. Pre istotu nazriem do mapy ako ďalej. Ak by sme šli vpravo, tak sa pravdepodobne vyššie dostaneme, ale okľukou. Rozhodnem ísť dolinkou, ktorá sa mierne zatáča na severozápad. Je to asi najnáročnejšia pasáž dnešnej túry. Neviditeľným chodníčkom, skôr podľa intuície šmykľavým lístím nahor. Takouto skratkou po chvíli križujeme pohodlnejšiu cestu, na ktorej sme pred chvíľou váhali. Lenže z nej je treba ísť ďalej dolinkou. Všimneme si cestičku, ktorou onedlho vyjdeme na spodný okraj šikmej poľany. Okolo trojmetrovej borievky stále mierne nahor, kulisa je však oveľa pútavejšia. Lesné ostrovčeky, šíky vyschnutých pichliačov a tomu všetkému kraľujú vápencové steny ohraničujúce vrchol Skala. Turisticky je jej planina neprístupná, ale určite by nebolo veľkým orieškom sa tam raz vybrať. To už vychádzame k novému smerovníku na Suchinci. Robíme obedňajšiu pauzu a ešte raz ľutujem, že dnes nie je inverzia. Z doliny nám výstup trval asi 50 minút.

Na Poráč sú to po zelenej značke necelé 2 hodiny. Je niečo po druhej a po spoločnej súrodeneckej fotke vyrážame ďalej. Najprv severným svahom (vpravo) v lese obchádzame po vrstevnici Slovinskú horu. Zapadané kamene občas chôdzu znepríjemňujú, ale ďalší úsek to vynahradí. Vychádzame na lúky a pasienky, ktorými ideme nebadanou cestou. No značkovanie je dostatočné. Ojedinelé zmeny smeru sú bezpečne označené zelenou šípkou a tak sa môžete sústrediť na prekrásne okolie. V blízkom okolí cesty rastú vyvinuté jedince smrekov, smrekovcov, borovíc, či bukov. Aj ich mladší príbuzní majú dostatok priestoru pre zdárny rast. Mám však dojem, že lúky čiastočne zarastajú nenáročnými brezami. Túto promenádu lúkami dopĺňajú pohľady na bralá Červených skál a postupne sa blížiaci Poráč s oblým Vysokým vŕškom. Za sebou máme charakteristickú plošinu Skaly a pred ňou Slovinskú horu. Profil lúk je viac ako pohodový. Cez nenápadný horizont, kde znova vyrušíme skupinku jeleníc, kráčame mierne stúpajúc juhozápadným smerom. Okolo bizarného smreku v tvare ohryzku jablka sa skrúcame na severozápad a pozvoľna klesáme, neustále lúkami. Cez oplotené pastvisko a ďalej po cestičke v zákrutách. Zastavujeme pri pohľade na kovovú konštrukciu bývalého kravína. Za ňou vyčnieva nezalesnený Suchý vrch, z ktorého svahu do Poráčskej doliny klesá bývalá zjazdová trať „Zabijak“ (už roky je mimo prevádzku). My ideme priamo cez okrajový lesík k známemu lyžiarskemu stredisku Poráč – Brodok. Svahom chvíľu strmšie nadol k budovám. Absentujúcej zime zodpovedá i situácia v stredisku.

Tu stojí nový smerovník – smery sú však iba dva. Ponad potôčik a príjazdovou cestou ideme smerom na Poráč. Podľa značky po chvíli esíčkom nahor a vyšnou cestou k serpentíne štátnej cesty. Počujeme zvuk motora kdesi nad nami. Chvíľu trvá, kým sa spoza ďalšej zákruty začnú rysovať svetlá akéhosi auta. Neoplatí sa nám pokračovať cestou serpentínami, po ktorej je trochu zvláštne vedené značkovanie, preto stúpame priamo cez okraj trávnatého svahu haldy. Starou cestou popri bani Poráč do obce. To sa už takmer zvečerilo a iba svetlá lámp začínajú osvetľovať tento horský svet.

Fotogaléria k článku

Najnovšie