Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Blížime sa k tunelu
Blížime sa k tunelu Zatvoriť

Túra Schneeberg na snežniciach

Posledný januárový deň v roku 2015 sme sa traja kamaráti vybrali autom pod masív Schneebergu. Dúfali sme, že na rozdiel od Malých Karpát, sa bude dať uskutočniť snežnicová túra. Vyrazili sme po šiestej z Petržalky a o 8.45 h sme zastali na parkovisku v Puchbergu vedľa Schneebergbahn, nástupnej stanice Salamander zubačky.

Vzdialenosť
24 km
Prevýšenie
+1223 m stúpanie, -1223 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 31.01.2015
Pohoria
Rakúsko: Alpy (Alpen) – Východné Alpy (Ostalpen) – Severné Vápencové Alpy (Nördliche Kalkalpen) – skupina Rax a Schneeberg (Rax - Schneeberg-Gruppe) – Schneeberg
Trasa
  • Najvyšší bod: 1800 m n. m.
  • Najnižší bod: 577 m n. m.
Doprava
parkovisko pri dolnej stanici zubačky v Puchbergu

Trasa

Puchberg – Hengsttab – Hengsthütte – Baungartner – Hochschneeberg a späť

Pelé si chcel vyskúšať snežnicovú túru a my dvaja Mirovia sme sa už ako ostrieľaní snežničiari rozhodli prijať jeho ponuku na túru. Veď auto má on. Nabalil som si 40-litrový ruksak... teda, podstatu tvorili snežnice. Nevedel som koľko tam bude snehu a niesť ich v obale v ruke sa mi nechcelo. Moje obavy sa ukázali byť hneď po vystúpení z auta zbytočné.

Privítalo nás slnečné ráno, zima veľmi nebola, a tak sme sa vybrali popri potôčiku hore mestečkom. Snehu zas až tak veľa v mestečku nebolo, takže sme zatiaľ kráčali po svojich. Netrvalo dlho a vymotali sme sa z uličiek, prešli asfaltku a popri trati zubačky došli ku galérii. Spoza jej preskleneného priečelia sa na nás usmieval veľký portrét Nelsona Mandelu, spravený podľa mňa v štýle Andy Warhola. Vonku bola socha nahého sediaceho chlapíka v antikorovom kresle. Bol pokrytý snehom a pri pohľade naň ma striasla zima.

Tu sme definitívne opustili civilizáciu, teda zástavbu. Zubačka sa vnorila do lesa a my sme vedľa nej kráčali v podstate po snehom zakrytej asfaltke. Keď sme dorazili k prvému smerovníku, zistili sme, že ideme podľa rozpisu a na konečnú nám zostávajú 2.15 h. Už tu nám mohlo byť jasné, že celkom hore na Klosterwappen pre nedostatok času nedôjdeme, ale nám to nejako nedocvaklo. Kráčali sme úplne sami belostným snehom a vytešovali sa z pravej zimy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Keď sme došli k nástupišťu pri chate Hengsthütte, rozhodol som sa nasadiť si snežnice, lebo snehu bolo do polovice topánok. Chalani sa mi najprv smiali, že čo blbnem, ale keď som im v pohode začal nadbiehať, pochopili, že sa zbytočne trápia a nasadili si ich tiež. Urobili tak pri snehom zaviatom malom nákladniaku bez kabíny pre šoféra. Vyzeral tu byť zanechaný až do roztopenia snehu. Tak sme v trojici kráčali, či snežnicovali? A veľmi sa nám páčila stopa zanechaná nami samými v panensky neporušenom snehu. Že hory vedia byť kruté, sme sa presvedčili pri kríži, pripomínajúcom úmrtie nejakého Manfreda. Keďže to však bolo ešte v úplne pohodovej časti, možno ho zradilo srdiečko.

Šliapali sme 2,5 hodiny, a tak som navrhol obedovú pauzu. Predsa len, raňajkovali sme niečo po piatej ráno a bolo skoro 11.30 h. Čaj z termosky bol taký viaci, že som si musel nerezový hrnček postaviť do snehu, aby čo najskôr vychladol a mohol som sa napiť. Slnko sa do nás tak opieralo a odrážalo sa od snehu, že som si musel vyzliecť jednu vrstvu oblečenia a nasadiť ľadovcové okuliare. No úplná idylka. Ale dlho netrvala!

Najedli sme sa a pokračovali ďalej. Cesta križovala dráhu zubačky a pokračovala doľava. Kráčali sme ďalej povedľa železničnej trate. Napravo sa nad nami týčila chata O. Kogler Haus, Privat Haus, OTO Sekt. Ternitz, bez známky života. Kúsok ďalej sme minuli nejakú drevenicu a po prvýkrát sa nám otvoril výhľad na kaplnku pri vrcholovej stanici zubačky. Podľa smerovníka sme mali k nej 1.15 h.

Priblížili sme sa k nástupišťu Baumgartner. Oproti nemu je drevená chatka a lavičky so stolom. Dali sme si tu opäť čaj a k nemu keksíky. Kúsok za tým sme opustili trať, vyšli vpravo do lesa. Tu nás predbehol mladík na snežniciach a až hore sme zistili, že je tiež z Bratislavy. Minuli sme smerovník, kde červená odbáčala doprava a po 4 hodinách by nás doviedla na Edelweißhütte. Z nej sme v lete vyrážali k Fischer hütte a potom na Klosterwappen. Odtiaľto naň to bolo vraj 2,5 h a nám bolo jasné, že ak nechceme ísť dole za totálnej tmy, dnes tam nedôjdeme.

Vyšli sme z lesa a bolo po idylke. Svah bol celkom šikmý. Na totálne zamrznutom podklade boli možno dva centimetre snehu. Pelé nemal na svojich snežniciach žiadne hroty a zrazu zistil, že sa pomaly, ale isto sunie svahom dolu. Zadržiaval to len paličkami a riešil čo teraz. Ja som stál za ním a hoci mám na snežniciach hroty, nechcel som ho obchádzať, aby sme sa náhodou obaja nezosypali dolu svahom. Napokon sa nejako, vlastne na rukách, dostal cez kritické miesto a mohli sme pokračovať šikmo hore svahom. Vietor bol stále silnejší a chladnejší. Mali sme na sebe všetko, čo sme zobrali – rukavice, čelenky, kapucne stiahnuté na maximum. Jediné pozitívum boli perfektné, ďaleké výhľady. Veľa času sme ale na ne nemali.

Všetku pozornosť sme museli venovať výstupu. Konečne sme došli k tunelu, ktorým zubačka na chvíľu vychádza z kopca, kým opäť nevojde do ďalšieho. Sneh tu bol vyfúkaný a chalani si dali snežnice dolu. Ja nie a ukázalo sa, že som urobil dobre. Na paličkách som vyšiel popri tuneli hore a tam bol opäť sneh nafúkaný na kosodrevine. Pásom medzi ňou som zamieril hore k Elisabethkirche. Bolo to ešte asi 200 výškových metrov a vo vetre to bola parádna makačka. Samozrejme, hore sa nebolo kde pred vetrom skryť, všetko bolo pozatvárané. Chlapík, čo nás predbehol sa krčil v jedinom akom-takom závetrí medzi dvomi budovami.

Parťáci sa rozhodli vyliezť ešte ku krížu na kopci nad stanicou, ja som to odmietol. Dopil som čaj z termosky a namiesto snežníc som si začal naťahovať na vibramky „malokarpatské mačičky“. V rukaviciach to nešlo a keď sa mi to bez nich podarilo, myslel som, že prsty už nikdy nenarovnám. Pocitovo bolo možno -15 °C alebo menej. Vietor nás pomaly zrážal z nôh a len sme konštatovali, že jediní štyria blázni, čo v tomto nečase sa tu mocú sú Bratislavčania. Rakúšania zostali doma v teple. Chalanom som pred ich odchodom povedal, že keď si nasadím mačičky, pôjdem dolu a počkáme sa pri stanici.

Tak som sa vybral dolu a išlo sa mi istejšie ako v snežniciach. Pre istotu som kráčal oblúkom pomedzi stromy a nie po prázdnom svahu. Občas som síce zapadol pomedzi kosodrevinu až po rozkrok, ale napokon som sa dostal do normálneho lesa. Počul som chalanov pod sebou a aj sme sa napokon stretli a spoločne došli ku stanici. Tu už bolo závetrie, dali sme si ešte po napolitánke, nasadili snežnice a upaľovali dolu. Bolo nám jasné, že aj tak budeme dochádzať za tmy.

Trošku nás zaskočila skupina domácich, ktorí začínali stúpať hore od stanice Hengsthütte, ale vysvetlili nám, že idú len do Kogler Haus. My sme tu zhodili definitívne snežnice a ďalej kráčali pešo. K autu sme prišli naozaj za úplnej tmy, po 8 hodinách od vyrazenia z parkoviska. Boli sme celkom slušne vyšťavení, ale napokon sme deň vyhodnotili ako vydarený. Šofér cestou domov na rozdiel od nás dvoch nezaspal, a tak sme šťastlivo došli až do Bratislavy.

Fotogaléria k článku

Najnovšie