Trasa

Modra, Harmónia – Peprovec – štôlňa pod Zámčiskom – Zámčisko – Dvojitá štôlňa – Medvedia skala – štôlňa Bartolomej – Dolinkovský vrch – Harmónia – Modra

Musto s Petrom sú radi, že ich niekto medzi pešiakmi nahradil v plánovaní túr, ja som zvedavý, dokedy určovanie trasy zostane naozaj na ňom. Sú tu až traja navigátori, a tak to dnes bude zaujímavé.

Vyrážame rovno po asfaltke popri potoku. Keď sa chce Peter vybrať po zelenej, hneď je upozornený, že dnes teda ani náhodou. Križujeme ju a stúpame doľava pomedzi ploty, až nás jeden definitívne zastaví. Musíme sa kúsok vracať a ideme po asfaltke, čo je tiež unikát pre našu partiu. Napokon asfaltka končí a my, idúc lesom, križujeme zelenú a čoskoro opäť žltú značku. Nad ňou má Ctibor zaznamenanú nejakú štôlňu. Rozvinieme sa do rojnice, ale ani štôlňu, ani žiadnu haldu nenachádzame. Ideme až hore na Peprovec a aspoň zo skál na vrchole sa kocháme výhľadom do okolia. Pri debate kam teraz, keď podľa informácií z knižky sme nič nenašli, padá rozhodnutie ísť na istotu, a to k štôlni pod Zámčiskom. Klesáme kolmo svahom dolu na žltú, ďalej pretneme aj modrú, preskočíme potok a sme na asfaltke. Toto tu predsa poznám, a tak som prekvapený, keď pod skalou nad cestou ukazuje Ctibor otvor. Opäť sa presviedčam, že človek nechodí s dosť doširoka otvorenými očami.

Odkladáme batohy a čupiačky sa po jednom sunieme do otvoru v skale. Pod nohami nám šuští naviate lístie. Netrvá dlho a môžeme sa vystrieť. Keďže každý máme čelovku, je tu celkom dobre vidno a aj fotoaparáty s pomocou bleskov to zvládajú. Po dne sa chodí dobre a chodba je dostatočne široká pre jedného človeka. Prichádzame k nejakej vode, ale po brvnách sa dá prejsť suchou nohou. Šachta sa rozdvojuje, ale ľavá chodba je kratučká. Zrazu v svetle čelovky zbadám nad hlavou visieť za skalu nožičkami uchyteného zimujúceho netopiera. Napokon to nie je jediný a som rád, že ich svetlo, ani blesk nezobudili. Vraciam sa do hlavnej chodby a musím prejsť skaly na dne. Neviem odkiaľ sú, lebo toto je chodba sekaná do pevnej skaly a teda by nič zo stropu nemalo padať. Ešte stále sú vidno v skale stopy po ručnom sekaní a ani sa mi nechce rozmýšľať, koľko toho takto ručne za deň vysekali. Bola to určite otrocká robota a ako z dostupných zdrojov viem, zbytočná. Žiadne zlato tu nenašli.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Je tu ešte zopár bočných chodbičiek a malé jazierko. Niekto sa umelecky prejavil nakreslením modrého netopiera a zopár nadpismi. Napokon sa otáčam a idem von. Tak toto je moja prvá stará štôlňa, ktorú som prešiel celú, nielen nazrel do nej. Vonku si chalani rozbaľujú občerstvenie a posilňujú sa. Potom s plným bruchom a hrešiac na to, sa začíname štverať hore svahom na Zámčisko. Zdolávame dobre viditeľné valy a v silnom, studenom vetre sa snažíme z vyhliadky niečo vidieť. Veľa toho v sivom opare nevidno, aj keď Modra sa predsa len črtá. Je nám zima, a tak sa poberáme ďalej. Po modrej sa blíži veľká skupina mladých a my, akoby sme pred nimi prchali, klesáme svahom doprava, križujúc kamenný chodník. Zídeme na lesnú cestu, chvíľu ideme po nej a na Ctiborov pokyn začíname opäť križovať svah doľava hore. Mombat zbadá nad nami veľkú skalu a plný nadšenia sa štverá k nej. Ostatní ho skepticky pozorujeme a keď povie, že tam nič nie je, sme radi, že sme si ušetrili prevýšenie. Pod nami sa ukáže altánok a z mapy je jasné, že sme tesne nad červenou zo Zochovej chaty. Zbadám malý amfiteáter bývalého lomu a v ňom ohnisko so sedením. Kým to obdivujem, Ctibor objaví pod ním z druhej strany vchod do Dvojitej šachty. Tak tu je vstup parádny! Netreba sa krčiť, a tak po odložení ruksakov vstupujeme pohodlne dnu. Netrvá dlho a sme pri rozdvojení. Doľava vedie mostík so zábradlím. Vraj ho namontovali v roku 2014 členovia občianskeho združenia Ochrana zdravia a životného prostredia a Klub priateľov turistiky. Aj tu nachádzame zopár zimujúcich netopierov. Hlavná chodba nie je tiež dlhá, a tak čoskoro stojím pred jamou hlbokou asi 40 cm a za ňou je koniec. Vraciame sa po jednom pomaly von a plní dojmov sa rozhodneme naplniť si brušká. Nefúka tu, tak prečo nie.

Len čo dojeme, opäť sa začneme štverať do kopca. My sme snáď nepoučiteľní! Ako ťažko sa takto ide! Ešteže zbadáme prvé tohtoročné snežienky a môžeme sa pri nich zastaviť a vydýchať sa. Vyliezame na bezmenné návršie nad modrou značkou. Naľavo je Zámčisko. Ani sa nečudujeme, že je tu parádny posed. Výhľad je tu doďaleka a poľovníkom sa istotne dobre „pozoruje“ zver. Stáčame sa doprava a popri potoku po lesnej ceste klesáme k červenej zo Zochovej chaty. Po mostíku prejdeme ponad Vištucký potok. Privítajú nás veselí zelení panáčikovia, vyrobení z pňov stromov. Viem, že je ich tu v okolí veľa. Neviem kto ich vyrobil, ale je to dobrý nápad. Stáčame sa doprava a prichádzame k altánku. Niekto nadhodí, že by sa bolo treba zahriať v chlade a nositelia „ohnivej vody“ ju ochotne rozdeľujú uzimeným kamarátom. Takto posilnení prechádzame cez asfaltku k Medvedej skale. Na jej ľavej strane, celkom pri zemi je vidno otvor, ale nikto z nás nie je ochotný sa tam vsúkať. Kolega v práci mi pri rozprávaní o sobotňajšej túre potom povedal, že tam voľakedy posielal deti za 20,- Sk.

Sme na Modranskom baníckom náučnom chodníku. Od jeho vzniku sa ho chystám prejsť, no stále je niečo iné v pláne a navyše ma odrádzajú reči, že na ňom v podstate nič nie je vidno. Svedčí o tom aj to, že možno 200 m od jeho trasy, nás Ctibor doviedol k štôlni Bartolomej. Je to vraj najväčšie staré banské dielo v okolí a skrýva 400 m chodieb. Vraj sa tu v 18. storočí pokúšali nájsť zlato a opäť márne.

Keď sme uvideli otvor a Ctibor nás informoval, že dnu sa treba plaziť po bruchu asi 10 m, zrazu sa nikomu nechcelo ísť dnu. Mne to však napokon nedalo. Vyzliekol som si vetrovku aj bundu pod ňou a cez seba som si natiahol pončo. Predsa len pri návrate do civilizácie, by som špinavý, mohol mať problémy s nastúpením do autobusu. Napokon to nebolo ani také hrozné. Po možno 4 metroch sa dalo čupnúť si a napokon sa aj vystrieť. Dnu sme sa vplazili traja a začali sme prieskum. Človek tu vôbec nemá stiesnený pocit, je to ako v jaskyni. Došiel som k odbočke doľava, no ponad jamu viedli len dve pofidérne polená a mne sa nechcelo riskovať, že spadnem do nižšej štôlne. Nuž som pokračoval rovno. Došiel som k mierne zatopenej časti, ale dala sa po dreve a kameňoch prejsť relatívne suchou nohou. Je tam dosť odbočiek na obe strany a snažím sa prejsť každou. Občas strácam pocit, kde je hlavná chodba, ale svetielka kamarátov ma navigujú. Zo stropu tu visia netopiere a pár ich je o dosť väčších. Doma som sa dočítal, že by mohlo ísť o podkovárov malých a netopiera obyčajného. Jedna bočná vetva mala dokonca možno metrový kopček v zákrute. Dopracoval som sa až na koniec hlavnej chodby a pri návrate som si všimol asi 20-člennú skupinu zimujúcich netopierov. Tak toto som ešte nevidel a bol to pekný pohľad!

Napokon sme sa všetci traja vyplazili von a nadšene popisovali zvyšným, čo sme videli. Ako tak sme sa očistili a padlo rozhodnutie pomaly sa vracať do Harmónie. Svahom sme stúpali križujúc modrú a neskôr zelenú značku na Dolinkovský vrch. Kráčali sme snežienkovou záplavou a živo sme diskutovali o dnešných zážitkoch. Všetci boli nadšení. Takže aj takáto, vcelku krátka, túra sa dá naplánovať a uskutočniť v oblasti, o ktorej sme si mysleli, že ju dokonale poznáme. Ale Malé Karpaty skrývajú mnoho zaujímavostí a turistika v nich môže mať všakovaké podoby.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek