Veľa ľudí o ňom vie, no mnohí o ňom ešte vôbec nepočuli. Predstavte si - aj v Malých Karpatoch je vodopád. Hoci len občasný. Výtvor sa ukrýva v kaňonovitom údolí Smolenického krasu v doline Hlboča a k životu sa preberie vždy na jar, keď sa topí sneh (s ktorým bol tento rok problém) a tiež po výdatných dažďoch (ktorých bolo túto „zimu“ viac než dosť). Jeho výška je 9 metrov a pred ním sa nachádzajú krútňavové hrnce, nazývané kotlíky. Dolina Hlboča je od roku 1995 národnou prírodnou rezerváciou s najvyšším stupňom ochrany.

Trasa

Smolenice – bývalý pivovar – dolina Hlboča – Vlčiareň – Smolenický zámok

Je prvá marcová nedeľa, voľby máme za sebou a po ich výsledkoch sme si s kamarátom Jurom povedali, že by bolo treba trošku vyvetrať hlavy a spolu s nimi aj naše polovičky a ratolesti. Keď náš Kubo začuje slovo výlet, oheň a opekanie, okamžite vstáva od hračiek, začne si baliť svoj malý ruksak a nedá si vysvetliť, že tatovia sa v telefóne dohodli až na poobedie. Pár hodín do odchodu je na nevydržanie. V predstihu štartujem auto a vyrážame do Smoleníc. Celú cestu ho pozorujem v spätnom zrkadle, či nezaspáva. Jazda autom je pre neho totiž najlepším uspávacím prostriedkom a v škôlke by sa o takomto čase už prevracal na druhý bok. Ale nadšenie je silnejšie ako spánok.

Parkujeme v Smoleniciach pred budovou bývalého pivovaru a neskôr liehovaru rodiny Erdödyovcov. Krátko na to prichádza Juro s rodinou. Keďže sme sa rozhodli deťom výlet spríjemniť tým, že si urobíme ohník, drevo pre istotu nesieme so sebou. Predpokladáme, že v lese bude po dažďoch všetko mokré. Vyzeráme, ako keby sme vyrážali na nejakú expedíciu a nie na krátku prechádzku v Karpatoch.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vydávame sa modrou značkou po asfaltke do mierneho kopca pomedzi domy. Za jedným plotom v jazierku objavujeme ryby, preto na chvíľku pauzujeme. Na konci zástavby je plocha, kde krížom-krážom parkujú autá tých, ktorým sa nechcelo šliapať od pivovaru. Zároveň je tu informačná tabuľa č. 8 náučného chodníka. Končí tu spevnená cesta a ďalej budeme pokračovať potoko-chodníkom alebo po blate. Juniorovi sme obuli gumáky, takže si vodu a blato vychutnáva do sýtosti. Jurova Livinka putuje na plecia, takže nám hodný kus odbehnú. My zatiaľ posielame paličky potôčikom do mora, objavíme hada (rozumej dážďovku), ktorá sa snaží schovať pred Kubovým útokom, zodpovieme na nespočetné „Čo je to?“ a „Prečo?“ a pomaličky pokračujeme za našimi spolupútnikmi. Na chodníku je premávka ako na korze, ľudia sa valia obomi smermi a nestačím sa čudovať, v čom všetkom sa dá vybrať do lesa. Mám na mysli obuv. Ľahké tenisky s tenkou podrážkou vyhrávajú. Nuž, proti "Gustovi žiaden dišputát".

Blížime sa k záverečnému stúpaniu a Kubo sa ozve, že ho bolia nožičky a chce ísť na koňa. Beriem ho teda na plecia. Nepokračujeme po značke, ale k vodopádu prídeme zdola vychodeným chodníkom, ktorý križuje niekoľko padnutých stromov. Kubo to berie ako výzvu, putuje späť na zem a hrdinsky prelieza padnuté kmene. Problém však nastáva tesne pod vodopádom, kde sa svah prudko zvažuje, terén je vyšmýkaný a z každej strany sa sem valia davy fotenia chtivých jedincov. Krpec začne mrnčať, že sa bojí. Stihnem rozložiť statív, urobiť iba pár záberov a krpec s maminou sa medzitým snažia vydriapať hore na chodník. Oproti nim sa však šmýkajú ďalší turisti (niektorí po zadku, tí, čo idú hore zapojili pohon 4 x 4), preto ho beriem na ruky a istým krokom ho vynesiem do bezpečia, kde čaká zvyšok našej partie.

Na informačnom paneli si prečítame niečo o doline Hlboča, prameňoch, vodopáde a histórii územia. Snažíme sa objaviť vyššie spomínané hrnce, no asi je na to málo vody. Pokračujeme ďalej k Vlčiarni, predtým sa však ešte zastavíme pri malej jaskynke so sochou Panny Márie. Je to pútnické miesto a niekoľkokrát do roka tu bývajú omše. Aj teraz sa tu modlia ľudia, preto nebudeme vyrušovať a po schodoch schádzame späť na chodník.

Prichádzame na veľkú lúku obkolesenú lesmi, nad ktorou sa vypína kopec Čelo. Sme na križovatke ciest s prístreškom a informačnou tabuľou – na Vlčiarni. Z tabule sa dozvieme niečo o ťažbe a spracovaní dreva a o lesnej železnici v Malých Karpatoch.

Z batohov vytiahneme drevo a niečo pod zub. Na radosť našich ratolestí rozložíme oheň a zábava môže začať. Kubo sa snaží bublinkami z bublifuku oheň zahasiť, ale vôbec sa mu to nedarí. Obe deti zabudli aj na to, že ich boleli nohy, behajú po lúke hore-dole, zbierajú paličky a nosia ich k ohnisku. Prichádzajú ďalšie rodinky s deťmi, no ich oheň vôbec nezaujal. Aj počas chôdze sa hrajú na mobiloch.

Nastáva čas odchodu. Oheň treba dôkladne zahasiť, decká sa zahrajú na hasičov. Naplníme im fľaše vodou z jarku a kým neprestane pahreba dymiť proces opakujeme. K Smolenickému zámku pokračujeme po žltej značke. Z nejakého neznámeho dôvodu opäť počujeme „bolia nás nožičky“, tak tatovia sa obetujú a každý si berie toho svojho na plecia. Zhora sa ozýva „hijó“. Ja vám dám. Po chvíli decká putujú späť na zem a nohy ich zázračne prestávajú bolieť a dole kopcom sa rozhodnú pokračovať behom. Po ceste máme ešte odbočku ku hradisku na Molpíri, no pre dnešok si atrakciu necháme ujsť.

O pár desiatok metrov nižšie nás čaká zaujímavejšia atrakcia – kameň, z ktorého strieka voda. V skale je rúrka zaslepená zátkou, v ktorej je neviem či náročky alebo náhodou diera a voda strieka do okolia. Samozrejme, že to nemôžeme obísť bez povšimnutia.

K zámku pokračujeme po lúke posiatej krtincami a decká sa snažia vypátrať výrobcu kôpok, teda krtka. My s Jurom sa v diaľke snažíme rozoznať kopce a mesto pod nimi. Zhodneme sa v tom, že pred Zoborom a Žibricou na horizonte musí byť v tomto smere jedine Leopoldov alebo Hlohovec.

Čas pokročil, zámku sa pre dnešok vyhýbame, hoci Livinka je zvedavá na princezné. Zámok je kongresovým centrom SAV a pre verejnosť je otvorený iba v mesiacoch júl a august. Ale jazierko s kačkami vynechať nemôžeme. Jazierko je dnes naplnené na maximum a ťažko teraz uveriť, že v lete dokáže úplne vyschnúť. Túru zakončíme v kolibe pod zámkom, s Jurom narýchlo hodíme do seba životabudič v podobe kávy, ženy a deti necháme tu a ideme asi o kilometer ďalej pre autá. Príjemne unavení sa lúčime so slovami, že podobný výlet musíme čoskoro zopakovať.

Zopár rád a postrehov

Vychádzka k vodopádu v doline Hlboča patrí k jednoduchším. Obe naše decká majú plus/mínus 3,5 roka, po ceste sme stretali babky s francúzskymi palicami. Keďže vodopád je najvýdatnejší po zime a po dažďoch, chodník sa mení na potok, všade je blato, odporúčam preto pevnejšiu a vyššiu obuv, najlepšie nepremokavú, pre deti gumáky. Do batohu si určite pribaľte suché veci pre ratolesti, ideálne aj náhradné topánky, nejaká malá nehoda sa môže pritrafiť. Za predpokladu zimy ako bola tohtoročná tu už začiatkom marca určite natrafíte aj na medvedí cesnak. Na svoje si teda prídu tiež milovníci zdravej rastlinky. Hlavne na žltej značke smerom k jaskyni Driny je ho plný les. Okruh môže byť dlhšou alternatívou k našej trase ku Smolenickému zámku. Od apríla do októbra je možný vstup do jedinej verejnosti prístupnej jaskyni v Malých Karpatoch.

Na záver mi ostáva popriať všetkým rodičom veľa krásnych chvíľ strávených v prírode so svojimi ratolesťami. Hlavne ich netreba do ničoho nasilu nútiť, pobyt v prírode je ideálne spríjemniť nejakým zážitkom a máte zaručené, že sa do lesa budú pýtať samy.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek