Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Kráľova hoľa (foto autor a Katarína Šikulová)
Kráľova hoľa (foto autor a Katarína Šikulová) Zatvoriť

Túra Cesta hrdinov SNP za 21 dní – 3. časť

Centrálna časť Cesty hrdinov SNP spája horstvá Nízkych Tatier, Starohorských vrchov, Veľkej Fatry a Kremnických vrchov. Približne 155 kilometrov súvislých horských hrebeňov medzi obcami Telgárt a Kremnické Bane vedie srdcom Slovenska. V Nízkych Tatrách sa prekonáva najvyšsí bod na trase, 2043 metrov vysoký Ďumbier. Turista može využiť viacero celoročne otvorených chát a útulní, avšak na trase je len jedna obec – Donovaly.

Vzdialenosť
145 km
Prevýšenie
+7797 m stúpanie, -7555 m klesanie
Náročnosť
ťažká, 5. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
4 dni
Obdobie
leto – 2015
Pohoria
Nízke Tatry, Starohorské vrchy, Veľká Fatra a Kremnické vrchy
Trasa
Voda
prm Zubrovica, Andrejcová, Priehyba, pod Vrbovicou, Ramža, Ďurková, Kráľova studňa, Cabanka
Nocľah
útulňa Ramža, útulňa Ďurková pod Chabencom, Donovaly, útulňa Cabanka pri Kordíckom sedle
SHOCart mapy
» č.1084 Veľká Fatra (1:50.000)
» č.1093 Kremnické vrchy, Poľan (1:50.000)
» mapa momentálne nie je v ponuke
» č.1102 Nízké Tatry, Kráľova h (1:50.000)
  1. deň (37 km, 2344 m)

    O 3.30 h ráno vstávam, balím a pred štvrtou zatváram za sebou dvere na penzióne. Ešte je šero a ranný pochod cez Telgárt je zvláštny. Cítim sa plný síl a teším sa na ďalší deň na Ceste. Na úvod ma čaká klasika, Kráľova hoľa. Stúpanie s prevýšením vyše 1000 m, čo je najviac na celej trase.

V lese na rúbaniskách strácam na chvíľu značku, ale darí sa mi držať správny smer. Stúpanie pokračuje pod stožiarmi vysokého napätia. Nad lesom naberám doplna vodu z prameňa Zubrovice. Prekračujem asfaltku, vedúcu k vysielaču, a pokračujem lúkami. Kúsok od chodníka je posledný fľak snehu. Ide sa mi dobre, čím som vyššie, tým ľahšie to ide.

Kráľova hoľa - 6.20 h. Úchvatný kruhový výhľad. Na východe vidno Volovské vrchy, v diaľke Volovec aj Kojšovskú hoľu. Na severe je hradba Vysokých a Západných Tatier. Na západ sa tiahne hrebeň Nízkych Tatier a niekde v diaľke vidno Veľký Choč aj hrebeň Malej Fatry. Na vrchole nie som prvý, dvaja chalani tu spali a čakali na východ slnka. O chvíľu prichádzaju ďalší dvaja borci. Ráno vyrazili na bicykloch z Vikartoviec a už sú tu. Smejem sa, že takým tempom stihnú aj rannú omšu. Jedna vrcholová fotka a ide sa ďalej.

Postup cez Strednú hoľu, Orlovú a Bartkovú je nenáročný a rýchly. V pamäti mám, akú sme tu mali zimu pred tromi mesiacmi, keď sme tadeto išli na lyžiach. Neskutočné, ako sa príroda rýchlo mení. Zostupujem strmo do Žiarskeho sedla, kde raňajkujem.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

V stúpaní na Andrejcovú stretávam partiu Čechov hrebeňovkárov. Spali v útulni a vraj tam bol aj jeden SNP-čkar. Poteším sa, že možno nebudem šliapať sám. Nasledujúce dni však nikoho nedobehnem... Pri útulni Andrejcová sa zastavujem len po vodu. Vonku pri ohnisku sedí mladé diavča, niečo študuje v knižke. Chvíľu sa zhovárame. Ide zo Zlína do Banátu. Rozmýšľam, kde na východe Slovenska je dedina Banát. Padla mi sánka. Vážení, Banát je v Rumunsku a toto žieňa tam ide sólo! Keď sa jej pýtam na časový horizont, len sa usmeje: „Pokiaľ nezačne snežiť“. Držím palce!

Pred sedlom Priehybka ma obiehajú dvaja bežci. Asi trenujú na Nízkotatranskú stíhačku. Veľká Vápenica dá vždy zabrať. Dnes to nie je iné, kopec strmý a slnko nemilosrdne páli. Po chvíli oddychu zostupujem pomaly do sedla Priehyba, najnižšieho sedla na hrebeni Nízkych Tatier. Áno, aj Čertovica je vyššie. V Priehybe si dávam dlhšia pauzu, chladím nohy v ľadovom potôčiku a niečo si zahryznem.

Ďalší úsek cez Kolesárovú a Oravcovú nie je ťažký, problém je len prudké stúpanie na začiatku. Na pravé poludnie idem ďalej. Kolesárová je vyrúbaná, ako sa na národný park patrí, tieň teda nehrozí. Za Oravcovou nasleduje moje obľúbené miesto v Nízkych Tatrách. Zadná hoľa a Homôlka majú svoje čaro. Neviem, čím to je, asi divokosťou a odľahlosťou vrchov. Pozerám na Veľký bok na severe. Tiež dostáva poriadne rany od "záchrancov lesa". Na sedle Homôlka by som sa najradšej zložil a trochu si podriemal. Ale obrovský Cumulonimbus, ktorý je nablízku, ma z vrcholu vyháňa. Havrania poľana. Zhodím batoh, vyzujem tenisky a zvalím sa do trávy. Na Ramžu to nie je ďaleko, ale potrebujem si oddýchnuť. Asi pol hodinku si pospím. Po oddychu pokračujem pomaly ďalej. Trasa sa kľukatí popod hrebeň. Pod Vrbovicou si naberám vodu z prameňa.

O 17.30 h prichádzam na útulňu Ramža, ostanem tu na noc. Do večera by som stihol prísť aj na Čertovicu, ale načo to hrotiť? Menšie krízy zo včerajška sú mi dostatočným varovaním, aby som to nepreháňal. Ďalší dobrý dôvod, prečo tu ostať, je, že na Ramži som zatiaľ nespal. Nasledujú klasické činnosti: umyť sa, uvariť večeru, najesť sa. Som tu sám a do večera už nikto nepríde, škoda. Idem spať ešte pred západom slnka, aby som dobehol deficit spánku. Dnes som opäť nezmokol. Je to neuveriteľné, ale počas 9 dní pršalo ledva hodinu. Zajtra sa to zmení, dážď je takmer istý.

  1. deň (36 km, 2039 m)

    Ráno vstávam ešte skôr, ako zazvoní budík, prečo asi? Vyjdem pred útulňu a je mi jasné, že odchod sa odkladá. Vonku hrmí, blýska sa a presne o 3.30 h sa z oblohy začnú liať prúdy vody. Zaleziem naspäť do spacáka, aby som si ešte hodinku zdriemol. Z jednej sú hodiny dve. Vstávam o 5.30 h a pred šiestou odchádzam z Ramže.

Po pár sto metroch si navliekam pončo, neprší, ale všade je mokro. Po chvíli malinčie a vysoká tráva dokonajú dielo, tenisky sú úplne mokré. Neprekáža, s tým som rátal. Nedá sa prejsť celá Cesta so suchými nohami. Prechádzam mesačnou krajinou - Jánov grúň, Bacúšske sedlo, sedlo za Lenivou... V zime sme tu aj trochu blúdili, dnes našťastie nie.

Na Čertovici ma víta slnko. Obzerám sa, kde by som si dal raňajky. Motorest je zavretý, Penzión STIV tiež. Posledná šanca je hotel nad cestou. Zvoním, nič. Bože, to sa všetci dohodli, že v pondelok majú zatvorené? Kašľať na raňajky, ale nemám žiadnu vodu. Z Ramže som bral len nutné minimum a to mám dávno vypité. Odkiaľsi počujem cinkot fliaš. Žeby predsa? Za hotelom je chata a tam pani, ktorá mi rovno dá fľašu s minerálkou.

Začiatok stúpania na Lajštroch vedie zjazdovkou. Je to makačka. Vyšsie sa stúpanie zmierni, za Lajštrochom je to hore-dole ako na hojdačke. V Kumštovom sedle raňajkujem. Pred vrcholom Malého Gápľa stretávam dnes prvú skupinu turistov, teda idú traverzom a ja cez vrchol. V sedle Králičky sú hromady vyťaženej železnej rudy. Idem preskúmať jamy, zrejme pozostatky banskej činnosti, čo sú kúsok pod sedlom. Nič zaujímavé som nezistil. Cez Králičku som za chvíľu na Chate gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom.

V chate je teplúčko a prázdno. Okrem mňa len jeden mladý pár. Hoci som raňajkoval nedávno, neodolám a dám si guláš, vynikajúci. Vonku sa zaťahuje a nevyzerá to dobre, zatiaľ ale neprší. Traverz Ďumbiera do Krúpovho sedla, kde je odbočke na Ďumbier. Neváham ani sekundu, na Ďumbier jednoducho ísť musím. Na vrchol takmer bežím.

Ďumbier - 12.30 h. Vyššie sa na trase Cesty hrdinov SNP ísť nedá. Na vrchole som len pár minút, čakať na búrku sa mi nechce. Dva cvaky na mobil a rýchlo preč. Pred Demänovským sedlom spomaľujem. Na Chopku je búrka a ísť jej oproti ma neláka. Na Ďumbieri je totálna čierňava a búrka na spadnutie. V Demänovskom sedle si dávam bundu a takticky vyčkávam, ako sa situácia vyvinie. Zdá sa že búrka z Chopku sa presúva mimo hlavný hrebeň smerom na Krakovu hoľu. V traverze Konského ma však predsa len chytí silná prehánka, našťastie bez bleskov.

Chopok a Kamienka. Počasie sa lepší, napriek tomu si dávam zastávku na chate. Po chvíli prichádza ešte jeden chalan od Ďurkovej. V jedálni sme sami. Doprajem si luxus, druhý obed - kapustnicu, ale namiesto piva radšej čaj na zahriatie. O 15-tej sa vydávam na ďalšiu cestu. Najprv idem dcéram zamávať do kamery na Rotunde. Vtom sa strhne ďalšia búrka, ledva stihnem pred ňou ujsť do bezpečia Rotundy. Prúdy vody, krúpy, silný vietor. Nedá sa prejsť ani naspäť na Kamienku, nieto pokračovať po hrebeni. Dievča, čo sa vyviezlo lanovkou a potom bežalo v daždi na Kamienku, ma potešilo. Po 16-tej búrky nebudú, maximálne prehánky.

Naozaj, o štvrtej je po búrke. Pokračovať ďalej na Ďurkovú alebo ostať spať na Kamienke? Risknem to, a idem ďalej. Dereše sú biele od krúpov. Na jednom mieste je na chodníku naplavených dobrých 20 cm krúpov, radosť brodiť v teniskách. Do sedla Poľany chodník stále klesá a čakajú ma vlastne už len dve stúpania. V zime zradné Kotliská a legendárny Chabenec. Na Poľane začína popŕchať. Na Kotliskách dážď hustne a pridáva sa vietor. Stále idem v krátkych bežeckých elasťákoch, takže mi dvakrát teplo nie je. Chabenec je posledný kopec dňa, zaťať zuby a šliapať. Uf, som hore, mrznú mi ruky, foto nehrozí... Klesám dole, tvrdohlavo idem až do sedla Ďurkovej, hoci modrá značka odbočuje k útulni skôr.

Útulňa Ďurková, 19:30. Som neskutočne šťastný, že som tu. Dnes to veru na spánok pod širákom nie je. Na zahriatie 2 x čaj s rumom, potom večera. Po večeri debatujem s ostatnými turistami, takmer všetko hrebeňovkármi. Prevahu majú, ako inak, českí turisti. Len škoda, že idú všetci opačným smerom. Zajtra pôjdem opäť sám.

  1. deň (28 km, 1103 m)

    Zvyknutý na skoré vstávanie som hore od 5-tej. Potichu ležím, aby som ostatných nebudil. Dnes sa nemám kam náhliť, prísť chcem len na Donovaly. Pri balení zisťujem, že som si včera nevyžmýkal vložky do topánok... Teplomer vonku ukazuje +7 stupňov. Oproti 30-tkám z predošlých dní sa výrazne schladilo. Prvýkrát si obliekam dlhé nohavice. Dvojité raňajky (praženica + párky) padnú dobre. Top útulňa s príjemnou atmosférou, ešte raz vďaka.

Dnešná trasa má pozvoľne klesajúci charakter. Za zmienku stoja snáď len stúpania na Veľkú Chochuľu a Kozí chrbát a strmý zostup z Prašivej do Hiadeľského sedla. Kráčam v hmle, výhľady nemám žiadne, ale aspoň neprší a nefúka vietor. Po ceste míňam viacero pamätníkov venovaných obetiam hôr, ale aj obetiam a udalostiam SNP. Zámostská a Latiborská hoľa, traverz Veľkej hole, Skalka a už stúpam na Košarisko. Pamätam si ako sme v zime v hustej hmle vyšliapali na Košarisko a dezorientovný som sa tešil, že sme na Chochuli. Počasie je podobné ako pri zimnom prechode pred tromi mesiacmi, s tým rozdielom, že nie je sneh, je o pár stupňov teplejšie a trošku lepšia viditeľnosť. V zime sme na Chochuľu postupovali doslova od tyče k tyči, aby sme sa na hrebeni nestratili.

Veľká aj Malá Chochuľa sú v hmle. Niekde pred Prašivou stretávam prvých dnešných turistov. Nemecký pár si prišiel užiť karpatskú hrebeňovku. Na Prašivej, poslednom vrchole hrebeňa Nízkych Tatier, chvíľu oddychujem. Oblaky sa začínajú pretrhávať. Z Prašivej chodník strmo klesá takmer 600 výškových metrov do Hiadeľského sedla.

Hiadeľské sedlo. Koniec hrebeňa Nízkych Tatier a zároveň symbolický stred Cesty hrdinov SNP. Veľká skupina študentov telovýchovy z Univerzity Mateja Bela tu predčasne končí túru na Prašivú a vracajú sa na Donovaly. Dávam si pauzu v prístrešku, na povale ktorého je možné prespať.

Posledných 10 km dnes povedie cez Starohorské vrchy. Na úvod brutálne strmý výšlap na Kozí chrbát vyšperkovaný klzkým blatom. Ďalej lúkami cez Hadliarku a Kečku. Slniečko opäť svieti, ukazuje sa hrebeň Prašivej a Veľkej Chochule. Za NPR Štrosy ma čaká prekvapenie. Lesná cestá s hlbokými koľajami plnými vody, pripomínajúca viac bahenný kúpeľ ako turistický chodník, ma núti pokračovať z časti lesom. Polianka - prvá osada Donovalov a zvyšné kilometre sú po asfaltovej ceste.

Donovaly. Okamžite mierim do obchodu dokúpiť potraviny a začínam sa obzerať po ubytovaní. Na Donovaloch sú mraky hotelov a penziónov. Hľadám niečo skromnejšie, chatu, privát... Niečo, čo je bližšie naturelu Cesty. Mladá pani, ktorú oslovím, mi odporúča niektorý z hotelov. Potom pochopí, váha, ale nakoniec ma zavedie k staršej pani na Mišúty. Postačia odpovede na dve prosté otázky a pani súhlasí, možem prespať. Dokonca ponúkne teplú polievku, aj chlebík a slaninku na ďalšiu cestu. Peniaze, ktoré jej dávam, odmieta. Vraj sa mi zídu na ďalšej ceste. Neskôr sa idem navečerať. Je polovica júna a Donovaly sú ľudoprázdne.

  1. deň (44 km, 2311 m)

    O piatej ráno odchádzam z Donovál a začínam veľkofatranskú etapu. Chodník za poslednými chatami prudko stúpa lesom. Ako na potvoru sa mi hneď podarí stratiť značku. Rozhodnem sa nevrátiť, lebo smer mám dobrý. Po 10 minútach sa na značku opäť napájam. Stúpam lesom vyšsie. Na lúkach nad lesom fúka vietor a je chladno. Som nútený pridať vrstvy oblečenia. O 6.30 h som na vrchole Zvolen. Na kochanie sa výhľadmi to nie je, studený vietor ma núti pokračovať ďalej. V lese si dávam dlhé nohavice a bundu. Pokračujem zvlneným terénom cez Motyčskú hoľu a ďalšie bezmenné kopce na priesmyk Veľký Šturec, kde pri kríži raňajkujem.

Pokračujem stále lesom. Kto išiel hrebeň Donovaly – Krížna, tak mi potvrdí, že to je vyčerpávajúce. Neustále strmo hore a dole, profil je ako píla (na 16 km trasy nastúpate 1430 a klesnete 840 metrov). V jednom stúpaní ma minie dvojica, ktorá si to rezkým krokom valí oproti. Na niektorých miestach chodník vedie cez húštiny mladej bučiny. Celkom nechápem trasovanie, lebo kúsok vedľa je starý bukový les. Za Repišťom konečne vychádzam na lúky pod Krížnou. Svieti slniečko, ale stále pofukuje vietor. Pred Rybovským sedlom stretávam pastiera so stádom oviec. Pristavím sa a pohovoríme o strastiach a slastiach života v horách. Záverečné stúpanie na Krížnu nakoniec nie je také hrozné, ako sa zo začiatku zdá.

Krížna, 11:30. Z vrcholu práve odchádza dvojica dievčat, rýchlo ich poprosím o vrcholovú fotku. Potom sa zašijem do závetria a oddychujem. Ležím v tráve, papkám jablko a vychutnávam si krásny jarný deň na vrchole kráľovnej Veľkej Fatry. Skúmam hrebeň Kremnických vrchov, kam povedú moje ďalšie kroky. Chvíľu sa pohrávam s myšlienkou odbočiť aj na Ostredok, ale ten je predsa len trochu ďalej. Začínam zostup na Kráľovu studňu. V klesaní stretávam cyklistku smerujúcu na Krížnu. Ďalší rozhovor, darmo, pri takejto sólo jazde kontakt s ľudmi chýba.

Kráľova studňa, kde si idem dať obed. Pred horským hotelom varí partia ľudí guláš. Som prekvapený, že reštaurácia je zavretá. Slečna v bufete mi ponúkne padajkovú polievku a vyprážaný syr. Úplne mi to stačí, ešte pivo a sú z toho gurmánske hody.

Pod hotelom je rázcestie a turistický smerovník. Kordícke sedlo píšu 7.30 h! Skoro som sa zložil. Tam chcem dnes prísť? Šialené, to nedám. Keď sa spamätám, začínam nekonečný zostup na priesmyk Malý Šturec. Po chvíli nájdem na ceste rozpadnutý mobil. Poskladám ho a nič, nereaguje. Čo s ním? Hodím ho do ruksaku. Cesta vedie po širokej štrkovej zvážnici, ktorou sa dá dostať k hotelu aj autom. Nudná záležitosť, ale odšlapať to treba. Jediným spestrením su výhľady do dolín.

Po desiatich kilometroch sa dotrmácam na sedlo Malý Šturec. Sedlo oddeľuje Veľkú Fatru a Kremnické vrchy a prechádza ním významná dopravná spojnica Turca s Pohroním. Pre turistu nemá zmysel sa tu dlhšie zdržiavať. Nedarí sa mi nájsť pokračovanie červenej značky. Vyberiem sa po ceste na turčiansku stranu a sledujem protisvah. Značku nenájdem, tak sa po 100 metroch vraciam naspať. Konečne nájdem „chodník“. Zo sedla rovno hore, strmo rozsypaným štrkovým svahom. Myslím, že keby tu bola skala, tak je tam reťaz na uľahčenie výstupu.

Ak bol zostup z Kráľovej studne po štrkovej ceste nudný, na druhej strane sedla sa turista rozhodne nenudí. Strmo hore, prudko dole, niekoľkokrát po sebe. Toto som nečakal. Prekonávajú sa tri či štyri sedielka, ako posledné je sedlo Turecká cesta. Až niekde za hranicou NPR Svrčinník sa sklon zmierni. Na severných, no najmä východných ťažko dostupných svahoch vrcholu Svrčinník sa nachádza zachovalý prales. Miestami sa otvárajú výhľady na Veľkú Fatru a Pohronie. Fajn dôvod na častejšie prestávky. Na jednom mieste je dokonca malé ohnisko s dostatkom miesta na bivak. Som však v NPR a dnes by som rád prišiel na Cabanku.

Konečne sa docápem do sedla Flochovej a bez rozmýšľania odbočím po zelenej značke na Flochovú! Dôvod? Žiaden rozumný nie je. Len ten, že Flochová je najvyšší vrchol Kremnických vrchov, a tak som si to na začiatku vymyslel. Rovnako som mohol ísť aj na Ostredok a nešiel som... Za 15 minút si robím fotku na Flochovej. Vraciam sa naspäť na Cestu a postupujem ďalej po hrebeni Kremnických vrchov. Záver dňa je 7 km lesom skoro po rovine len s malými prevýšeniami. Klesajúce slnko vykresľuje v lese dlhé tiene a ticho ruší len spev vtákov. Pozorujem jelene pasúce sa v lese. Opäť zažívam nádherné chvíle spojenia s prírodou. Cesta však nemá konca, zdá sa mi, že idem večnosť. Kordícke sedlo, ešte posledných asi 300 metrov po zvážnici k útulni.

Cabanka, 20:00. Únava sa mieša s pocitom úľavy, že som konečne tu. Zhodím ruksak a idem po vodu. Cabanka je fajn útulňa, dokonca s krbom. Čo veľmi chýba, je zariadenie (stoly, lavice, prične), aby sa tu pohodlne cítila aj väčšia skupina ľudí. Dnes som tu „prekvapivo“ sám. Trochu sa dávam dohromady a varím večeru. Obyčajná vyškvarená slanina s cibuľou a chlebom mi pripadá ako najväčšia delikatesa na svete. Dnes som zvládol takmer nemožné, ale uvedomujem si, že až príliš tlačím na pílu a mal by som zvolniť.

Pokračovanie uverejníme čoskoro

Seriál Cesta hrdinov SNP za 21 dní » pozri ďalšie články

Fotogaléria k článku

Najnovšie