Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Pod Babou horou
Pod Babou horou Zatvoriť

Túra Každý deň niekde inde s frajerkou

Skoré slnečné ráno vstávame natešení a hladní po nových zážitkoch. Čakajú nás krásne spoločné 4 dni na cestách. Plány sme nemali popredu jasné, len sme vedeli, že chceme niekam vypadnúť a spoznať nové miesta. Nemali sme vopred dohodnuté ani žiadne ubytovanie, spoliehame sa na to, že niečo splašíme cestou a pre istotu do kufra auta hádžem aj stan. Keď to nemusím vliecť na vlastnom chrbte, beriem aj zbytočnosti.

Vzdialenosť
42 km
Prevýšenie
+1993 m stúpanie, -1993 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
4 dni
Obdobie
leto – 2015
Pohoria
Orava: Oravská vrchovina, Oravské Beskydy, Tatry - Západné Tatry (Roháče)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1725 m n. m.
Nocľah
Bojnice (autokemping), Zuberec (privát), Oravská Polhora (privát)
Doprava
vlastné auto
SHOCart mapy
» č.1096 Západné Tatry (1:50.000)
» č.1086 Oravská Magura (1:50.000)
  1. deň - Kam vlastne ideme?!

    Kým sme sa vymotali z Prešova a vyrazili na cesty, bolo už pred obedom, a tak sa dohodujeme, že na nejaké túry času dnes nebude. Nie sme pevne rozhodnutí, čo dnes chceme zažiť. Po menších dohadovaniach sa zhodujeme v pláne navštíviť Bojnice. Na mesto mám krásne spomienky z detstva, keď sme tu trávili mnohé dni spolu s rodičmi. Môže byť zaujímavé sa sem prísť pozrieť opäť po rokoch.

V bojnickom kempe rozkladáme stan a všetko potrebné a potom len mierime, ako ináč, do ZOO. Je neskoré popoludnie, ale ľudí je všade stále neúrekom. Už sa teším až sa vymotáme z más ľudí a oddýchneme si pri grile s chutným vínkom. Pri svetle čeloviek a s plnými žalúdkami robíme plán na zajtrajšok, keď už chceme podniknúť aj nejakú tú túru. Prezeráme mapy, listujeme, premýšľame a nakoniec nás zlákali vzdialené končiny Západných Tatier. Mať kopec času, plnú nádrž a riešiť plány na poslednú chvíľu je najkrajšia dovolenka.

  1. deň - Čičmany, Zuberec a Roháče

    Z kempu odchádzame, keď ešte všetci spia. Ráno je nádherné. Teplé, svieže a voňavé. Človek sa musí usmievať, aj keď nevie prečo. Nevolíme najkratšiu možnú trasu k Zubercu. Chceme si pozrieť ešte Čičmany, keď už sme tak blízko. Ktovie kedy sa sem opäť dostaneme. Typické vzory na domčekoch robia dedinku výnimočnou a azda niet Slováka, ktorý by ju nepoznal. Prechádzame všetky možné uličky a obdivujeme ľudovú tradíciu.

Času máme dostatok, ale pred sebou ešte veľa kilometrov v aute a veľa kilometrov s batohom na pleciach. Dni sú však dlhé a nie je dôvod sa ponáhľať. Vlečieme sa vedľajšími cestami, usmievame sa na okolité lesy a šoféri za nami asi nie sú nadšení z rýchlosti akou sa presúvame po krajine. My však obdivujeme naše malé, ale krásne Slovensko.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na parkovisko pri lyžiarskom stredisku Spálená v Západných Tatrách sa dostávame až okolo obeda a je poriadne zaplnené. Vyťahujeme všetko potrebné, balíme batohy a o pár minút šliapeme k Roháčskemu vodopádu. Asfaltová cesta na úvod nie je nič príjemné, ale našťastie to netrvá príliš dlho a pod nohami máme len lesnú cestičku. Dlho som chcel navštíviť krátky okruh okolo vodopádu a Roháčskych plies a som veľmi rád, že sa mi to konečne podarilo a dokonca spolu s Nikou.

Milujem Západné Tatry. Často tu nie som, ale zakaždým som z nich bol unesený. Atmosféru kazia len davy turistov, ale snažím sa nad to povzniesť a byť rád, že ľudia chcú obdivovať prírodu a nesedia za televízormi. S Nikou sa nijako nezdržiavame, vozili sme si zadky pol dňa v aute, takže sme pekne oddýchnutí a prebiehame jednu skupinku ľudí za druhou. Prvá prestávka je pri Roháčskom vodopáde. Opäť veľa ľudí. Ale vodopád nádherný. Fotíme, obdivujeme a o pár minút opäť fučíme do kopca. Vychádzame na čistinku pri smerovníku Pod Predným Zeleným a konečne sa nám otvára čarokrásny rozhľad na vysoké končiare okolitých vrcholov. Jednoducho, jedna báseň.

Naše žalúdky si pýtajú tuhú stravu, ale pred nami je ešte stúpanie k Roháčskym plesám a presviedčame sa, že si doprajeme odpočinok až pri nich. Traverzujeme hore strmým svahom až k plesám, kde je opäť plno ľudí a zopár unudených kačiek, ktoré sa ľudí vôbec neboja. Obloha sa postupne zaťahuje a fúka studený vietor, tak opäť odkladáme prestávku s presvedčením, že si ju dáme pri ďalšom plese. Po krátkom zostupe si s tečúcimi slinkami vyťahujeme varič, párky a chystáme sa na teplé jedlo. Ale oheň nemá nikto z nás. Takže konečne môžeme oceniť, že naokolo sú ľudia a dokonca aj takí, čo sú ochotní nám požičať zapaľovač. S Nikou sa mi šliape našimi horami naozaj dobre, vždy si máme čo povedať, spoločne obdivujeme okolie a aj keď sa niekedy poškriepime, vždy to skončí len smiechom. Som veľmi rád, že si môžeme tieto končiny užívať spolu.

Od plies následne šliapeme len na parkovisko, míňame Ťatliakovu chatu a asfaltom zostupujeme až ku autu tešiac sa na nejaké chutné jedlo v Zuberci.

Ubytovanie nemáme zarezervované žiadne, ale Zuberec je predsa plný privátov a penziónov, takže ideme len tak naslepo. Voláme na prvé číslo, ktoré nachádzame, ale neúspešne. Na druhý pokus máme dohodnuté ubytovanie u milej pani. Síce v maličkej izbičke, ale na prespanie nám to bohato stačí. Po večeri, oddychu a sprche si lámeme hlavy nad plánom na zajtrajší deň. Najprv premýšľame nad niektorým z končiarov Západných Tatier, ale možnosť dažďa nás odrádza. Po dlhej chvíli nachádzame obaja kompromis, ktorý sa nám páči – Babia hora.

  1. deň - Babia hora

    Ráno sa budíme veľmi skoro. Babia hora nie je žiadna prechádzka, ale skutočná turistika a náš plánovaný okruh bude takmer na 8 hodín. Zuberec opúšťame hneď po svitaní a mierime okolo Oravskej priehrady do Oravskej Polhory. Cestou nakupujeme zásoby jedla na celý deň a samozrejme nejaké sladké dobroty na spríjemnenie prestávok. Na parkovisku pri Slanej vode sme asi prví. Všade je ticho a prázdno a v diaľke vidíme končiar Babej hory. Zdá sa to byť poriadne ďaleko, ale keďže slnko ešte len nedávno vyšlo a obloha je krásne modrá, vieme, že to zvládneme, lebo máme veľa času. Po super raňajkách z čerstvého pečiva, masla a čaju z ihličia a brusníc, začíname seriózne šliapať.

Cez Hviezdoslavovu aleju, ktorú som si predstavoval úplne ináč, prichádzame až k Hájovni na Rovniach, ktorá je krásnym idylickým miestečkom pre život v prírode. Zatiaľ sme veľa výškových metrov nenazbierali, len sa tak motáme miernym kopcom alebo rovinou. K zásadnej zmene prichádza po prejdení potoka Bystrá. Turistický chodník začína prudko stúpať hustým lesom, ktorý sa s pribúdajúcimi výškovými metrami mení v redší lesík plný papradia a čučoriedok. Pod vrcholom Babej hory sú viaceré prístrešky, kde sa dá oddýchnuť a ukryť sa pred silnejúcim vetrom. Tušíme, že na vrchole to bude poriadna fujavica. O tom, že sme sa nemýlili, sa presviedčame veľmi rýchlo na vrchole, kde sa kvôli poryvom vetra nedá ani stáť na mieste. Schovávame sa za kamenný múr spolu s množstvom Poliakov a hoci sú výhľady úžasné, radšej sa poberáme do sedla Brána medzi Babou horou a Malou Babou horou. Tam si konečne v teple a bez vetra dávame dlhšiu prestávku. Posledný kopec dnešného dňa nie je žiadna ťažká úloha. Na vrchole Malej Babej hory sme za pár minút a opäť si užívame krásne rozhľady. Návrat sme si naplánovali po červenej značke, ktorá vedie takmer celý čas lesom.

Nevieme sa nabažiť čučoriedok a brusníc, sedíme v tráve a zbierame si zopár aj do zásoby. Značka sa o chvíľu vnára do lesa, ktorý pôsobí nesmierne „medveďovo“ – úplne živo si tu viem predstaviť prechádzajúceho sa maca. Preto sa s Nikou radšej rozprávame, aby sme boli počuť už na diaľku. Vysoké papradia by zamaskovali aj najväčšieho maca, tak to nenechávame na náhodu. Musíme však priznať, že takto krásny les sme už dávno nevideli. Zostupujeme značne unavení a rozprávame sa o pláne, kde prespíme dnes. Navrhujem nájsť nejaké miesto na stanovanie pri Oravskej priehrade alebo že sa vyspíme v aute. Definitívne rozhodnutie prichádza až v okamihu, keď prichádzame k smerovníku Vonžovec s prístreškom. Sadáme si, varíme jedlo a unavené nohy si pýtajú pohodlnú posteľ a sprchu.

Parádne miesto na prenocovanie za neuveriteľnú cenu nachádzame na konci Oravskej Polhory u veľmi milej pani domácej. Pod oknom sa nám pasú kravy i ovce a sme schopní si dať len dobrú večeru a zaľahnúť do postele. V posteli opäť plánujeme zajtrajšok. Opäť listujeme v mapách a behom pár minút sme dohodnutí, že zajtra zakončíme náš krátky výlet v poľskej časti Tatier v jaskyni Mylna.

  1. deň Kościeliska dolina a jaskyňa Mylna

    Krásnou, trocha zahmlenou krajinnou Oravy smerujeme ku štátnej hranici za obcou Vitanová a sledujeme v pozadí masív Tatier, ktorý poteší každého človeka milujúceho hory. Obdivujeme drevostavby v Poľsku a na parkovisko v osade Kiry prichádzame medzi prvými. Vonku to vyzerá na dážď a vietor, ale je to náš posledný spoločný deň dovolenky, tak ho nechceme stratiť. Platíme za parkovné, za vstup do národného parku a vchádzame do poľskej časti Tatier. Cesta dolinou je široká ako naše cesty prvej triedy, ľudí pribúda a pomaly to začína vyzerať ako niekde v ZOO alebo v nákupnom centre. Ale ak sa človek zameria na okolie, zabudne na množstvo ľudí okolo seba. Jedno sa však Poliakom musí nechať – starať sa o chodníky, zábradlia, schodíky, lavičky... to vedia.

Ku vstupu do jaskyne Mylna trvá cesta od parkoviska viac ako hodinu. Zo širokej údolnej cesty sa odpája červená značka, ktorá je jednosmerná a prudko stúpa pod skalný masív po pravej strane. Do jaskyne bez čelovky radšej ani nechoďte. Celý prechod jaskyňou trvá asi 20 až 30 minút a je to naozaj nezabudnuteľný zážitok. Nike sa lezie v jaskyni parádne, má len čelovku a nič viac. Ja sa lobodím s veľkým batohom, ktorý musím miestami zhadzovať z pliec, pretože sa cez úzke štrbiny neprepchám. Obaja sme kvalitne zmočení a špinaví od blata, ale úsmevy máme od ucha k uchu. Noazaj to je zážitok na nezaplatenie. Poľskí dôchodcovia si ma doberajú a s úškrnom sa dívajú prečo do podzemia leziem s takým batohom... Keby som vedel, že viac pôjdem štvornožky ako stojac, istotne by som ho nebral.

Užívame si naše posledné spoločné dovolenkové kilometre. Z jaskyne vyliezame trocha uzimení, ale šťastní, že máme na konte ďalší úžasný zážitok aký sa v bare alebo v meste zažiť nedá. Spoločne strávený čas na horách je pre mňa potvrdením, že po boku mám správnu osobu. Cestou domov prichádza zvláštny tiesnivý pocit, že malé dobrodružstvo musí skončiť. Snívame aké by bolo krásne môcť takto prežiť celý život. Byť každý deň niekde inde, zbierať zážitky deň za dňom... Žiaľ, škola či práca, rodina a povinnosti nás nútia vrátiť sa domov. Spomienky na tieto dni nás budú dobíjať energiu vždy, keď na nás doľahne tieseň mestského života...

Fotogaléria k článku

Najnovšie