Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Štôlňa Rybníček
Štôlňa Rybníček Zatvoriť

Túra Za stôlňami pod Skalnatou

Pri počítači mi na stole už pomaly rok ležala mapa starých banských diel od Perneka po Skalnatú a cestu na Pezinskú Babu. Po minuloročnom pátraní po štôlňach v okolí Krížnice a Žilovej som sa nejako nemohol odhodlať na etapu pod Skalnatou. Až sa mi ozval Bazin a určili sme si termín. Vyzeralo to na viacpočetnú skupinu, no napokon som od zastávky Pezinská Baba 46 km vyrazil sám.

Vzdialenosť
22 km
Prevýšenie
+980 m stúpanie, -1081 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 23.04.2016
Pohoria
Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)
Trasa
Doprava
Pezinok (vlak, bus) - Pezinská Baba (bus)
Kuchyňa (bus) - Bratislava (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1079 Malé Karpaty, Červ. Ka… (1:50.000)

Trasa

Pezinská Baba, zastávka 46 km – horáreň Rybníček – Kamenná brána – Rybníček – popri potoku Vidlárová pod Skalnatú – prítok Maliny – chata Dreváreň – VN Kuchyňa – Kuchyňa, kostol

Pôvodne som chcel vyraziť od Veterán klubu v kameňolome pod Pezinskou Babou, vybehnúť si pozrieť Pezinský hrad a odtiaľ na Kamennú bránu. Šofér však takúto zastávku nepoznal a než som stihol zazvoniť, odviezol ma o jednu vyššie. Nechcelo sa mi ísť po asfaltke, a tak som hneď začal kolmo stúpať do kopca vedľa cesty. Hore som našiel lesnú cestu po hrebeni a vybral som sa po nej doľava. Pobavil ma pohľad na pník, na ktorom boli vyložené zhrdzavené kľúče. Niekto ich stratil, niekto našiel a vyložil na peň. Ktohovie, dokedy tam budú. Kúsok ďalej si niekto z konárov spravil celkom slušnú kostru stanu. Stačí už len prehodiť celtovinu či igelit a dvaja ľudia sa v suchu vyspia.

Došiel som na zelenú značku, a tak som po nej zbehol k Sedláčkovmu jarku. Z kmeňov stromov je spravený ponad neho mostík aj so zábradlím. Ešte pár krokov a bol som pri nádherne zrekonštruovanej bývalej horárni Rybníček. Slúži niekomu na rekreačné účely, aj teraz tam bolo auto. Bodaj by čo najviac bývalých horárni našlo aspoň takéto zmysluplné využitie.

Veľa som hľadal po internete a okrem čierno-bielej mapky, som tam mal aj dva opisy, ako sa dostať k štôlňam Rybníček I. a II. Lokalita je známa výskytom vzácneho minerálu goldmanitu. Vyskytuje sa tu v podobe 4-milimetrových kryštálov a zŕn čiernozelenej až smaragdovozelenej farby s obsahom vanádu a chrómu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Nie každý opis prístupu je správny

Pozrel som sa na krokomer a vykročil som po žltej. Keď som prešiel udávaný počet metrov, na kmeni pri potoku som uvidel pár kameňov a do kopca šiel chodníček. Fajn, našiel som to! Stúpam lesom, stúpam a keď som prekrižoval lesnú cestu, bolo mi jasné, že idem zle. Hoci v teréne vidno jamy po povrchovej ťažbe, lebo kras tu nie je. Nuž som sa rozhodol ísť až hore na Kamennú bránu. Keď sme tam na minuloročnom Botocrosse odpočívali, našli sme a nechali, zapichnutú kudlu v kmeni stromu. Bude tam ešte? Planú nádej vo mne vyvolala skala a priestor naľavo od nej, ale ani tu neboli štôlne, a tak som nešpekuloval a došiel som na skalnatý hrebeň. Uvedomil som si, že pri Botocrosse sme tadeto nešli, tak som si celý hrebeň prešiel až skoro po cestu na Troch jazdcov. Občas som si vyliezol hore na skaly a bol z nich celkom pekný výhľad na masív Čiernej skaly. Pod jedným skalným útvarom som narazil na spustnutý trampský tábor. Asi tu už dlho nikto nebol, vzhľadom na rozpad drevených konštrukcií. Neďaleko som v skalnej štrbine našiel dokonca veľkú pílu. Igelit z nej čiastočne spadol a bola už celá hrdzavá. Len "náš kmeň a lúčku" nie a nie nájsť. Napokon som to našiel až celkom mimo skál. Kudla tam už nebola. Snáď sa majiteľ pre ňu vrátil. Tak som si sadol, nalial si čaj z termosky, vybral napolitánku a materiály vytlačené z internetu o štôlňach. Posilnený na tele i duchu som lesnými cestičkami zbehol opäť na žltú a teraz podľa druhého návodu som úplne ľahko a rýchlo našiel štôlne.

Štôlne Rybníček

Už z diaľky vo svahu pomedzi popadané lístie svieti čierny otvor štôlne. Prebrodil som sa lístím k nemu, zhodil ruksak, nasadil čelovku a po čupiačky vošiel dnu. Len čo skončilo naviate lístie, mohol som sa narovnať. V štôlni je voda, no nie je jej tak veľa, aby sa v dobrej obuvi nedalo prejsť až na jej koniec. Je to asi 20 m dlhá štôlňa, široká na upaženie. Výkonná čelovka ju hravo osvieti celú, a tak skúšam fotiť. Dlho sa dnu nezdržiavam, beriem ruksak a štverám sa hore svahom, čo je vraj vyťažená halda k druhej štôlni. Tá je však zasypaná. Poteší ale ohnisko, lavičky, stôl a najmä informačná tabuľa. Autori sprievodného textu, Pavol Uher a Peter Bačík, tu vyčerpávajúco a pre laika tajomne opisujú, čo vzniklo pred 345 miliónmi rokov. Vraj sa tu nachádza 22 druhov minerálov. Rozkladám sa na stole a vychutnávam lepenec s rumovým čajíkom. Počasie vôbec nie je tak zlé, ako nás pripravovali meteorológovia. Po pauze zbieham z haldy a objavujem ešte, vraj úvodnú ryhu kutacej štôlne V-712.

Vraciam sa k potoku a po žltej značke na rázcestie nad horárňou Rybníček. Vyberám sa prostrednou cestou hore popri potoku Vidlárová. Pri jej jednom prítoku mám naznačenú štôlňu, ale o nej som žiadne informácie na internete nenašiel. Pri rázcestí pod Čiernou skalou vytvára Vidlárová vyše dvojmetrový vodopád. A potom, že v Malých Karpatoch nie sú vodopády! Pokračujem doľava na ďalšie rázcestie a tu sa vyberám doľava povedľa prítoku Vidlárovej. Ďalšie rázcestie ma dovedie k posedu. Je to len pár dosiek zbitých okolo stromu, ale v prípade dažďa by dvom pomohol prežiť v suchu. Pokračujem doprava nad hlbokým údolím potôčika. Cesta končí a som nad prameniskom. Žiadny náznak štôlne nevidím, ale údolíčko pokračuje strmo hore, ba opäť je v ňom voda. Prídem až na koniec, ale nikde nič.

Spätným pohľadom zbadám na obzore rozhľadňu na Veľkej homoli. Nechce sa mi strmým svahom križovať a hľadať štôlňu, a tak sa vyštverám na cestu popod Štefánikovu magistrálu. Sú z nej parádne výhľady na okolité kopce. Vidím jeden vysoký poľovnícky posed. No, hore by som neliezol, zdá sa mi dosť vratký. Dumám, čo ďalej. Pohľad do mapy mi prezrádza, že by som mal doprava dôjsť na križovatku ciest a po jednej z nich doľava prejsť cez červenú a začať klesať k potoku Malina.

Štôlne nad prítokom Maliny

Cesty skoro nevidno, ale napokon som hore na červenej. Ďalej však dole nič nejde. Nuž sa pustím len tak naverímboha kolmo dolu. Nachádzam pod hrubým konárom plnú plastovú fľašu tekutiny. Žeby si tu lesáci nechali zásoby? Napokon sa objaví podo mnou cesta a vedľa nej pramení potôčik. Pohľad do mapy ma poteší, idem dobre! Napravo vo svahu zbadám veľký zárez. Typický zvyšok štôlne. Chcem prejsť na druhú stranu potôčika, no zmizol pod lístím. Opatrne idem z nohy na nohu a vytešujem sa, ako mám pod nimi pevne. Až do okamihu, keď mi pravá noha zahučí do blata. Ľavá je asi na dreve, a tak sa nejako dostanem na druhú stranu. Keď sa vyberiem k zárezu, opäť sa pod lístím zjaví voda a to mi stačí. Neviem čo ma tam čaká, tak prchám dolu späť k ceste. Ako si tak vykračujem po nej, pozriem sa naľavo nad seba a hovorím si: „Veď to je halda!“. Vyleziem po nej hore a otvor šachty! Dostať sa do nej nedá, lebo je zatopená, ale aspoň strčím dnu foťák a cvakám. Skúšam konárom odstrániť popadané lístie z odvodňovacej ryhy, aj sa objaví voda, ale hlinu z ústia štôlne nedokážem odkopať, a tak to nechám na niekoho s motykou.

Som na seba celkom hrdý, že viem trošku čítať v lese stopy po baníckej činnosti. Navyše sa utvrdzujem v tom, že pri Cik Caku som pod starou zelenou, pod Kozím chrbátom, našiel starú štôlňu, z ktorej tak isto vyteká voda a o ktorej nikto na internete nepíše. Zbehnem dolu na cestu a idem ešte popri ďalších asi zasypaných štôlňach. V dvoch nachádzam dokonca malé otvory a cez ne vidím dnu vodu. Natešený, že realita zodpovedá mapke o starých banských dielach kráčam ďalej. Preskakujem potok, ktorý priteká spod Čertovho kopca a cesta ma za chvíľu dovedie ku chátrajúcej chate Dreváreň. Je tu stôl s lavičkami, tak si sadám a dopíjam čaj z termosky. Na zelenej značke do Kuchyne ma čakajú ešte dve štôlne.

Štôlne v Modranskej doline

Na prvú baňu som narazil pred časom, keď sme schádzali do doliny z kopca Vysoký Rajd. Idem od chaty naisto a po snáď 300 m vidím ústie štôlne na druhej strany potoka. Prekračujem ho, zhadzujem ruksak a nasadzujem čelovku. Minule sa dalo ísť až na koniec krátkej šachty, teraz tu je však voda. Podľa mnohých múdrych a hlavne pre mňa cudzích výrazov, sa tu nachádza hydrotermálna antimonitová mineralizácia, rozptýlené impregnácie a disperzie pyritového zrudnenia rozličných genetických typov. Uf! Nezdržiavam sa teda, vraciam sa na cestu a kráčam smerom Kuchyňa. Keď som už nedúfal, že nájdem aj druhú štôlňu, uvidel som jej ústie na ľavej strane za potokom. Preskakujem potok, odkladám ruksak a nasadzujem čelovku. Dnu je najprv hlinené dno, mierne vyspádované do stredu, kade tečie potôčik. Neskôr za ďalším otvorom je však dno zaliate a vo vode je kopa dreva. Snažím sa čo-to pofotiť.

Vrátil som sa na cestu a zisťujem, že mám 30 minút do odchodu autobusu. Myslel som si, že to stihnem, no pri vodnej nádrži Kuchyňa, som zistil, že veru nie. Neprekáža, spomenul som si na článok o Náučnom chodníku Bobria hrádza, tak zbieham z cesty rovno k nemu. Je to výborný nápad a veľmi jeho realizátorov chválim. Idem po drevenej lávke – chodníku ponad vodu na druhú stranu nádrže a tam, v lese povedľa chodníka je 10 informačných tabúľ o vtáctve, žijúcom na okolí. Ohryzené stromy dokazujú, že tu žijú naozaj aj bobry. Končím v Camping park Karpaty, kde popri popíjaní kofoly a konzumácii slaných tyčiniek si čítam vynikajúco spraveného Sprievodcu záhoráckymi zážitkami. Kiežby takýchto ucelených informačných brožúr o rôznych regiónoch našej prekrásnej vlasti, bolo čo najviac a hlavne dostupných aj náhodnému turistovi!

Autobus ma o 18.43 h odváža z Kuchyne do Bratislavy a keďže v ňom funguje wi-fi, môžem sa hneď so svojimi dnešnými zážitkami podeliť s dcérami v ďalekej cudzine. Aby sa tešili na nedeľný prídel fotografií z mojich túlačiek.

Fotogaléria k článku

Najnovšie