Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Pohľad z Devínskej Kobyly na Dunaj smerom k Devínu
Pohľad z Devínskej Kobyly na Dunaj smerom k Devínu Zatvoriť

Túra Cesta hrdinov SNP za 21 dní – 5. časť

Od Váhu v Trenčíne po Dunaj pri Devíne je potrebné prekonať posledné dve pohoria na trase Cesty hrdinov SNP – Biele a Malé Karpaty. V Bielych Karpatoch turista prekročí štátnu hranicu, aby prešiel 26 km územím Českej republiky. Trasa prechádza mestami Myjava, Brezová pod Bradlom a v závere aj cez Bratislavu. 195 km s prevýšením 6800 metrov naznačuje, že turista si úspechom celého prechodu nemôže byť istý, dokiaľ nezazrie z Devínskej Kobyly európsky veľtok Dunaj.

Vzdialenosť
195 km
Prevýšenie
+6800 m stúpanie, -6710 m klesanie
Náročnosť
ťažká, 5. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
5 dní
Obdobie
leto – 2015
Pohoria
Biele Karpaty (CHKO Biele Karpaty) Myjavská pahorkatina Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)
Trasa
Voda
pod Sokolím kameňom, Holubyho chata, Mon Repos, Amonova lúka, Mesačná lúka, Zbojníčka, Máriin prameň
Doprava
Devín (bus, MHD) - Bratislava (vlak, bus, MHD)
SHOCart mapy
» č.1074 Biele Karpaty, Považsk… (1:50.000)
» č.1079 Malé Karpaty, Červ. Ka… (1:50.000)
» č.1078 Malé Karpaty, Bratisla (1:50.000)
  1. deň, Drietoma - Holubyho chata (37 km, 1625 m)

    Drietoma. Vyspatý do ružova pijem rannú kávu v dome u manželov Kútnych. Okolo 6.30 h sa lúčim a vydávam sa hmlistým ránom na ďalšiu púť. Stúpam lúkami a neskôr strmo lesom na hrebeň Bielych Karpát. V sedielku pod vrcholom Žľab je možnosť odbočiť na blízku útulňu. Na Sokoľom kameni svieti slniečko, čo využijem na raňajky. Za Sokolím kameňom sa terén zmierni, prechádza lúkami na Machnáč. Cesta prechádza lazmi na slovensko-moravskom pomedzí. Idem po štátnej hranici na Kykulu, kde opúšťam Slovensko.

Medzitým sa zatiahlo a začína pršať. Šliapem v daždi po ceste popri viacerých chatách. Pri prvej chate Vyškovec nestojím, ďalšia odporúčaná chata Jana je trošku mimo trasy. Skorý obed plánujem na jednej z ďalších chát. Chyba, žiadna ďalšia chata nie je otvorená. Chata Lopata je v rekonštrukcii, chaty Rosy aj Troják sú mimo prevádzky. Aspoň, že prestalo pršať a opäť svieti slnko. Klesám k obci Lopeník a na rázcestí odbočím po žltej značke do dediny. Posledný pokus o obed zlyháva, chata Monte Lope je tiež zavretá. Obed budem musieť riešiť z vlastných zásob.

Vraciam sa na červenú značku a idem lesom ďalej. Po hodinke vychádzam na lúku a obedujem. Pokračujem lúkami a lesmi, terén je príjemný. U Křížku sa zastavím na vyhliadke. Výhľad je pekný, ale znepokojuje ma tmavá stena oblakov nad slnkom zaliatou Moravou. Na lúkach okolo Dubiny je jasné, že búrka ma neminie. Zrýchľujem v snahe nájsť nejaký prístrešok, kde by som sa ukryl. Neskoro, pred vrchom Obecnice začína pršať. Neostáva nič iné, len sa schovať v bezpečí lesa.

Po dlhej búrke pokračujem v putovaní. Na Hrabine sa zastavím v prístrešku, ku ktorému mi pred búrkou chýbalo snáď 15 minút. Dopĺňam energiu pred posledným vrcholom dňa, Veľkou Javorinou. Kráčam vlhkým lesom okolo Kamennej boudy, odkiaľ sa začína terén dvíhať. Stúpanie nemá konca a som úplne bez energie. Nemám už žiadne potraviny, všetky zásoby som zjedol. Ostala mi len jedna Lina a trocha suchých cestovín. To si nechávam ako rezervu, keby bola zavretá aj Holubyho chata a musel by som ísť ďalej. Turistika sa mení na boj, dvojhodinový výstup je jedna veľká kríza. Konečne vychádzam na lúku pod vrcholom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Veľká Javorina, zničený oddychujem. Prišiel som sem doslova na výpary. Nie Kráľova hoľa, ani Ďumbier, Flochová či Stebnícka Magura, ale Veľká Javorina bola pre mňa najťažší vrchol na trase. Podvečerný výhľad do širokého okolia však stojí za to. Zostupujem s malou dušičkou k Holubyho chate, ktorá je pár minút pod vrcholom.

Chata je otvorená! Po tom, čo som celý deň prechádzal okolo zatvorených chát, to považujem za malý zázrak. Nesmierna úľava, dnes už nikam ísť nemusím. Chatár Miro Martinček pri pohľade na mňa s úsmevom opáči: „Ťažký deň?“ Horúca sprcha a výborné jedlo ma stavajú na nohy. Výborná chata, príjemný personál, návštevu môžem len odporučiť. Okrem mňa sú tu iba dvaja hostia, preto večer trávim listovaním v kronikách chaty. Počasie je zlé, chatu bičuje jeden lejak za druhým. Predpoveď počasia na zajtra hlási zlepšenie až okolo obeda. Odchod preto plánujem až po raňajkách.

  1. deň, Holubyho chata - Dobrovodský hrad (44 km, 1005 m)

    Od šiestej som hore, vonku prší. O ôsmej schádzam aj s pobaleným ruksakom na raňajky. Po výborných raňajkách sa vydávam v miernom daždi na cestu. Stúpam po ceste naspäť na vrchol Veľkej Javoriny. Od vrcholu klesám po hrebeni, ktorý je zároveň štátnou hranicou. Neustále prší, ale extra mi to neprekáža, keďže väčšinou prechádzam lesom. Okolo Hrabiny dážď ustáva. Na Starej Myjave vychádzam z lesa, Biele Karpaty mám za sebou. Po ceste cez myjavské kopanice kráčam do centra mesta.

Myjava, čas obeda. Neváham a idem sa naobedovať. Za Myjavou stúpam cez lúky na Polianku. Dozrievajú čerešne, keď na nejaké dosiahnem, vždy si zopár odtrhnem. Po pravej strane vidno zrúcaninu hradu Branč a za Poliankou cez dolinu mohylu na Bradle. Klesám do osady Jandova dolina a po krátkom blúdení opäť stúpam, tento raz na Bradlo. Cez les a kopanice, na záver po zjazdovke. Na terase blízkej chaty ma víta pani chatárka a pozýva ma dnu občerstviť sa. Nedbám, dve pivka zvládnem. Chata je fajn, majú teplé jedlá, nápoje. Len jedna vec turistu zamrzí, nedá sa ubytovať.

Bradlo, mohyla gen. M. R. Štefánika. Výhľady do krajiny sú odtiaľto famózne, preto sa zdržím dlhšie. Na slnku suším vlhké veci, relaxujem a odpovedám na povzbudzujúce SMS-ky, ktoré mi dnes prišli. Po hodine začínam zostupovať do Brezovej pod Bradlom a po ďalšej hodine som tam. Na námestí nakúpim potraviny na posledné tri dni. Niečo zjem a rozmýšľam, čo ďalej. Je šesť hodín večer, mám za sebou 32 km bez väčších stúpaní. Vzhľadom na nepriaznivú predpoveď počasia som mal Brezovú pod Bradlom ako dnešný cieľ. Rozhodnem sa pokračovať. Na Dobrú Vodu by som mal prísť do večera.

Za Brezovou pod Bradlom sa vnáram do lesov Malých Karpát, posledného pohoria na trase. Stúpam asfaltkou na vrchol Ostrá úboč. Terén sa zmierni a ide sa krásnym bukovým lesom. Z vrcholu Slopy klesám cez rovnomennú prírodnú rezerváciu, klenot Malých Karpát.

Rázcestie s odbočkou k Dobrovodskému hradu, 21:00. Je mi jasné, že ak ku hradu odbočím a zdržím sa tam, dole do dediny prídem za tmy a nocľah nájdem len ťažko. Napriek tomu neodolám a odbočím. Za 10 minút som na hrade a hneď ho preskúmavam. Hrad vyzerá pekne, na noc ostávam tu.

Rekapitulujem dnešný, v podstate oddychový deň. O čo ľahšie sa mi išlo v porovnaní so včerajškom. Je zrejmé, že dostatok jedla sa stáva v záverečnej fáze kľúčovým faktorom. Na začiatku som mohol šliapať hladný aj niekoľko hodín, telo spoľahlivo fungovalo zo zásob. Teraz, keď žiadne energetické rezervy nemám, má pocit hladu za následok okamžitý pokles výkonu.

Na Devín mi ostáva 106 km. Ak som mal doteraz pochybnosti, teraz viem, že to dám. Som si istý, že Cestu prejdem celú.

  1. deň, Dobrovodský hrad - Vápenná (38 km, 1740 m)

    Vstávam skoro, pobalím sa a vraciam sa na červenú značku. Klesám lesom do blízkej obce Dobrá Voda. Zastavím sa pri starom židovskom cintoríne, ktorý postupne pohlcuje les. Nižšie Cesta prechádza priamo cez dobrovodský cintrorín, okolo hrobu básnika Jána Hollého. Turistu určite zajmú aj iné náhrobné kamene a kríže. Niektoré z nich sú vskutku umelecké diela, vytesané do kameňa miestnymi majstrami kamenármi. V obci je tiež pamätná izba Jána Hollého. Krásne slnečné ráno, prechádzam rannou obcou a stúpam lúkami do lesa a ďalej po lesných cestách. Za rázcestím Mihalinová na lúke raňajkujem.

Klesám údolím okolo horárne Raková, cez hlavnú cestu Trnava – Záhorie a popri železnici k železničnej zástavke Buková. Miniem odbočku do lesa, tak sa musím vrátiť. Stúpaním lesom cez bezmenný kopec sa dostávam k chatovej oblasti a okolo zvernice prichádzam na cestu do Bukovej. Stúpam po prašnej ceste cez kameňolom smerom na Bukovú, aby som následne klesol a schádzal k domom. Celý úsek je dosť chaotický. V rýchlom slede sa striedajú nesúrodé prvky (cesta, železnica, les, chaty, obora, cesta, kameňolom...), preto treba dávať pozor na značenie. Som rád, keď opäť vojdem do tieňa a ticha lesa.

Stúpam lesom strmo na Havraniu skalu. Prvý vrchol na hrebeni Zárub je výrazné bralo s viacerými horolezeckými cestami. Nedá mi to, musím ich preskúmať. Na samotné Záruby mi ostáva ešte hodina. Prekonávam zvyšných 300 výškových metrov, miestami členitým skalnatým terénom, na najvyšší vrchol Malých Karpát.

Záruby, 13.00 h. Zdá sa, že mám šťastie na školské výlety. Na vrchole stretávam skupinu rómskych dievčat s ich pedagógmi. Dievčatá sa neustále chichúňajú a niektoré ich hlášky stoja za to. Na viacerých smerovníkoch som cestou videl nápis „Brezinky – chata“. Zo Zárub je to len hodinka dole, už sa teším na obed, tak hurá na to. Zostupujem lesom a po skalách miestami dosť exponovaným terénom. Na hrade Ostrý kameň sa nezdržujem, hlad ma núti pokračovať v zostupe.

Klesanie končí, okrajom lesa je to k chate len kúsok. Prichádzam k chate a... chaty niet. Neverím vlastným očiam. Namiesto chaty sú tu len ruiny zarastajúce stromami a kríkmi. Obrovské sklamanie. Mám možnosť vrátiť sa a zostúpiť k vodnej nádrži Buková. Tam by sa možno dalo najesť, ale istotu nemám a ďalšie sklamanie nechcem zažiť. Druhá možnosť je pokračovať, nájsť vodu a niečo si uvariť.

Rozhodnem sa ísť ďalej. Vody mám len trochu akurát na napitie sa. Všetky pokusy nabrať vodu v lese z pramienkov zlyhávajú. Mon Repos, 16.00 h. Pri horárni konečne naberám vodu zo studničky a hneď varím neskorý obed. Obedujem a oddychujem. Pozerám mapu a preratávam kilometre. Teoreticky je šanca, že na Devín by som mohol prísť do zajtrajšieho večera. Všetko závisí od toho, kam prídem dnes.

Stúpam lesom, cez Amonovu lúku na vrchol Klokoč. Príroda je tu nádherná, po Zárubách je dnes Klokoč druhá NPR na trase. Klokoč s jeho vrcholovou lúkou a roztrúsenými dubmi je magické miesto. Pomaly začína kvitnúť typický divozel. Klesnem na Uhliská a hneď stúpam na Vápennú. Na Mesačnej lúke dopĺňam vodu a pokračujem striedavo lesom a skalnatým terénom.

Vápenná, asi o 19.30 h prichádzam na vrchol. Stretávam chalana, dáme reč. Ide s kamarátmi hrebeň Malých Karpát, na ceste sú druhý deň. Asi po 20 minútach prichádzajú jeho traja kamaráti. Sú patrične zničení, pochopiteľne, veď dnes bolo dosť teplo. Nechápu, ako môžem ísť z Dukly 19 dní v kuse. Chlapci mi dajú zopár dobrých rád do záverečných kilometrov a odchádzajú na Amonovu lúku, kde chcú prespať.

Ostávam na Vápennej sám, rozhodnem sa prespať na vrchole. Tým pádom sa Devín zajtra nekoná. Pozorujem západ slnka z vyhliadkovej vežičky na vrchole. Pofukuje vietor a celkom sa schladilo. Ustielam si pod stromami tesne pod vrcholom.

  1. deň, Vápenná - lúka pred Kamzíkom (44 km, 1500 m)

    Ráno vstávam tak, aby som stihol východ slnka. Je chladno, preto raňajky odkladám na neskôr. V klesaní lesom prebehne popri mne črieda diviakov. Lesy Malých Karpát sú vôbec plné zveri. Dnes pozorujem niekoľkokrát diviaky, srny, muflóny, daniele... Raňajkujem asi po dvoch hodinách na Taricových skalách.

Nekonečné kilometre lesom, už je to trochu na hlavu. Viackrát mám dojem, že na tom istom mieste som už bol. Po sérii nevýrazných stúpaní nasledujú Skalnatá, Čertov kopec a Čmeľok, posledné vrcholy Malých Karpát vyššie ako 700 metrov. Za Čmeľkom sa klesá na Pezinskú Babu.

Pezinská Baba, čas obeda. Obedujem v reštaurácii v sedle a bonusové pivo si dám na Chate Korenný vrch. Nasýtený idem ďalej. Slnko páli, preto sa mi nejde veľmi dobre. Po dvoch hodinách prichádzam na kopec s priliehavým názvom Somár. Rozhodnem sa trochu si oddýchnuť a pauzu využijem na vysušenie spacáka a bivakovacieho vreca. Samozrejme je to len zámienka, potrebujem si pospať. V spánku registrujem niekoľko cyklistov, ktorí prechádzajú okolo. Pokračujem v ceste. Cesta vedie zväčša lesom nenáročným terénov. Množstvo cyklistov sa zvyšuje, úmerne tomu, ako sa blížim k Bielemu krížu.

Približne o šiestej večer prichádzam na Biely kríž. Teším sa, ako sa najem. Smola, v týždni nič nevaria, vraj sa im neoplatí. Keď vidím vonku niekoľko desiatok ľudí a trvalý rad na pivo, tak výhovorku nechápem. Kupujem aspoň štyri pagáče a pivo. Pri stole debatujem s manželským párom. Pani nejde do hlavy môj ruksak. S nákladom sem príliš nepasujem, všetci bez výnimky sú tu na bicykloch. Keď zistí, odkiaľ idem, najprv neverí a skúša kontrolné otázky z okolia Bardejova, odkiaľ pochádza. Nechápe, ako je to vôbec možné. Ponúkne nocľah, stravu, odvoz... Ubezpečujem ju, že všetko potrebné mám, nocľah vyriešim a zajtra na obed som na Devíne.

O 19-tej pokračujem smerom na Kamzík. Klesám po asfaltovej ceste a všetci cyklisti ma obiehajú. Prechádzam okolo viacerých miest vhodných na nocľah. Pekné vykosené lúky, prípadne altánky. Asi najlepšie miesto je Červený kríž. Rovnako nie je núdza o pramene s vodou. Zastavím sa až o deviatej večer na lúke, odkiaľ je vidno Kamzík. Odhadujem vzdialenosť na hodinku chôdze. Vraciam sa však asi 200 metrov naspäť na predošlú lúku. Je tu altánok, v ktorom varím večeru a pod lipou si usteliem na poslednú noc.

Dlho sa mi nedarí zaspať. Rozmýšľam nad poslednými tromi týždňami, ako všetko rýchlo ubehlo. Nechce sa mi veriť, že už zajtra sa to skončí. Teším sa domov na manželku a dcéry, ale tuším, že Cesta mi bude chýbať. Budík nastavujem na 3.30 h.

  1. deň, lúka pred Kamzíkom - Devín (25 km, 955 m)

    Zvoní budík, vstávam za tmy. Pred štvrtou sa vydávam v ústrety posledným kilometrom. Problémy so značením mám na Kamzíku. Turistické chodníky sa rozbiehajú všetkými smermi, nerád by som sa pustil nesprávnym. Kamzík, 4.50 h. Cesta ide bezprostredne okolo vysielača, za plotom v areáli vidím krásneho srnca. Klesám lesom do Bratislavy.

Prvý kontakt s hlavným mestom je rozpačitý - chodník popri železničnej trati. Trochu mám obavy, ako to bude s turistickým značením v meste. Preto dávam pozor viac ako inokedy. Popod Kramáre a cez Horský park smerujem na Slavín. Zastavím sa aj pri spustnutom pamätníku obetiam 1. svetovej vojny. Odbočujem k monumentálnemu pamätníku na Slavíne.

Slavín, 6.10 h. Cvaknem niekoľko záberov, ale keď chcem odoslať MMS-ku, mobil zhasne. Na Holubyho chate som ho zabudol dobiť a teraz došla šťava. Je to nemilé, bez mobilu nebudem mať fotky z Devína. Prechádzam Drotárskou cestou a napadne mi, že tu predsa bývajú krstní rodičia mojej manželky. Skúsim, či sú doma. Spôsobím menší šok, ale potešia sa. Milota hneď chystá raňajky, dobíjam mobil a pri raňajkách debatujem s Vlastom. O 7.15 h sa lúčim a švihám ďalej.

Prechádzam rušnú Mlynskú dolinu a cez vrch Sitina sa dostávam do Karlovej Vsi, kde opúšťam mesto. Obavy neboli namieste. Značenie bolo výborné a Bratislavu som zvládol bez blúdenia. Uháňam lesmi, aby som bol čo najskôr na Devíne. Jezuitské lesy, Dúbravská hlavica... Devínska Kobyla o 9.20 h. Chvíľku pauza. Už vidím Devín a za ním kľukatiaci sa Dunaj. Klesám lesom dole. Som v Devíne, ostáva posledný kilometer. Prechádzam okolo hradu, parkovisko, a hľadám smerovník...

O 10.02 h je koniec. Dokázal som to! Čo na začiatku vyzeralo ako zúfalý pokus bez väčšej šance na úspech, sa po 21 dňoch stáva skutočnosťou. Slnko, dážď, vietor, únava, bolesť, hlad, smäd, slzy aj smiech. Tri nádherné týždne, na ktoré nikdy nezabudnem. Na Vápennej je citát: „Kamkoľvek ideš, čokoľvek hľadáš, na konci hľadáš sám seba.“ Keď som si to prečítal v 19. deň večer, pochopil som. Cesta je o hľadaní seba samého.

Seriál Cesta hrdinov SNP za 21 dní » pozri ďalšie články

Fotogaléria k článku

Najnovšie