Západnú časť Slovenského rudohoria som si obľúbil len pred pár rokmi a odvtedy sa snažím prejsť každý rok aspoň kúsok oblasti. Limituje ma nielen voľný čas, fyzická kondícia ale aj doprava, ktorá si vyžaduje určitú obeť. Tak tomu bolo aj v druhý májový víkend, keď som vystúpil nevyspatý z nočného rýchlika v Kriváni a musel v autobusovej búde prečkať v chlade na ranný spoj do Hriňovej.

Trasa

Hriňová – Vrchdobroč – Táňovo – Chocholná - sev. svahy Črchle (strata značky) – Dominovo - Paseky – sedlo Prašivá (neznačené) – Prameň Ipľa – Lom nad Rimavicou – Drábsko – Dolina (neznačené) – Kysuca, Uhliarka – Čierny Balog, časť Dobroč

Hriňová, Košútka

Ružové ráno tesne po východe slnka veští pekný deň. Vystupujem na zastávke Hriňová-MÚ a cez kruhový objazd zamierim po zelenej značke smerom na rekreačnú oblasť Košútka. Kúsok za chatou značka odbočí cez potok (bez mostíka) doprava, do strmého svahu. Chodník je neskôr značený dosť chaoticky, končí v strmej omladine, tak sa prederiem na blízku lúku. Je to zjazdovka, s nádherným výhľadom na Poľanu a pod ňou učupenú Hriňovú. Ďalej pokračujem po zjazdovke a prípadným nasledovníkom radím, aby na nej výstup začali rovno pri chate Košútka.

Z vrcholu zjazdovky je výhľad ešte lepší, napravo od Poľany sa belie hrebeň Nízkych Tatier. Pokračujem vľavo, už po zelenej značke, ktorá sa sem opäť pripojila. Mierne stúpanie vedie po hrebeni a po nedlhom čase prídem do rozľahlej lúčnej krajiny. Tak už som na planine! Sadnem do trávy a raňajkujem. Ponad stromy vidno hrebene susedného pohoria – Ostrôžky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vrchdobroč

Cesta vedie oblúkom cez lazy Malý Lučenčík a Lučenčík. Pri prvom dome na mňa brechotom zaútočí krpatý pes, nedbá na pokrik majiteľa. Krajom hate zo stromov chodník stúpa a pri spätnom pohľade sa otvára pohľad do vrchárskej krajinky, s dominantou Poľanou a belostným hrebeňom Nízkych Tatier nad sýtozelenými pláňami. Onedlho sa stúpanie zmierni a cez hať pri vrchu Kopanica (872 m) prichádzam do osady Vrchdobroč. Napravo ma zaujme kaplnka Božského srdca v osade Horná Brestina, ktorej strecha červenej farby ostro kontrastuje so zelenou lúkou posiatou púpavami a blankytnou oblohou.

Pri otočke autobusu je dom, chlapčisko počúva hudbu z mobilu a opäť na mňa doráža malý kríženec. Na chlapca vôbec nereaguje, tak pre pobavenie spravím na psa gorilu a idem preč. Na kopec Vrchdobroč (918 m) je to len pár výškových metrov. Z neznačeného vrcholu bráni výhľadu hať stromov, tak nájdem vhodnú pozíciu na panoramatický záber kúsok poniže. Vidno od Poľany na západe až po Čierťaž, sedlo Prašivá a Bykovo na východe, kade pôjdem. Samozrejme, vidno tiež samotnú planinu, lúky, roztrúsené usadlosti a zalesnené partie v miestach, nevhodných na pasenie. Nad sedlom Prašivá vykúka roh Klenovského Vepra, ktorý dal pohoriu svoj názov.

Táňovo

Ďalší úsek vedie lúčnou cestou s miernym stúpaním. Onedlho sa otvorí výhľad prvý raz na juh, kde sa v opare tiahnu pre mňa neznáme hrebene Ostrôžok. Na lúčnom horizonte planiny sa črtá kopec Surovina (922 m) s vysielačom. Zároveň slnko zakryjú mraky, hneď je chladnejšie a tiež fotky nie sú tak pekné.

Za Surovinou je z hrebeňa vidno na sever aj na juh, od Tatier až po Javorie. Prichádzam na spevnenú cestu, ktorá vedie do osady Žihľava a k bývalému penziónu Stará krčma. Z rázcestia pri kríži je pekne vidieť Látky, nad nimi sedlo Prašivá v pozadí s mohutným Veprom (už vidno oba jeho rohy - celú plošinu). Vľavo od Látok zaujme veľká fotovoltaická elektráreň, fakt rázovité obohatenie krajiny.

Obďaleč naľavo je turistický prístrešok, lavice sú však zdevastované – ako keby s nimi niekto postupne kúril... Kúsok pri ranči je ďalšie rázcestie, kde sa napája asfaltka z Detvianskej Huty na Táňovo. Do osady a rázcestia s červenou vedie cesta takmer po rovine. Samotné Táňovo leží na južnom výbežku planiny a pre zmenu dominujú z neho výhľady na juh, sever zostáva skrytý. V diaľke rozoznať zvyšky ďalšieho vulkánu – najvyššie partie pohoria Javorie. Po ľavej strane sa pasie črieda oviec.

Po príchode na rázcestie zbehnem z červenej značky lúkami viac na juh, dúfajúc, že zazriem VN Málinec. Vidím obec Málinec, Málinské vrchy s dominantnou Jaseninou a planinku okolo Ďubákova, kde som pred rokom v lete ukončil predčasne túru – kvôli smršti s lejakom a krúpami. Vodnú nádrž, žiaľ, nevidno. Vrátim sa späť a vojdem do dedinky, značka však vedie povyše, k vysielaču na vrchu Táňovo (929 m).

Chocholná

Za Táňovom sa mení reliéf, okraj planiny sa znižuje a je viac zvlnený. Klesám zanedbanou lúkou, na ktorej bujnejú invázne kríky. Trasa však nevstupuje do blízkeho lesa, ale vedie po lúkach jeho okrajom. Asi sto výškových metrov klesám do lokality Smolné, kde opustím značku a na lúke sa naobedujem. Po obede si doprajem krátky spánok. Nejdem späť na značku, ale strihnem si to cez les. Tak sa vyhnem rázcestiu s odbočkou na Detviansku Hutu. Svahom zbehnem na širokú zvážnicu a onedlho červená značka vedie prudko vľavo nadol. Klesanie má asi 30 výškových metrov a končí schodíkmi nad brodom potoka Smolná.

Veľké hrbaté klzké kamene nevidím s batohom na chrbte ako veľmi schodné, tak prejdem potok nižšie. Po prechode potoka treba vystúpať opäť nahor a okrajom lesa postupovať ďalej. Vybehnem na blízku lúku kvôli výhľadom, keď sa na mňa opäť rozbreše pes. Nie je to však dedinská zmes, ale nejaké stredne veľké poľovnícke plemeno. Breše ako divý, pána nikde. Hodím po ňom papek, zoberiem sukovicu do ruky a idem späť. Psisko breše a panička naň márne volá, iste sa bojí, že jej miláčik objavil medveďa. Obďaleč traktor zváža haluzinu, zabočím po značke hlbšie do lesa. Opäť nasleduje prudšie klesanie, asi 80 výškových metrov, pričom úsek je dosť zle vyznačený. Keď stratíte značku, treba ísť dole priesekom v omladine.

Poniže prichádzam do údolia na rázcestie Chocholná (735 m), kde vedie značená odbočka na Látky. Pokračujem ďalej po červenej cez potok (je tu sypaný most lesnej cesty), neskôr prudko nahor, vľavo na hrebienok a opäť dole.

V doline je niečo, čo by človek nečakal. Úzkou dolinou preteká horská bystrina, ktorá poskakuje po veľkých žulových obliakoch pokrytých machom a napĺňa priestor hukotom. Je to potok Chocholná, ktorá pramení v sedle Prašivá, v tejto časti preráža úzky masív a steká hlboko do doliny Ipľa. Podobne tiež potok Smolná. Táto časť je „odvodňovacím kanálom“ a zároveň najnižším bodom Sihlianskej planiny okolo Detvianskej Huty a Látok. Vďaka rozorvanosti nebola vhodná na pasenie, tak ostala zalesnená. Chodník vedie dlhšie nad potokom, až k nemu definitívne zostúpi a navedie na brod (je miernejší ako v Smolnej).

Blúdenie pod Črchľou

Po brode nasleduje krátka strmina, ktorá ma vyvedie na zvážnicu v traverze. Odteraz budem len pohodlne stúpať lesom až na Bykovo, myslím si. Ale tu strácam definitívne značku. Či za to môže polom, netuším. Pre tento prípad zapínam núdzovú navigáciu v mobile a navádza ma do bočnej dolinky prítoku Chocholnej. Je zarastená, po chodníku ani stopy, kde netečie voda, je mokraď. Dvakrát sa prejdem, hľadám stopy, márne. Aj podľa mapy by sa malo stúpať dolinkou...

Nemám toľko síl, aby som sa s ťažkým batohom predieral porastom, zvolím preto únik na planinu. Podľa mapy len kúsok povyše je lúka. Zdanlivo neschodný terén s popadanými stromami s extrémnym stúpaním sa nakoniec dal zdolať a o chvíľu odfukujem pri samote Dominovo.

Po planine mimo značky

Nájdem cestu, porovnám ju s mapou a vyrazím smer Látky. Na obzore sa mi vysmieva ozrutné Bykovo, ktoré len kúsok prečnieva nad horizont. Neprekáža, teraz ťa obídem, pokorím ťa niekedy nabudúce. Do sedla Prašivá prídem cez osadu Látok - Paseky a kúsok aj po hlavnej ceste. Medzitým zhustla oblačnosť a slnko kedy-tedy zaleje len časť krajiny zlatistým svetlom. Cesta cez laz Paseky je príjemná, psov majú vo dvoroch a sú tu dva výdatné pramene vody, vyvedené do válovov. Za Pasekami sa cesta pripojí na hradskú Hriňová – Kokava nad Rimavicou. Čaká ma asi 1,5 km po frekventovanej ceste do kopca.

Keď prídem do sedla Prašivá, snažím sa zájsť na občerstvenie do chaty. Je plná hostí (pravdepodobne členovia nejakého klubu), personál nikde. Vraj pani vedúca tu je, ale nikto ju dlhšie nevidel. Znechutený idem do osady Mláky, žiadnu krčmu nevidno. Zvečerieva sa, zatiahlo sa a schladilo, tak idem späť do sedla. V zastávke autobusu sa občerstvím a vyrazím po červenej na opačnú stranu, smerom k prameňu Ipľa. Tu sa navečeriam, utáborím a o ôsmej som v spacáku.

Sihlianska planina – sever

Ráno ma zobúdza spev vtákov, šum vody a vetra. Ako je to s oblačnosťou? Je takmer jasno, o chvíľu mi svieti vychádzajúce slnko do chrbta. Po raňajkách sa pobalím, naberiem vodu a pokračujem ďalej. Nie však po značke, ale okrajom lúky. Nestúpam k vrcholu Čierťaže, beztak z nej nie je dobrý výhľad. Stačí prejsť len cez jej chrbát smerom na Lom nad Rimavicou, kde sa otvorí nádherný výhľad od západu na východ: Poľana, Ľubietovský Vepor, Balocké vrchy, Klenovský Vepor v pozadí s Nízkymi Tatrami, so zvyškami snehu. Vysoké Tatry takmer nevidno, sú v opare. A pod horami je učupená opäť Sihlianska planina, pre zmenu jej „vyššie poschodie“ okolo Lomu nad Rimavicou, Drábska a Sihly. Pohľad si vychutnávam už po niekoľkýkrát a neviem sa ho „objesť“.

Pokračujem cez lúky a asfaltkou do Lomu nad Rimavicou. Len krátky úsek cesty cez Lom vedie po modrej značke, ktorá vedie hrebeňom na Poľanu. Pokračujem neznačenou cestou do Drábska, kde akurát stihnem rannú omšu v kaplnke. Kňaz aj do kázne zakomponováva obrazy z hôr...

Kysuca

Z Drábska nepokračujem ako obvykle na sever, ale na východ. Prejdem okolo domova seniorov na lúčnu cestu, ktorá ma privedie až na krížne cesty. Na obzore je nejaký penzión s rozľahlým hospodárstvom. Cesta vysypaná drvinou vedie doprostred oploteného pozemku. Idem správne, cesta pretína hospodárstvo okolo výbehu so vzácnymi druhmi jeleňov, ktoré ma placho sledujú. Od penziónu brešú psiská.

Trasu som zvolil kvôli preskúmaniu reliéfu „dna“ časti planiny ako aj osady Kysuca. Zhruba 200 m výškových klesnem a 160 m vystúpam, nie je to také zlé. Po bočnom hrebienku s obmedzenými výhľadmi zostúpim do časti Dolina, ktorou preteká Múraný potok zo Sihly. Sú tu dva rodinné domy a obďaleč veľká opustená stavba, pripomínajúca kaštieľ. Vydám sa do protiľahlého kopca po zelenej značke a onedlho prídem do najkrajšej osady na celej trase - Kysuca. Hneď pri prvej chalúpke sa porozprávam s chalupárom, odkiaľ a kam idem. Pod kaplnkou sa napijem z chutného prameňa vody, k dispozícii sú aj hrnčeky. V osade akoby zastal čas, všetky drevenice sú zrekonštruované ako aj kaplnka svätej Anny. Koniec osady trochu hyzdí podstatne mladší, opustený murovaný dom.

Kysuca, Uhliarka

Za romantickou osadou sú ešte dva novšie, trvale obývané domy. Za nimi cesta začne prudšie stúpať a zo dna doliny sa vyštverá na rozľahlejšie, plochejšie lúky planiny. Za chrbtom sa zjaví Lomský kopec (Lom, 1029 m) s Lomom nad Rimavicou a Drábskom, v pozadí s Poľanou. Oblúkom okolo usadlostí a malým klesaním prichádzam na rázcestie Kysuca, Uhliarka, kde sa zelená značka pretína s červenou Rudnou magistrálou zo sedla Tlstý javor, cez Tri chotáre na Klenovský Vepor. Zelená značka pokračuje dolinou potoka Rakytovo do Dobroča, časti Čierneho Baloga. Sedlo je obľúbeným miestom pre horských cyklistov, ktorých onedlho stretávam. Mimochodom, pešieho turistu som počas celej trasy nestretol...

Dolinou po zelenej do Dobroča

Podobne ako Bralnou Fatrou vedú z hrebeňov nekonečné lesné asfaltky do Turca, aj z Balockých vrchov sa treba obrniť na približne 2,5 hodiny trpezlivosťou. Najstrmší záver je blatistý a rozbrýzganý ťažkými strojmi, nižšie začína asfaltová cesta s prvým drevoskladom. A tiež búdou Marta pre lesných robotníkov, ktorá však nie je veľmi vábna. Nižšie je opäť drevosklad a opäť búda. Cesta je monotónna, približne v strede ju oživí výhľad na poľanu Pálenica – v bočnom hrebeni, ktorý vychádza z Klenovského Vepra. Na kope dreva sa naobedujem a pokračujem ďalej. Obďaleč odfotím zvyšky oceľového mosta zaniknutej lesnej železničky.

V strednej časti doliny sa nachádzajú lesnícke chaty a zjavujú sa prví ľudia – a psy. Pod chatou Molčanová sa nachádza po ľavej strane na lúke prameň pitnej vody, kúsok poniže v lese je ďalší. Cesta začne stúpať okrajom lesa nad ploché dno doliny, aby posledný raz prekonala mostom potok a ostrou zákrutou vľavo vstúpila do čiernobalockej osady Dobroč. Po občerstvení sa v miestnom bistre nasadám na autobus smer Brezno, železničná stanica. Prejdeme okolo najväčšej dobročskej atrakcie, futbalového štadióna, cez ktorý prechádza aj počas futbalového zápasu parný vláčik na trase Čierny Balog – Dobroč a späť.

Záver

Trasa je s výnimkou pár úsekov vhodná aj pre horský bicykel, preto asi nenadchne zdatných mladých turistov. Pre staršie ročníky, ktorým to ešte šliape – veľké vzdialenosti, malé prevýšenia - je balzamom na dušu, najmä v peknom počasí. Prechod južnou časťou Sihlianskej planiny možno ukončiť v sedle Prašivá, odkiaľ okolo 17.00 h odchádza autobus z Kokavy nad Rimavicou do Zvolena.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek