Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Levočské vrchy, ranný pohľad na juhovýchod
Levočské vrchy, ranný pohľad na juhovýchod Zatvoriť

Túra Dravce – Gehuľa – Chata Vinná – Nižné Ružbachy

Keď som sa v roku 2006 prvýkrát dozvedel, že sa plánuje zrušenie Vojenského obvodu Javorina v Levočských vrchoch, tajne som dúfal, že sa tam čoskoro vyberiem. Nakoniec bol vojenský obvod z rozhodnutia Vlády SR zrušený k 1. januáru 2011. O rok nato bolo vyznačených viacero nových turistických trás. Najdlhšia, vedúca naprieč pohorím, vznikla v roku 2012. Práve jej trasa ma dlho lákala, až som sa rozhodol, že si ju v máji 2016 konečne celú prejdem.

Vzdialenosť
54 km
Prevýšenie
+1475 m stúpanie, -1585 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jar – 11.05.2016
Pohoria
Levočské vrchy
Trasa
Voda
Prameň pod bývalou chatou Sklenár, prameň Pod Holým vrchom, prameň pri chate Vinná, prameň pod Ihlou
Nocľah
Chata Vinná
Doprava
Levoča (bus) - Dravce (bus)
Nižné Ružbachy (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1109 Spiš, Levočské vrchy (1:50.000)

Levočské vrchy – pohorie paradoxov

Pohorie patrí do Podhôľno-magurskej geomorfologickej oblasti (subprovincia Vonkajšie Západné Karpaty). Leží východne od Tatier, od ktorých ich delí Podtatranská (Popradská) kotlina. Na severozápade susedia so Spišskou Magurou, severovýchodne pozvoľne prechádzajú do Spišsko-šariského medzihoria. Z východu ho ohraničujú pohoria Bachureň a Branisko, z juhu Hornádska kotlina. Ide o rozložité a masívne horstvo, z ktorého na všetky strany vybiehajú mohutné rázsochy oddelené dlhými dolinami. Najvyšším bodom je Čierna hora s výškou 1289 m.

Nachádzajú v tzv. dažďovom tieni Vysokých Tatier, preto tu spadne menej zrážok ako v okolí. V minulosti celé pohorie pokrývali ucelené smrekovo-jedľové lesy, ktoré na juhu prechádzali do zmiešaných jedľovo-dubovo-bukových porastov. V niektorých najvyšších častiach sa nachádzali na hrebeňoch horské lúky. Oblasť bola osídlená od 7. storočia. Nezmazateľne sa pod jej výzor podpísala nemecká kolonizácia po tatárskom (mongolskom) vpáde v 13./14. stor., kedy boli založené významné mestá Kežmarok a Levoča.

Do roku 1952, keď bol ustanovený Vojenský obvod Javorina, tu vzniklo viacero turistických trás a niekoľko chát. Chaty po tomto dátume postupne zanikajú, z vyznačených chodníkov zostali len fragmenty na severe a juhu pohoria. Vojenský obvod mal byť zrušený v roku 2006, nakoniec sa tak stalo až v roku 2011. Pozemky sa postupne vracajú reštituentom, ale aj tak v správe štátu zostáva 11 600 hektárov. Tie v súčastnosti spravujú Vojenské lesy a majetky SR, š. p. Avšak za posledných 10 rokov prebehla v oblasti bývalého vojenského obvodu bezohľadná ťažba dreva, ktorá centrálnu časť pohoria premenila doslova a do písmena na holorubnú pustatinu. Tým sa síce otvorili široké pohľady na všetky svetové strany a otvorený terén umožňuje chodenie bez rizika poblúdenia, ale položme si otázku? Stálo to za takýto masaker? Nie som odborník na lesné hospodárstvo, ale v tomto prípade som si takmer istý, že tu prišlo k drancovaniu prírodného bohatstva. Našťastie, dnes sa už giganticky neťaží a v niektorých oblastiach sa sľubne rozvíja mladý les. Ako asi vyzerala pôvodná krajina, môže návštevník vidieť v podhorských oblastiach, kde sa zachovali ucelené a neporušené celky. Aj v centrálnej časti na niektorých miestach zostali väčšie či menšie fragmenty pôvodnej krajiny, ktoré sú mimoriadne krásne.

Ako som vyššie napísal, z pôvodnej siete vyznačených chodníkov po roku 1952 ostalo len torzo. V severnej časti pohoria to boli trasy v okolí vrchov Kotník, Patria, Nízka hora a žltá spojka do Ľubovnianskych kúpeľov. Na juhu ich zostalo viac. Najvyhľadávanejším bol 45 km dlhý prechod z Bijacoviec cez Oľšavicu, Uložu, Levočskú dolinu, Brezovú do Draviec. Značky ostali aj v okolí Levoče. Zachovaná zostala aj červená z Tichého Potoka, smerujúca cez Bišar do Nižného Slavkova a ďalej do pohoria Bachureň. V roku 2012 sa začala zahusťovať sieť turistických chodníkov. Vyznačený bol prechod zo severu na juh. Ten sa začína v Nižných Ružbachoch, vedie popod najvyšší bod pohoria – Čiernu horu a na rázcestí Zbojnícka lúka sa napája na červenú vedúcu do Oľšavice. Vyznačila sa žltá spojka na vrchol Bišaru, ďalej vznikli trasy v oblasti obce Torysky a prepojenie so Slovenským rajom po modrej z Vlkoviec do Vydrníku. Existencia mnohých asfaltových, spevnených a lesných ciest umožnila vybudovanie atraktívnej siete cyklotrás. Verím, že turistických chodníkov bude len pribúdať a existujúce trasy sa budú obnovovať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Áno, Levočské vrchy sú dnes plné paradoxov. Rozsiahle holoruby, otvorený terén, výhľady, bujnejúca mladina, ale aj hlboké lesy či pustatina. Najlepšie bude, keď ich navštívite a názor na ne si urobíte sami...

Trasa

Dravce – Vlkovce – Brezová – Zbojnícka lúka – Pod Krížovým vrchom – Gehuľa – Javorinka, pamätník SNP – Chata Vinná – Václavák – Pod Ihlou, prameň – Rysová – Krumľov, Baba Jaga – Nižné Ružbachy

Z Draviec na Zbojnícku lúku

Jedno ráno, tesne pred „Tromi zamrznutými mužmi“ vystupujem z autobusu v dedine Dravce. Napriek tomu, že by malo byť chladno, je príjemne teplo. Zhadzujem zo seba vrchnú vrstvu oblečenia, rozťahujem paličky a začínam stúpať hore dedinou. V prudkej ľavotočivej zákrute žltá značka odbáča do hory. Idem ňou len krátku dobu. Chodník vstupuje na dlhú lúku a na jej severnom konci ma znovu vedie do lesa. Traverz Vtáčieho vrchu ide po jeho odlesnenom úbočí, z ktorého mám výhľady východným smerom. O kus ďalej sa na rázcestí napájam na modrú značku, ktorou pôjdem na Zbojnícku lúku. Pod kótou Hrádok prvýkrát vidím Vysoké Tatry. Na tento okamih som čakal! Zhadzujem z chrbta batoh, vyberám ďalekohľad a pozorujem naše najvyššie horstvo. Je nádherne zaliate ranným svetlom, aj keď pohľad začína kaziť silnejúci opar. Neprekáža, verím že v otvorenej krajine centrálnej časti pohoria budem mať veľa príležitostí sa na ne pozerať.

Cez polia zbieham do Vlkoviec. Zastavujem sa pri malých potravinách v centre obce. Dokupujem tuhý aj tekutý proviant a na schodoch raňajkujem. Dedina je mojim posledný kontaktom s civilizáciou. Teda, nieže by som bol v totálnej divočine, ale k ďalšiemu ľudskému sídlu prídem až na samom konci túry. Vyrážam po asfaltovej ceste a asi o 15 minút odbočujem krížom cez les na lúky pod Brezovou. Poľná cesta stúpa, slnko pripeká a neviem sa dočkať, kedy konečne dosiahnem vrchol. Pamätám si krásne výhľady, ktoré tu boli. Dnes je vrchol zalesnený, výhľady sa nachádzajú tesne pod ním. Na ich kráse, ale nič neubudlo. Vidieť nielen Vysoké Tatry, ale aj Nízke Tatry s rozložitou Kráľovou hoľou a kopce Slovenského raja. Potešený scenériou sa presúvam cez mladý les pod Ostrú horu, ktorú značka obchádza z juhu. Ďalej v miernom klesaní prichádzam na Zbojnícku lúku. Tu sa križujú tri turistické trasy (prichádzam po modrej). Zelená, idúca z Levoče, pokračuje do obce Hradisko. Z rázcestia sa po červenej dá dostať do Oľšavice alebo do Nižných Ružbách. Tým smerom budem pokračovať. Prv ako vyrazím, doprajem si krátky oddych v malom prístrešku. Ten nie je vhodný na spanie, ale ako úkryt pred dažďom určite dobre poslúži.

Smer Krížový vrch

Za Zbojníckou lúkou značka znovu obchádza Ostrú horu. Krátkym ale strmým stúpaním sa dostávam na jej severný výbežok. Po ňom prichádzam na rázcestie pod Krížovým vrchom. To je situované do južnej časti širokého sedla medzi Ostrou horou a Krížovým vrchom. Vedie tadiaľto cesta z Ľubice do Levočskej doliny. Aj keď je pracovný deň, prechádza po nej viacero cyklistov. Hneď vedľa stojí prístrešok a socha sv. Huberta s tabuľou, ktorá informuje o jeho živote. Pokračovať treba po ceste vedúcej severným smerom a nedať sa zlákať na odbočku, ktorá vedie k chate Dvorce. Idem popri bývalej vojenskej strelnici, míňam opustenú plechovú búdu, asi bývalú zastávku autobusu, ktorý tu už dávno nechodí. V súčastnosti je plná všakovakého bordelu, ale ukryť sa tu pred dažďom stále dá.

V miernom stúpaní prichádzam na rozsiahle lúky. V týchto miestach stála násilne vysídlená dedina Dvorce. Zostali z nej len božie muky a zopár základov domov. Ako ďalej postupujem v smere na Krížový vrch, čierňava nad ním ma začína znepokojovať. Tipujme, že sa čoskoro priženie búrka. V duchu dúfam, že ma obíde. Keď prechádzam lesom, naraz sa zotmie, vzduch rozžiari blesk a zaburáca hrom. Už je to tu, búrka je nad mojou hlavou. Asi pri mne stáli všetky „tulácke božstvá“, lebo neprejdem ani 100 metrov a vedľa cesty natrafím na búdu. Tak toto je šťastie. Vchádzam dnu a ani nie do minúty začína silno pršať. Blesky bičujú oblohu, hromy revú a krúpy s rachotom padajú na strechu. Dávno som takú silnú búrku na horách nezažil. Ale ako to už býva, do hodiny je po nej a znovu vyrážam. Idem po ceste a popod nohy sa mi valí voda. Je nesporným príkladom, aké nebezpečné sú pre krajinu holoruby, ktoré ju nedokážu zadržať. Valí sa dole do dolín a môže vytvoriť lokálne povodne. Onedlho míňam studničku pod bývalou chatou Sklenár. Za ňou sa dostávam do časti pohoria, ktoré je takmer úplne odlesnené – vyťažené.

Krížový vrch, Gehuľa a pamätník SNP na Javorinke

Keď píšem odlesnené, tak to myslím doslova. Takmer všetky horské chrbty a horné časti dolín sú bez stromov. Len zopár reliktov lesa, či solitérnych stromov akoby chcelo žalovať! Tak takúto spúšť som nečakal ani vo sne. Ale musím byť úprimný. Otvorená krajina, v ktorej môžem všetko navôkol sledovať ma zároveň fascinuje. Z hociktorého miesta mám kruhový výhľad. Vidieť Tatry, Spišskú Maguru, Ľubovnianske vrchy, Čergov, Branisko, Slovenské rudohorie... Áno, som frustrovaný a zároveň fascinovaný!

Pomaly prichádzam k ruinám bývalej chaty Sklenár. Ide o turistickú chatu (Corneliusova chata) postavenú v roku 1886, ktorá od roku 1918 slúžila ako horáreň. V roku 1928 bola obnovená, ale pre nedostatok hostí sa jej majiteľ živil brúsením skla (preto názov Sklenár). Po roku 1952 zaniká. Dodnes z nej stojí len pár obvodových múrov. Za chatou cesta traverzuje Krížový vrch a po plochom horskom chrbte prichádzam k vrcholu Gehuli. V úseku, ktorý som práve prešiel, ma milo prekvapil fakt, že rozsiahle holiny zarastajú hustou mladinou a vzniká mladý les. Za niekoľko rokov uzavrie monumentálne kruhové výhľady...

Tesne pred Gehuľou vchádzam do malého pozostatku smrekovej hory. Je úchvatná a dokumentuje pôvodný stav krajiny. Na okraji lesa stojí poľovnícka chata Gehuľa. Na zastrešenej terase sa dá ukryť alebo núdzovo prenocovať. Značka odtiaľto vedie ešte asi 500 metrov po hrebeni, neskor sa stáča na juh a dlhým traverzom obchádza dva výrazné výbežky Holého vrchu. Idem v miernom klesaní po lesnej ceste, míňam prístrešok a za zákrutou objavujem pekne upravenú studničku – prameň pod Holým vrchom. Nasleduje ďalší dlhý úsek, ktorý obchádza druhý výbežok Holého vrchu. Na jeho konci je taktiež vybudovaný prístrešok. Trochu si tu oddýchnem. Pozerám sa do otvorenej krajiny. Vidieť pekne Levoču a Mariánsku horu. Hnevám sa, že som obchádzaním stratil takmer 100 výškových metrov. Keď som si doma pozeral prejdenú trasu na satelitnej mape, zbadal som neznačenú cestu, ktorou by sa dali výbežky obísť. Teraz ma čaká síce mierne, ale pomerne dlhé stúpanie, ktoré sa končí na rázcestí Javorinka, pri pamätníku SNP. Je venovaný pamiatke obetí pádu zostreleného lietadla z 23. októbra 1944. Ešte skôr ako dorazím k pamätníku, prechádzam popod skromné ruiny bývalej chaty Javorinka – Dvorčanka. Vznikla za 1. Československej republiky, v roku 1947 bola rozšírená, no rokom 1952 sa jej existencia uzatvára.

Značenie v úseku od prameňa pod chatou Sklenárza poľovnícku chatu Gehuľa je buď zaniknuté alebo zničené. Jednoducho som nevidel ani jednu značku. Napriek tomu sa tu nedá poblúdiť. V otvorenom teréne sa treba držať spevnenej cesty a hrebeňa. Za Gehuľou pri tabuli konca resp. začiatku poľovníckeho revíru je značenie znovu dobré. Keď sa na tento fakt pozriem trochu konšpiračne, je možné, že práve existencia revíru je dôvodom zániku značenia. Alebo...

Táborisko pri chate Vinná

Ako dorazím na rázcestie Javorinka, v diaľke znovu zaburáca hrom. Na východe zúri ďalšia búrka. Našťastie tu stojí menší prístrešok, pod ktorým prečkám krátku prehánku. Do pol hodiny búrka stráca na sile a zaniká. Pred sebou mám posledný úsek ku chate Vinná, kde plánujem spať. Mal by sa tam nachádzať voľne prístupný senník a veľmi sa teším na spanie vo voňavom sene.

Za pamätníkom sa spevnená cesta mení na rozbitú asfaltku. Z nej mám výborné pohľady na Bachureň a Branisko. Keď obídem Javorinu, znovu vidím Vysoké Tatry. Spomaľujem a donekonečna si ich obzerám. Pohľadu na ne sa asi nikdy nenasýtim. Nakoniec prichádzam ku lesníckej chate. Hneď zamierim k senníku, ale je zamknutý. Takže zo spánku v sene nebude nič. Škoda! Ešte šťastie, že som bral stan. Staviam si ho vedľa prístreška. Tábor mám postavený, zakúrim si ohník, opečiem slaninku a pri dúškoch „ostrého“ čakám až sa zotmie.

Ráno sa budím skoro. Tráva je pokrytá inovaťou, ktorá rýchlo mizne po dopade slnečných lúčov. Varím si raňajky, z neďalekého prameňa dopĺňam vodu, balím tábor a vyrážam.

Václavák a Malý Václavák

Značka za chatou vedie opäť po asfaltovej ceste. Jej povrch je poriadne rozbitý, plný výmoľov a jám. Na niektorých úsekoch ju pokrýva ujazdená hlina, takže chôdza po nej nie je až tak nepríjemná. Prechádzam miestami, kde sú zachovalé väčšie časti pôvodných lesov. Z rúbanísk najprv vidieť krajinu na východe, neskôr obdivujem na západe hradbu Vysokých Tatier. Napokon ani nie za pol hodinu vchádzam do širokého sedla volaného Václavák. Názov mu dali vojaci českej národnosti, ktorí slúžili vo vojenských útvaroch v okolí. Sedlo je významnou križovatkou ciest spájajúcich obce na západnom a východnom podhorí. Prechádza ním červená značka z Olšavice do Nižných Ružbách a modrá cyklotrasa z obce Torysky, ktorá pokračuje do Jakubian. Hneď vedľa sedla, asi 70 metrov juhovýchodným smerom sa nachádza menšia chata so zastrešenou terasou. Dalo by sa tu ukryť nielen pred dažďom či búrkou ale aj núdzovo prenocovať. Dnes je obsadená lesnými robotníkmi, ktorí po okolí zbierajú haluzinu.

Fotím si smerovník a v duchu sa usmievam, že na Slovensku máme nielen Prahu ale aj Václavák. A nielen jeden, hneď dva. K druhému, Malému Václaváku smerujú moje nasledujúce kroky. Znovu idem po rozbitej asfaltke zväčša rozľahlými holorubmi. Slnko na mňa nemilosrdne praží, až pod rozložitou Ďerežovou sa vnáram do lesa. Jeho tieň ma príjemne osviežuje. Ako postupujem, počujem chrchlavý zvuk motora. Oproti mne sa rúti stará dodávka. Keď ma vodič zbadá, ihneď zastavuje. V aute sedí šesť Cigánov a po obligátnych otázkach, čo tu robím a kam idem, pýtajú cigarety. Nakoľko šesť rokov nefajčím, žiadne im nemôžem dať. Sťažujúc sa, skúšajú pýtať peniaze. Keď im vysvetľujem, že „som chudobný a všetko som prepil“, mrzuto odchádzajú. Nebolo to veľmi príjemné stretnutie a bol som rád, keď motor auta v diaľke zanikol. Prichádzajúc do ďalšieho širokého sedla, uvedomujem si, že som práve dorazil na Malý Václavák. Taktiež sa tu križuje niekoľko asfaltiek a prechádza tadiaľto červená, ktorou idem. Modrá cyklotrasa odbočuje do doliny Jakubianky. Sediac na kmeňoch vyťažených stromov si doprajem trochu dlhší oddych.

V kraji pod Čiernou horou

Po načerpaní síl sa pomaly zdvíham a vyrážam. Konečne opúšťam asfaltku a hneď povyše odbočujem do lesa. Nasleduje krátky, ale veľmi pekný úsek zachovalou horou. Ten sa, žiaľ, onedlho končí a opäť som na rúbaniskách. Pôda je podmáčaná a rozrytá lesnými mechanizmami. Ak sa nechcem zaboriť do bahna, musím postupovať opatrne. Aj značiek je akosi poredšie. Prechádzajúc fliačikmi lesa sa dostávam pod menší kopec. Zdolávam ho krátkym, ale prudkým stúpaním. Na jeho vrchole sa zastavujem. Pred sebou mám mohutný masív Čiernej hory. Takmer celý je vyťažený, všade samá holina. Len pod Ihlou sa černie kus lesa. Nemo si obzerám spúšť a zároveň som fascinovaný otvorenou scenériou. Vidím spleť zvážnic a podľa mapy ľahko identifikujem, po ktorej pôjdem. Lebo značiek tu už niet. Totižto, v celom úseku až po Rysovú je na rúbaniskách značenie takmer zaniknuté. Pri prechode som natrafil len na štyri úplne vyblednuté značky a jednu smerovku.

Vyrážam. Zvážnica je zarastená vysokou trávou, ktorá s množstvom suchých konárov sťažuje postup. Keď sa priblížim k okraju lesa, zaniká. Pôvodne sa napájala na ďalšiu, o niekoľko metrov vyššie položenú lesnú cestu. Dnes napojenie neexistuje. Musím kúsok vystúpať, aby som sa na ňu dostal. Potom postupujem bez problémov. Z juhu obchádzam Ihlu. Znovu prichádzam do otvorenej krajiny, kde sa mi otvára pohľad do širokého okolia. Vidím takmer celú južnú časť Levočských vrchov. Cez ďalekohľad identifikujem miesta, kadiaľ som včera išiel. Obzor, ako inak, vypĺňajú Vysoké a Nízke Tatry. Výhľad sa mi veľmi páčil, len cena, ktorú musela zaň príroda zaplatiť veľmi nie. Pri prameni Pod Ihlou si dávam krátku pauzu. Dopĺňam si vodu a vyberám sa preskúmať malý pomník, stojaci vedľa osamoteného smreku. Pri pohľade do mapy sa uisťujem, že musím postúpiť na hranu výbežku, kde by sa mala nachádzať ďalšia zvážnica. Vedie ma popod západný svah Ihly. Tiahlym stúpaním dosahujem dlhý výbežok smerujúci na severozápad. Po jeho holom hrebeni postupujem asi do polovice. Pozorne sledujem okolie, lebo v týchto miestach by mala značka odbočiť a klesnúť po úbočí kóty 1132 dole, do sedla pod Rysovou. Našťastie na malom smreku objavujem vyblednutú značku odbočky a po 10 metroch zbadám široký chodník smerujúci nadol. Prv ako klesnem, obzerám si okolitú krajinu. Pred sebou mám severnú časť pohoria, ktorá je neporušená ťažbou a holorubmi. Na obzore sa črtajú kontúry Spišskej Magury, Pienin a Čergova. A znova vidím majestátne Tatry. Sadám si na peň a vrývam si do pamäti panorámu. Len čas ma núti pokračovať. Zbieham dolu, napájam sa na zvážnicu, ktorou sa dostávam do sedla pod Rysovou.

Lesmi a lúkami

Vôbec sa nezdržujem. Na okraji lesa zbadám značku. Spoľahlivo ma vovedie do hustej mladej hory. Míňam rúbanisko, za ktorým sa začína majestátny les. Idúc pomaly, vnímam ho všetkými zmyslami. Keď sa hora rozostúpi, vchádzam na krásnu lúku. Neodolám, zvalím sa do trávy a plný pohody si vychutnávam slnečný deň. Nedbal by som sa tu utáboriť aj na niekoľko dní. Tak sa mi tu páči. Nakoniec sa predsa len zdvíham a pomaly postupujem vpred. Lesná cesta obchádza niekoľko nevýrazných vrcholov a privádza na ďalšiu mimoriadne peknú lúku pod vrchom Macková. Niekoľko majestátnych červených smrekov stojacich na okraji len znásobuje jej malebnosť. Za ňou ma značka krátkym stúpaním privádza pod vrch Sedlo. Tu odbočujem, mierne klesám a prichádzam na rozsiahle lúky nad Lomničkou. Z nich sú výborné pohľady na Podtatranskú kotlinu, malebný Podolínec, Spišskú Magura a Vysoké Tatry. Nieto veľa miest, kde by sa dala umiestniť značka, tak vyberám mapu a podľa nej nachádzam správny smer. Po nevýraznej poľnej ceste zostupujem rebrom medzi dvomi dolinami k okraju lesa. Cesta v lese je zreteľná, neskôr sa rozširuje a napája na ďalšiu, ktorou prichádzam ku Komrovskému potoku. Odtiaľto je to k turistickému rázcestiu Krumľov - Baba Jaga na skok.

Do Nižných Ružbách

Na rázcestí nie som prvý raz. Prechádzal som tadiaľto v zime roku 2010, keď som robil prechod severnou časťou pohoria. Donedávna tu stála búda, kde sa dalo núdzovo prespať. Zanikla pri rozširovaní cesty k vysielaču na vrchu Kotník. Pred sebou mám posledný úsek túry. Idem dole dolinou, prechádzam okolo senníka a chaty s terasou. Obe stavby môžu poslúžiť ako útočisko pred nepohodou alebo miesto na krátkodobý bivak. Dolina sa postupne vymaňuje zo zovretia vrchov. Vchádzam do priestoru tzv. Ružbašskej brány. Ide o útvar, kde meandrujúci tok rieky Poprad vytvoril prielom medzi Spišskou Magurou a Levočskými vrchmi. Cesta vedie popod posledné výbežky pohoria a po moste ma privádza k okraju Nižných Ružbách. Tu je situovaných niekoľko drevených hospodárskych stavieb, ktoré ma udivujú svojou veľkosťou. Prejdem popod železničnú trať a za okamih stojím pri smerovníku Nižné Ružbachy – kostol, kde sa túra naprieč Levočskými vrchmi končí. Keďže do odchodu vlaku mi zostáva len polhodina, návštevu miestnej krčmy odkladám do budúcna. Po ceste na železničnú stanicu sa zastavujem v malých potravinách, kde si kúpim pivo do vlaku. V ňom hodnotím celý prechod ako veľmi vydarenú akciu, ktorú napriek rôznym paradoxom odporúčam každému.

Užitočné odkazy

Obec Dravce
Obec Vlkovce
Vysídlená obec Dvorce
Lesy mesta Levoča
Obec Nižné Ružbachy

Fotogaléria k článku

Najnovšie