Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Zo Sološnice do Častej za dobrotami

Rozloha Malých Karpát dáva predpoklad možnosti na nenáročné túričky, ktoré vedú napríklad zo západu na východ alebo inak, zo Záhoria na Podunajsko. Zakaždým, keď sme na Veľkom Petrklíne, rozmýšľam, že aj zo Sološnice by mohlo byť zaujímavé prejsť cez hory na druhú stranu hôr. Už si len vybrať, kde túričku ukončiť. Doma trasu študujem na mape. Rozmýšľam a kombinujem, ako spojiť žltú s inou značkou. Dlho moje kombinovanie netrvá a je tu nápad.

Vzdialenosť
15 km
Prevýšenie
+445 m stúpanie, -385 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 19.05.2016
Pohoria
Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)
Trasa
Voda
Sklená huta (prameň), studnička na zelenej do Častej
Doprava
Malacky (vlak, bus) - Sološnica (bus)
Častá (bus) - Pezinok (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1079 Malé Karpaty, Červ. Ka… (1:50.000)

Zo Sološnice cez Malé Karpaty za dobrôtkami Častianskej pekárne

Sološnica – Sološnická dolina – horáreň Žliabok – Sklený vrch – Sklená huta – rázc. nad Jarkami – Častianska dolina – Častá

Túra je naplánovaná, už si len vybrať deň. A ten veľmi skoro prichádza. Autobusom sa veziem z Bratislavy do Sološnice. Sledujúc známe kopčeky Malých Karpát cesta príjemne ubieha.

Sološnica - vystupujem z vyhriateho autobusu. Striasa ma chlad. Že by som pridala oblečenie? Ani nie, veď o chvíľku sa rozchodím a zohrejem. Od zastávky autobusu, len kúsok od potravín natrafím na žltú značku. S radosťou v duši, čo som si to zas vymyslela, kráčam do hôr. Deň je ako vymaľovaný, obloha je krásne modrá s bielymi obláčikmi. Len vietor svojou silou ohýba konáre stromov.

Prechádzajúc dedinou ešte posledný pohľad na Veľký Petrklín, ktorý sledujem od autobusovej zastávky a vstupujem do lesa. No som stále na asfaltke. Prechádzam okolo posledných domov a rozpadnutej horárne. Vo vzduchu cítiť vôňu medvedieho cesnaku. Prichádzam k rázcestiu žltej a červenej značky. Len kúsok od rázcestia sa nachádza pekné posedenie. Nejako sa oteplilo, konečne som sa zohriala, a tak sa zbavujem jednej vrstvy oblečenia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Kráčajúc lesom ma opantáva jeden z mála radostných pocitov dôchodkového veku. V mojej povznesenej nálade, plnej tvorivých myšlienok a skladanie piesni prichádzam k Žliabku (horáreň). Nedá mi, aby som nešla skontrolovať Vápennú z lúky, ktorú som pri poslednej návšteve objavila.

Vraciam sa na cestu, kde ma po chvíľke dobieha auto. Našťastie zastavuje opodiaľ. Asi cesnačkári. Viac si ich nevšímam. No po chvíľke ide iné auto oproti. To čo je? Som na nejakej rušnej komunikácii. Je toto cestná spojnica medzi Záhorím a Podunajskom, či čo? Auto prefrčí okolo mňa. Sú to lesáci. Po pár minútach ma opäť obchádza auto. No to už počujem zvuk píly. Drevorubači. Prichádzam na miesto skládky. Traktor, kopec stromov, cesta špinavá od hliny, konárov. Tu parkuje auto, ktoré ma obiehalo. Obchádzam toto dianie a verím, že sa už so žiadnym autom na ceste nestretnem.

Napadá mi myšlienka tvoriť ďalšie slová už vymyslenej piesne. No vzápätí si uvedomujem, že sa mi nechce rozmýšľať o piesňach, už si chcem vychutnávať zvuky lesa, užívať si ho, už chem byť ticho. Potôčik zurčí vedľa cesty, les šumí silou vetra, vtáčiky čvirikajú o preteky.

Stále idem po asfaltke. Akoby nemala konca-kraja. Odbieham k menšiemu vodopádiku. Ako fotografke mi nedá si ho necvaknúť. Príjemný doplnok. Popri ceste sledujem betónové cestné stĺpiky. V minulosti musela byť cesta dosť využívaná. Dnes dobre slúži cyklistom. Preštudovaním trasy som pripravená na to, že výhľady po ceste nebudú takmer žiadne. Neprekáža, veď idem cez kopčeky za dobrôtkami. Nechám sa prekvapiť, čo mi les ponúkne. Len keby už asfaltka skončila.

Blížim sa ku rázcestiu Sklenný vrch. V tieni stromov vidím nejaký pohyb. Chlapci v maskáčovom oblečení. Dvaja, piati, uff ďalej už ani nepočítam. Toto ma zaskočilo. Pri dušičkách posedávajú vojaci. Mladí chlapci s plnou poľnou s veľkými, naloženými batohmi. Som v rozpakoch. No prihovorím sa im. Profesionálni vojaci na čundri. Prehodíme pár slov a zasmejeme sa. Dozvedám sa, že prespali pod Vápennou. Od dušičiek ich nedostanem. Nemôžem ich vyhnať len preto, aby som si miesto cvakla a tak sa pýtam, či si ich môžem odfotiť. Neprekáža im to, a tak cvakám. Milé stretnutie. No aj tak sa rýchlo lúčim a ponáhľam sa preč.

Konečne prechádzam z nepríjemnej asfaltky na pekný, ozaj turistický chodník. Od Sklenej huty ma delí 18 minút. Cestou ma zaujme kríž, len tak z ničoho nič stojací v lese. Keďže mi to nesedí, že kríž je len tak mimo cesty, idem ho pozrieť. Zistím však, že stojí pri lesnej ceste, ktorú som z turistického chodníka nevidela. Vraciam sa naspäť a pokračujem lesom. V tejto časti chodníka sa dostávam na lúčku, z ktorej vidieť skalný hrebeň. Rozmýšľam, ktorý by to mohol byť. Podľa skál mi to vychádza na Čiernu skalu. No neviem, či sa nemýlim. Z peknej lúčky pokračujem ďalej.

Po chvíľke som na Sklenej hute. Keďže lokalitu nepoznám, očakávam, že prídem k miestu, kde budú pozostatky nejakej budovy. No prichádzam na peknú, ale zarastenú lúku. Na rázcestí poteší prístrešok. V prístrešku je mnoho informácii o mieste. Neskôr doma zisťujem, že tu niekedy bola továreň s výrobou skla. Pracovalo tu mnoho ľudí. Vyrábali sa tu obločné skla a liate fľaše. Továreň svoju činnosť ukončila ešte v roku 1749. Z histórie sa dozvedám, že jeden z dôvodov ukončenia jej činnosti bol, že spôsobovala škody lesnej zveri. Jej úpadok spôsobila tiež nerentabilnosť, ktorú zapríčinili lúpežníci a zbojníci. Škoda je, že sa z tejto, na svoju dobu zaujímavej stavby - fabriky nezachovalo nič.

Zaujme ma potok aj to, že od prístrešku je 5 minút studnička. Ozaj len 5 minút a som pri nej. Voda chutí. Ešte dobre, že tu nie je oznam ako pri iných prameňoch v Malých Karpatoch - nepitná.

Keď si doma plánujem trasu, prvý nápad je ísť z rázcestia nad Jarkami do Dolian cez Zabité. Zo zelenej nenachádzam veľa záberov na TuristickaMapa.sk. Predpokladám teda, že nie je zaujímavá. No definitívne rozhodnutie, kadiaľ ísť, si nechávam na chvíľu, keď na rázcestie prídem. Podľa toho, ako je chodník prechodený sa po ňom vydám alebo sa vrátim a pôjdem po žltej do Dolian.

Z rázcestia teda pokusne smerujem na zelenú. Predsa len dobrôtky v Častej lákajú. Chodníček je celkom pekný, no čakám na nejaký zádrhel, ktorý ma vráti späť. Ten však neprichádza, a tak idem. Prechádzam okolo veľmi pekných lúk, na striedačku s hustým či redším lesom. Chodník je veľmi dobre označený. Čo ma prekvapí, dostávam sa na chodník zarastený trávou akoby ju tu niekto kosil. Čistučký, nezdevastovaný strojmi. Na väčšine lúk, popri ktorých prechádzam sú posedy.

Z jednej rozsiahlejšej sa dostávam k plotom. Sú všade okolo mňa. Značka ma vedie do kúta tvoreného z nich. Som veľmi zvedavá, ako toto dopadne. Čaká ma návrat či koniec chodníka? Na moje milé prekvapenie v kúte, kde sa ploty stretajú je cez pletivo rebrík, za ním chodník, značka tu pokračuje. Tak toto som nečakala. Po jednej strane sledujem starý plot, za ním rúbanisko, po druhej nový. Som zrejme v obore. Asi po 10 minútach sa dostávam opäť k rebríku. Z obory vychádzam. Chodník však dlhšie kopíruje nový plot, ktorý je na jednom mieste zdvojený.

Z polomov a výrubov sa mi občas naskytne výhľad na zarastené kopčeky Malých Karpát. Jeden z výhľadov je na skalný masív, čo sa mi zdá opäť, že je Čierna skala.

Po krátkom čase prichádzam do lesa s krásnymi, zdravými vysokými bukmi. Dlho sa však z neho neteším. Pomedzi stromy vidím rúbanisko. Chodník ma vedie k nemu. A tu strácam značku. Iste bola na niektorom zo stromov, no sú vyrúbané. Intuitívne idem po chodníku, kde v diaľke na strome značku tuším. Keď sa mi to potvrdí, poteším sa. Z rúbaniska si ešte pozerám výhľady. Tieto sú posledné, s ktorými sa stretám na trase.

Prichádzam na chodník, ktorý je rozmočený, no nie natoľko, aby dochádzalo k nejakému hlbokému ponoru topánok do blata. Blato sa na niektorých miestach obchádza vyšliapanými odbočkami. V jedom zo stúpaní je na krátkom úseku blata nadostač. Pôvodcu zisťujem, keď prídem ku studničke. Voda z rúrky netečie. No akoby vytekala spod búdky na chodník. Pokračovanie trasy po prejdení mokrade je v pohode. Na striedačku idem turistickým chodníkom a lesnou cestou. Dostávam sa na miesta, kde je les samý dub, rastie tu pekná tráva, čo dotvára krásu. Tráva skrýva staré opadané lístie a prípadne konáriky. Je tu ako v parku, kde sa pravidelne kosí. Veľmi pekné, zaujímavé miesto. Prekvapí ma, že aj tu je posed. Jeho vrch je takmer v korunách stromov. Čo sa z neho asi dá vidieť?

Takýmto pekným lesom kráčam hodnú chvíľu, kým sa nedostanem na úzky chodník. Ten ma dovedie okolo viníc nad Častou do dediny. Značka prechádza cez cestnú komunikáciu a smeruje na hrad Červený kameň. Moja trasa tu však končí. Dedinou sa presúvam do pekárne. Už z diaľky sa od nej šíri vôňa čerstvého pečiva. Nakúpim si dobrôtky. A v krčmičke vedľa cesty pri pivku v úžasnej pohode a radosti čakám na autobusové spojenie do Bratislavy.

Fotogaléria k článku

Najnovšie