Už si ani nepamätám, čo sme používali pre orientáciu v teréne, ale zdá sa mi, že sme mali malú knižku z mestskej knižnice s popisom Slovenského raja aj s jednoduchou kreslenou mapou. Lenže my sme boli v Slovenskom raji „ako doma“, veď už sme tu boli vlani. A tak sme skúsene prešli na červenú značku a okolo vtoku riečky Hnilec sme sa dostali na priehradu Dedinky, ktorá bola naším štartovacím miestom. V tom čase sa stanovalo na Dedinkách na lúke hneď nad vtokom Hnilca do priehrady. Bol piatok, asi 15.00 h a len tak sme si obhliadli terén, našli čo najvhodnejšie miesto na naklonenej lúke a postavili stan - ihlan, ktorý tvorili dve staré nemecké celty. Hodili sme zvyšok vecí a gitaru do stanu a išli sme obhliadnuť „terén“, čo znamenalo, že sme sa išli pozrieť, kde čapujú pivo a tiež, či niekde blízko nestanujú nejaké pekné dievčatá.

V krčme nad jazerom sme si dali po dve pivká, okúpali sa v mrazivej vode priehrady a potom sme sa vrátili k nášmu stanu. S potešením sme konštatovali, že za dobu našej neprítomnosti pribudlo na lúke aspoň 7 - 8 stanov a aspoň dva z nich patrili celkom pekným dievčatám, ktoré sa márne snažili, aby ich postavili. Samozrejme, ihneď sme ponúkli našu odbornú pomoc, za čo sme si vyslúžili pár pekných úsmevov. Dievčatá sme pozvali k večernému ohňu a aby sme splnili, čo sme sľúbili, vybrali sme sa na drevo. Lesy okolo priehrady boli poriadne vyzbierané, ale my sme sa nedali, a tak sa nám podarilo naťahať pomerne slušnú kôpku dreva na táborák. Keď sme chystali drevo, prihovorili sa nám niektoré partie, ktoré stanovali vedľa, a tak to vyzeralo, že večer budeme mať pekný oheň. A tak to aj bolo.

S prichádzajúcim večerom sme zapálili náš malý ohník, naladil som gitaru a nato sa k nám pridalo asi 10 - 14 ľudí, väčšinou českých trampov, tiež s gitarou a hlavne s dobrou náladou. Prichádzajúce dievčiny boli peknou ozdobou spoločenstva, ktoré sa rozhodlo, že „dnešní noc bude dlouhá, má drahá“. Družnosť a kamarátstvo medzi trampami je povestné a ani tu to nebolo inak. Pesničky, ktoré sme spievali, sme takmer všetci poznali a len malé rozdiely boli celkom ľahko prekonateľné. Pár „netrampov“ sme poučili o tom, že ohorky z cigariet do ohňa nesmú ísť a že keď sa spieva, tak nikto nemôže „kecať“, a tým rušiť spev a náladu. Všetci to akceptovali okamžite. Postupne sa k nám pridávalo viac a viac turistov a prichádzali s drevom, ktoré si naťahali na svoj vlastný táborák. Občas niekto ponúkol nejaké víno, ale nebol to žiadny pijáles. Výborne sme sa bavili a ako to tak býva, začali sa rozprávať príhody. Či už skutočné, alebo vymyslené, príbehy z vandrov a túr, a smiech bol stále nákazlivejší.

Mám taký dojem, že to začal môj kamarát Bujza. Hovorí: "No a kam sa kto chystáte vyraziť? Lebo ak idete do Malého Sokola, tak si dajte veľký pozor. My sme minulý rok vyrazili hneď po príchode na Dedinky smerom na Havraniu skalu, kde sme sa mali stretnúť s kamarátmi. Na mape sme si našli, že je tam Občasný prameň, a tak sme si povedali, že tam prespíme prvú noc a potom sa spustíme do Malého Sokola. Od Stratenej sme išli po zelenej a za poldruhej hodinky sme boli pri značke Občasný prameň. Prameň sme síce nikde nevideli, ale to neprekážalo. Našli sme si miesto na stan, rýchlo ho postavili a vybrali sme sa vyliezť na Havraniu skalu. Neponáhľali sme sa, ale keď sme sa vrátili, tuto kamoš mi hovorí: - Ty, nie je ten stan nejaký divný? - A naozaj. Ihlan bol ako keby nafúknutý. A tak som skočil ku stanu, vytrhol som rožný kolík a zo stanu sa vyvalilo asi tak pol metra vody. Verte či neverte, my sme si postavili stan priamo na Občasnom prameni."

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Všetci sa smiali, ale to nebol koniec príbehu, lebo ktosi sa naivne spýtal: "Ale veď to ste museli vidieť, že je tam mokro." "Ale kdeže," hovorí Bujza, "ten prameň nie je občasný preto, že občas tečie a občas nie. To sa volá preto, lebo občas pramení tu a občas tam. A niekedy nepramení nikde."

A už sa ktosi pridáva: "No a kto ste stretli na vandroch nejakých divných ľudí? Lebo my máme to šťastie, že takmer každý rok stretávame na chodníkoch niekoho čudného. Minule sme stretli turistu, ktorý si urobil batoh zo sieťovky." Sieťovka bola nákupná taška z naťahovacej pružnej sieťoviny s dvomi uchami. "Keď sme to videli, tak sme padali naznak, ale on nám vysvetlil, že je to ten najlepší batoh, lebo vždy vidí, kde má veci, bezchybne mu to odvetráva chrbát a je úplne najľahší zo všetkých batohov. Normálne si prestrčil ruky cez tie uchá a nahodil si to cez hlavu na chrbát. Je fakt, že tam mal len ešus, celtu a nejaký sveter, ale bola to hrôza. Ramená mal zodraté od úch, ale nepovolil."

A pridáva sa ďalší: "To my sme sa raz stretli s nejakým trampom, ktorý si všetko ušil sám, lebo ako hovoril, bol pravý zálesák. Len na nohách mal staré dôstojnícke kanady (šnurovacie až po vrch). Sedel pri potoku a nohy aj s kanadami mal vrazené do vody. Tak sa ho pýtame: - Bratku, čo je s tebou? - A on že nič, ale potrebuje vyzuť kanady, lebo mu do nich napadali kamienky a už má nohy do krvi rozodraté. Tak sme sa ho spýtali, že v čom je problém, keď si máča kanady v potoku. A on nám vysvetlil, že si z jelenice narezal šnúrky do topánok, lenže šnúrky boli pridlhé a jemu bolo ľúto ich odrezať a skrátiť, tak si ich omotal asi dvakrát okolo nohy. Ale keď sa predieral lesom, tak sa mu tak zauzlovali a dotiahli, že ich nemohol rozviazať. - No a prečo si si ich nerozrezal? - pýtali sme sa ho. To zálesák nikdy neurobí, povedal nám. Teraz šnúrky poriadne namočím, oni sa roztiahnu a ja ich rozviažem."

"Minulý rok," pridávam ja, "sme išli, ako hovorí kamarát Bujza, Malým Sokolom dolu a potom Veľkým hore a vyšli sme až na Glac. Neponáhľali sme sa a keď sme videli, že na Glaci je studňa s rumpálom a s vodou, tak sme si tam urobili veľkú prestávku a niečo uvarili. A ako si tam tak sedíme, zrazu vidíme, že z maringotky pod lesom vychádzajú dve mladé Cigánočky a berú sa ku nám. Fíha, hovorili sme si, keď tu jedna kričí: - Poďte sem, sú tu akísi vojaci. - A tá druhá, vraj: - Hovno vojaci, fešáci sú to. - A už sme sa aj hrabali preč. Cigánky tam vtedy pásli kone pre lesný závod a môžem povedať, že hoci boli pekné, tak ani trošku nevoňali."

"Minulý rok sme robili Veľkú Fatru," pridáva ktosi. "Počasie bolo bezchybné, ale potom nás chytila taká svinská búrka, že sme zmokli ako psi. Vietor nám dotrhal igelitové pláštenky a my sme mali všetko durch premočené. Pred nami bola vojenská zotavovňa Smrekovica a tak sme sa dohodli, že hoci je to veľká pohana, skúsime požiadať o nejaký lacný nocľah. Kamaráti ma vybrali tuto s Peťom za vyjednávača a to preto, lebo už mám po vojne, a tak vraj som veterán. Od čašníčky sme sa dozvedeli, že zotavovni šéfuje nejakú plukovník, a že je to poriadne ostrý chlap. Ale nemali sme čo stratiť, tak sme si pričesali vlasy, pozapínali gombíky a ja som riadne, po chlapsky, zaklopal na dvere jeho kancelárie. Keď sa ozvalo vojenské – vstúpte, tak sme vošli a ja som takmer zasalutoval. Plukovník, počerný chlapisko, sedel za písacím stolom a röntgenoval nás očami. A tak som si povedal, keď vojak, tak po vojensky a začal som: - Súdruh plukovník, dovoľte mi vás týmto požiadať v mene mojom i mojich priateľov súputníkov o poskytnutie nocľahu pre šiestich turistov, ktorí premokli na trase a potrebujú pomoc. Vopred priznávam, že naše finančné prostriedky sú takmer mizivé, ale uspokojilo by nás akékoľvek prístrešie v suchu. - Plukovník trošku zamrkal očami a potom sa spýtal: - Vy ste veliteľ skupiny? - Keď som prisvedčil, povedal: - Nechajte občianske preukazy na recepcii a vyčkajte. Týmto sa vám vyhovuje a dostanete teplú a suchú izbu v pivnici. Odchod! - zavelil. Struhol som „čelom vzad“ a vypadol som z jeho kancelárie. Dusili sme sa aj s Peťom smiechom, ale plukovník dodržal sľub a my sme spali pekne v suchu a v teple a do rána všetko posušili. Ráno sme išli ešte poďakovať a tým sme možno otvorili dvere ďalším, ktorí možno tiež budú potrebovať pomoc."

A jedno dievča hovorí: "To my sme tuto s Dankou išli minulý rok do Prosieka. Vystúpili sme v noci na zastávke Parížovce a vonku lialo a lialo. Stanica tam bola maličká, uprostred ničoho, lebo dediny na okolí už boli zlikvidované kvôli stavbe priehrady Liptovská Mara. Len jedno okno na staničke svietilo. A tak sme sa odhodlali a zaklopali, ale nič sa nedialo, a tak sme zabúchali silnejšie a až potom železničiar odomkol dvere a vraj: - Čo chcete? Najbližší vlak ide až ráno. - Ale my sme sa nedali a vraj: - Ujo sem, ujo tam, neviete, kde by sme sa do rána ukryli a trošku sa prespali. - On sa poškrabal na bruchu a hovorí: - Moment. - Vošiel dnu, zobral lampáš a už nás viedol do kôlne, kde bola ukrytá stará historická hasičská striekačka. A my hneď - jéj, to je krásne mašina. A on že: - A vy to poznáte? - No pravdaže ujo, veď my sme dobrovoľné požiarničky. - No totó, - hovorí, - tak to nemôžete spať vonku, poďte dnu do tepla. V kancelárii spať nesmiete, ale odomknem vám čakáreň a aj vám tam zakúrim. - A predstavte si, ten ujko nám tam celú noc kúril a my sme spali na laviciach ako v perinách. Ráno som sa zobudila a pozerám, plná čakáreň ľudí, čo išli do práce a náš ujko ich potichu dirigoval: - Len tíško, nech ich nezobudíte, sú to mladé požiarničky a idú na turnaj."

Jeden príbeh nasledoval za druhým, medzitým sa zaspievalo pár pesničiek. Postupne sa začali táborníci vytrácať od ohňa, až nakoniec zostalo silné jadro trampov a spolu sme privítali ráno. Až potom sme išli spať. Niektorí spali pri ohni, iní sa vtiahli do svojich stanov. Ráno, či skôr po prebudení, sme si vymenili s novými kamarátmi adresy, napísali texty nových piesní, ktoré sme počuli večer spievať a okolo 14-tej sme počkali našich kamarátov na železničnej zastávke. Ešte jednu noc sme prespali nad priehradou a až potom vyrazili do roklín, lesov a vodopádov Slovenského raja.

Ale to už je iný príbeh...

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek