Trasa

Belá – Dulice – žltá – Lysec, vrchol – modrá – chata Lysec – Jasenská dolina – Hradište – Turčianske Jaseno

Ako som hore šiel...

To skoré januárové ráno bolo ozaj kruté. Mráz štípal, vietor dul plnou silou a pomaly sa dostával pod moju vetrovku. Jasná obloha, z ktorej ešte z posledných síl blikajú hviezdy, síce veští jasný, ale o to chladnejší deň! Aj šofér autobusu do obce Belá – Dulice hádam patril do kasty „ľadových medveďov“, lebo absolútne ignoroval možnosť kúrenia. Tak hneď na zastávke otváram termosku a zohrievam sa čajom s rumom. Takto trochu rozmrazený prejdem obcou k miestu, kde sa spája Jasenská a Belianska dolina. Tu sa treba rozhodnúť ako ďalej postupovať na vrchol Lysca. Buď zvolíme modrú značku cez Jasenskú dolinu a potom prudko hore cez Grúň až na vrchol, alebo budeme postupovať po žltej značke, ktorá vedie západným svahom vrchu. Tentokrát som zvolil druhú možnosť. Podľa mapy sa budem poberať cez viaceré lúky, ktoré sľubujú výhľady. Sprvu postupujem zaľadnenou Belianskou dolinou, no asi po kilometri odbočujem do bočnej doliny. Začínam prekonávať prvé výškové metre. Snehu je v týchto miestach asi len 30 cm. Ale ako sa dostávam na lúku Žiarec, pod vrchom Medzijarky, rapídne ho pribúda. Zastavujem, obúvam si snežnice. Jasné, doprajem si aj ďalšiu dávku „rumčaju“ z termosky. Takto posilnený a dozbrojený pokračujem. Vstupujem do inovaťou vyfinteného lesa. Zatiaľ ešte celkom pohodlne, ale neskôr už prudko do kopca. Keď sa naraz stromy rozostúpia, stojím na okraji veľkej lúky, ktorá sa tiahne až na vlastný vrchol Lysca. Čím som vyššie, tým je nosnosť snehu väčšia. V nadmorskej výške okolo 1200 m už netreba ani snežnice. Dokonca aj nepríjemný ranný vietor ustal. Otvárajú sa mi prvé výhľady. Najprv len na protiľahlé Martinské hole, postupne aj na Borišov, Ploskú, Ostredok, Kráľovu skalu, Tlstú či Drienok. Necelých 700 metrov pred vrcholom vidím celú Lúčanskú Fatru s Kľakom.

Ako som za výhľadmi šiel…

Ešte 50 krokov, ešte 20 krokov, ešte krok … áno, som na vrchole! Konečne. Zvalím sa do snehu, spokojne bafkám cigaretu a dožičím si poriadnu dávku blahodarnej tekutiny z termosky. Tento vrcholový rituál mi trvá vyše 20 minút. Až potom vstávam, vyberám fotoaparát idem na lov záberov, ktoré ma veľmi uchvacujú. Takmer kruhový výhľad trochu rušia na severe stromy, ale cez prieseky aj tak moje oči obsiahnu celé blízke, aj ďaleké okolie. Spoznávam končiare Malej Fatry, Kľakom počnúc a končiac Veľkým Rozsutcom. Na opačnej strane sa ponad hrebeň Veľkej Fatry jasne ukazujú Nízke, Západné a Vysoké Tatry. Jasne rozoznávam nezameniteľnú siluetu Veľkého Choča. Pohľad od západu na veľkofatranské vrchy, ten vskutku stojí za to! Šiprúň, veľkofatranský Kľak, Malý Lysec, Rakytov, Ploská, Borišov, Tlstá, Ostrá, Drienok! Pravý turistický orgazmus.

Ako som dole šiel…

Moju výhľadovú meditáciu naraz prerušia hlasy. Postupne silnejú až zbadám skupinky ľudí, ktorý sem idú z Jasenskej doliny. Padajú pozdravy, vzájomne sa núkame vrcholovými poldecákmi. Ale všetko má svoj koniec. Pohľadom sa lúčim s týmto krásnym vrcholom a jeho výhľadom. Zostupovať budem cez severozápadný výbežok Lysca (Grúň), po ktorom vedie modrá značka k chate Lysec. Chodník je v snehu prešliapaný, nuž sa mi zostupuje celkom príjemne. Prechádzam lesom prerušovaným lúčkami, ešte míňam zopár výhľadových bodov, aby som sa definitívne ponoril do hustého lesa. Tesne predtým, ako dosiahnem dno Hornojasenskej doliny sa chodník mení na ľadovú šmykľavku. Stačí chybný krok a martinskí chirurgovia budú mať s mojimi končatinami prácu. Keď stojím na asfaltke vedúcej dolinou, spokojne si odfúknem.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ako som na Hradište šiel…

Ani nie po 400 metroch prichádzam k chate Lysec www.jasenskadolina.sk/ubytovanie/sk/Lysec.htm. Hneď zaujmem miesto pri krbe a objednávam, čo mi hrdlo ráči. Pivo, pálenka, guláš, klobása. Až som červený ako pravá segedínska paprika. Ale no tak, musím sa hamovať. Veď ešte nie som v cieli. Silou vôle sa musím prinútiť vstať a pokračovať. Na čerstvom vzduchu sa preberám, síce ešte v lyžiarskom stredisku zabočím do bufetu Kaška, ale potom od zastávky autobusu pomaly stúpam južným svahom vrchu Hradište, až na jeho zalesnený vrchol (695). Prečo sem vedú moje kroky? Jednoducho preto, že sa tu nachádza praveké hradisko, ktoré bolo takmer kontinuálne osídlené do stredoveku. Na jeho základoch tu v 10. storočí vznikol drevozemný hrad. Z hradu sa zachovalo valové opevnenie, ktoré sa pod snehom jasne rysuje. Len pre zaujímavosť, v blízkosti sa nachádza viacero stredovekých pamiatok (hrad Sklabiňa, Bašta a Hradište neďaleko hradu, Stráže nad Tur. Jasenom, vrch Brvenné, kde prof. Varsik predpokladá posledný odpor Slovanov pred Uhorským záborom a pod.). Keďže sa už začína stmievať, pomaly sa poberám cez polia do Turčianskeho Jasena – časť Horné Jaseno, kde zakončím v krčme túto interesantnú túru.

Ani neviem ako, ale na myseľ mi prichádza Ján Jessenius, miestny rodák, humanista, lekár a rektor pražskej univerzity, ktorého osud 21. 6. 1621 zavŕšilo popravisko spolu s 26 českými pánmi na Staromestskom námestí v Prahe (po bitke na Bielej hore r. 1620). Jeho osudy boli sfilmované v seriáli Lekár umierajúceho času.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek