Trasa

Malužiná – Svidovské sedlo (Príslop) – Pod Ohnišťom – Ohnište a späť

Predslov

O Ohništi som vedel už dlhšie. Ako študent geografie som sa počas prednášok dozvedel o viacerých geograficky a geologicky zaujímavých lokalitách na Slovensku. Žiaľ, titul ani diplom sa nedá získať potulkami po prírode, a tak som veľa prírodných krás Slovenska spoznal najprv teoreticky a až postupne prakticky. Po absolvovaní školy som navyše takmer hneď nastúpil do práce ako meteorológ na Slovenský hydrometeorologický ústav so sídlom v Bratislave, a tak moje turistické možnosti sa viac-menej obmedzili len na Malé Karpaty a blízke okolie. Konečne však prišlo pár dní voľna, tak som neváhal a cestoval domov na stredné Slovensko.

Pripraviť sa, pozor, štart...

Túry v našich horách sa v lete často spájajú s rizikom výskytu popoludňajších búrok, navyše vo vlhkom a teplom vzduchu a v nevýraznom tlakovom poli toto riziko ešte vzrastá. Ako meteorológ som samozrejme mal o aktuálnej situácii a tiež predpovedi na najbližšie hodiny dobrý prehľad, a tak sme o 7.30 h začínali zdolávať prvé výškové metre na ceste z Malužinej do Svidovského sedla. Priamo v obci sme na smerovník so začiatkom trasy nenarazili, ale informovali sme sa u miestnych obyvateľov, že v smere od Čertovice treba odbočiť za penziónom Radovica doľava, kde je pamätník SNP a časť zvaná Svidovo. Hneď pri pamätníku je cesta širšia a je tu možnosť zaparkovať auto, iné nám ani nezostávalo, aj keď cesta pokračovala a po kvalitnom asfalte by sa dalo ísť ešte niekoľko kilometrov, zákaz vjazdu nám ďalej nedovolil pokračovať a predsa sme prišli na pešiu turistiku.

V prvej časti trasy sme sledovali žlté značenie a postupovali sme od pamätníka SNP po asfaltovej ceste až sme natrafili na kameňolom. Bolo to asi trochu nešťastné riešenie viesť turistickú trasu cez pomerne rozsiahly kameňolom. Namiesto turistického sprievodcu alebo náučnej tabule nás vrúcne privítal vrátnik a jeho starý pes, ktorý tamojší areál kameňolomu strážili. Milý pán nás stihol informovať, že sa v danej oblasti nachádza podľa jeho slov osem kusov medveďov a rodinku medveďov sleduje pravidelne počas svojich služieb. Môj oco je poľovník a od detstva som s ním chodil do lesa. Aj keď predstava stretnutia s medveďom núti človeka rozmýšľať, čo by v danej situácii spravil, pokračovali sme smelo ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po nejakom čase sme odbočili z asfaltovej cesty a prešli sme na spevnenú lesnú cestu, ktorá bola v dobrej kvalite, len na jednom úseku tiekol cez chodník potok, preto je možno na zváženie nepremokavá obuv. Prekvapilo nás, že lesy v okolí boli zdravé a nepoškodené lykožrútom, tak ako na mnohých iných miestach Slovenska, kde ihličnaté porasty viditeľne vyschýnajú. Až po približne 1,30 hodine cesty sa prvýkrát naskytol pohľad na Ohnište v plnej kráse.

Od Svidovského sedla

Tesne pred Svidovským sedlom sme sa ocitli na veľkej lúke, na okraji ktorej sme sa pristavili pri napájadle, kde bolo vidieť stopy hovädzieho dobytka. Išlo pravdepodobne o lúku, ktorá je hospodársky využívaná na pasenie. Všimli sme si totiž aj ohradené jablone na okrajoch lúky, pričom ohrada zrejme slúžila ako ochrana pred zverou, prípadne spomínanými kravičkami. Zo Svidovského sedla bolo možné prvýkrát na našej ceste vidieť hlavný hrebeň Nízkych Tatier a krátko sme sa občerstvili pri pamätníku SNP.

V sedle sa križovalo viacero dobre upravených ciest a počas krátkeho oddychu popri nás prechádzala skupinka cyklistov. Po prestávke sme pokračovali v ceste po zelenej značkovanej trase. Pohľad na oblohu bol veľavravný a začínali sme sa obávať, či vôbec dôjdeme na vrchol alebo budeme musieť túru predčasne ukončiť kvôli búrkam. Najťažšia časť túry, čo sa týka prevýšenia, nás ešte len čakala a nad hlavami nám rástli stále hrozivejšie vyzerajúce kopovité oblaky druhu cumulus a tvaru congestus. Vývoj mohutnej kopovitej oblačnosti v predpoludňajších hodinách nedáva príliš pozitívne výhľady na horskú turistiku, pričom azda najväčším nebezpečenstvom na vrcholoch hôr je zásah bleskom.

Po prekonaní skalného prahu a najväčšieho stúpania sme sa ocitli opäť na rozsiahlej lúke, na okraji ktorej bol postavený posed. Rozmýšľali sme nad možnosťou úkrytu v ňom, ak by nás predsa len zastihla búrka, všimli sme si tiež tabuľku s nápisom Koliba, ktorá mala byť neďaleko. Od smerovníka s názvom Pod Ohnišťom to už nebolo ďaleko a za niekoľko minút sme sa ocitli na vrchole Ohnišťa. V okolí vrcholu sa nachádza veľké množstvo starých, polámaných a popadaných ihličnanov, takže chôdza je miestami náročnejšia a menej plynulá. Na Ohnište sa oplatí vystúpiť minimálne kvôli nádherným výhľadom hlavne na hlavný hrebeň Nízkych Tatier. Pohyb po masíve Ohnišťa je nebezpečný kvôli výrazným skalným previsom a tiež z dôvodu ochrany prírody je uzavretý niekdajší chodník smerom na západ po jeho hrebeni.

Za krátky čas sa stihlo takmer úplne zamračiť kopovitou oblačnosťou a nechceli sme preto riskovať, že nás búrka zastihne priamo na vrchole, tak sme sa do hodiny pobrali po rovnakej trase späť do Malužinej. Tesne pod vrcholom, v čase keď sme opúšťali mierne zvlnenú vrcholovú plošinu s veľkým počtom závrtov, začali padať z oblohy prvé veľké kvapky. Na mieste najväčšieho sklonu začal dážď naberať na intenzite. Len pár minút pred tým ako sa spustil lejak, sme míňali skupinku bezstarostných českých turistov, ktorým vôbec neprekážalo, že možno idú práve priamo do búrky. Prechádzali popri nás so slovami: "Vždyť máme pláštěnky." Mali sme však šťastie. V tomto prípade nešlo o búrku (nebolo počuť hrmenie), ale išlo len o intenzívnu prehánku. Rozhodli sme sa preto skryť pod mohutný a hustý ihličnatý strom. Tu sme počkali rádovo niekoľko minút a hustý dážď pomaly ustával. V prípade, ak by hrmelo, tak by išlo o búrku (definované ako súbor elektrických, optických a akustických javov) a uchýliť sa pod mohutný ihličnan by nebol dobrý nápad, pretože by mohol ľahko zasiahnuť blesk. V takom prípade je dobré čupnúť si na miesto s mladším porastom stromov, najlepšie nájsť nejakú svahovú depresiu a tam prečkať najhoršie. Samozrejme s vypnutým mobilným telefónom.

Cestou späť sa už nič zaujímavé nestalo. Bolo mokro a za hrebeňom po celý čas hrmelo, tak sme situácii prispôsobili tempo. Dobrým nápadom bolo si pršiplášť obviazať okolo nôh pri ceste cez lúku pod Svidovským sedlom, a tak zostali nohy suché, rozvodnený potok však preveril nepremokavosť našich topánok.

Záver

Túra na Ohnište je stredne náročnou trasou väčšinou s miernym stúpaním a prevýšením. Najťažší úsek trasy je medzi Svidovským sedlom a medzizastávkou Pod Ohnišťom, kde je potrebné prekonať skalný prah pod hrebeňom vápencového masívu. Najcennejšou odmenou návštevníka lokality bude azda lykožrútom nepoškodený les, striedanie rôznych typov krajiny od lúk cez zmiešaný až po ihličnatý les či vápnomilné rastlinstvo, ktoré rastie na bralách Ohnišťa. Okrem toho nemožno zabudnúť na výborné výhľady na hlavný hrebeň Nízkych Tatier. Za najlepší čas na návštevu Ohnišťa možno považovať jar a jeseň. Na jar kvitnú druhovo pestré lúky a v ľadovcových kotloch Ďumbiera sa ešte nachádzajú snehové polia. Na jeseň sú stromy zasa sfarbené pestrými farbami a nehrozia búrky. Na Ohnište sa dúfam ešte niekedy vrátim, nepodarilo sa mi totižto vidieť najväčšiu skalnú bránu na Slovensku (na fotke je iba menšie skalné okno), ktoré by malo byť neďaleko vrcholu a ktoré je azda najfotogenickejšou časťou v okolí vrcholu.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek