Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Bežky Pohronský Inovec – zimná hrebeňovka

Jednodňový prechod masívom Pohronského Inovca na bežeckých lyžiach. Mierne náročná lyžiarska túra prechádza neustále meniacim sa vrchárskym krajom novobanských štálov. Úvodná časť trasy na Veľký Inovec kopíruje Rudnú magistrálu. Zvyšný úsek prechodu sleduje modré značenie inoveckého hrebeňa.

Vzdialenosť
22 km
Prevýšenie
+491 m stúpanie, -701 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 10.01.2006
Pohoria
Pohronský Inovec
Trasa
Voda
víkendový bufet turistickej chaty Inovec
Nocľah
turistická chata Inovec
Doprava
vlak: Nová Baňa, Žarnovica
bus: Nová Baňa – Bukovina
Píla – Žarnovica resp. Nová Baňa
SHOCart mapy
VKÚ 1:50 000: č. 137 Tribeč - Pohronský Inovec - Topoľčianky
č. 138 Štiavnické vrchy
Turistický atlas Slovenska listy č. 245, 246, 285

Trasa

Nová Baňa (časť Bukovina - bus) – Loksova lúka – Veľký Inovec – turistická chata Inovec – sedlo Inovca – štál Inovec – rázcestie Štambrk – štál Vojšín – vrch Vojšín – Jazarec – štál Čierne blato – Píla (družstvo)

Voľba

Na trasu je možné nastúpiť buď priamo v meste Nová Baňa alebo v jej miestnej časti Bukovina, kadiaľ prechádza červeno vyznačená Rudná magistrála. Ak si vyberiete ako východisko Novú Baňu, budete musieť prejsť hlavnom mestskou ulicou do mestskej časti Záhrb. V prípade, že zvolíte za štart Bukovinu, ušetríte 2 hodiny stúpania 400 výškových metrov a 8 km, ktoré by bolo treba prekonať od železničnej stanice Nová Baňa.

Loksova lúka

Moja voľba padá pre novobanskú osadu Bukovina. Odtiaľto spolu s Rudnou magistrálou naberám rýchlo výšku. Krátkym prudkým výšvihom vychádzam okolo posledných domov za ich záhrady. Mierne stúpajúca lesná cesta traverzuje vrch Lachtrova skala. Onedlho vychádzam z bukovej hory na JV cíp Loksovej lúky. Lyžiarskou dvojstopou prechádzam celou lúkou až k turistickému rázcestníku s rovnakým menom, ktorému vytŕča spod snehu iba najvyššia tabuľka. Napájam sa na skútrom prejdenú stopu od blízkeho lyžiarskeho strediska Drozdovo.

Inovec

Sledujúc stopu i červenú značku, míňam označenie hranice chráneného územia – Prírodná pamiatka Veľký Inovec. Zakrátko prichádzam na vrcholovú čistinu Inovca. V oblasti Pohronského Inovca sa už vyššie ísť nedá. Stojím v nadmorskej výške 900,6 metrov. Zároveň si dopĺňam zbierku najvyšších bodov slovenských pohorí, ktoré som dosiahol na bežkách. Snehu je tu toľko, že štátny znak SR, namaľovaný na vrcholovom andezitovom brale, vôbec nevidieť. Okrem maľovaného znaku je na Veľkom Inovci v skalnej štrbine prístupového chodníka osadená aj mramorová doska s dvojramenným krížom na trojvrší a nápis „PRAVDA VÍŤAZÍ“. Na kovovom rázcestníku vlaje slovenská trikolóra. Lesný porast okolo vrcholu dosť obmedzuje rozhľad na okolitú krajinu. Výhľady sú len na oblasť Pohronia a Požitavia a náprotivné Štiavnické vrchy. Absolvujem nevyhnutné vrcholové zvečnenie sa a zjazdujem k dôležitej križovatke turistických chodníkov tesne nad turistickou chatou Inovec.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Klobúk dole

Pri kovovom stožiari rýchlo zatáčam k červenej streche chaty. Avšak z vykúrenej jedálne sa tešiť nemôžem, keďže som sem zavítal cez pracovný týždeň. Turistická chata Inovec je v celoročnej prevádzke iba počas víkendov a sviatkov. Ponúka ubytovanie na 30 lôžkach a občerstvenie v útulnej jedálni na prízemí. Chatu prevádzkuje KST Zlaté Moravce od roku 1947. Súčasným chatárom je pán Jozef Cigáň, u ktorého sa objednáva nocľah (0903 475 345 alebo 0908 600 287). Namiesto jedálne preto volím nový drevený prístrešok priamo pri chate. Konzumujem vlastné zásoby a zahrievam sa horúcim čajom z termosky. Zbytočne sa nezdržiavam, aby som „nezachladol“. Vraciam sa späť k ústrednej veľkoinoveckej orientácií pod stožiarom a spúšťam sa lúkou k susednému turistickému rázcestníku – sedlo Inovca. Opúšťam červené značenie Rudnej magistrály a zvítavam sa s modrou sprievodkyňou, ktorej budem verný po zvyšok dnešného putovania. Miernym zjazdom prichádzam k ďalšiemu rázcestiu. Od neho stále bukovo-smrekovou horou po prešľapanej bežkárskej dvojstope, ktorá sleduje lesnú cestu v traverze masívu Veľkého Inovca. V okamihu, keď prichádzam opäť na otvorené pláne sa teším zo zratrakovanej bežeckej trate. Musím sa priznať, že v Pohronskom Inovci by som niečo takéto nečakal. Klobúk dole pred prevádzkovateľmi malého lyžiarskeho strediska ako je Drozdovo medzi obcami Veľká Lehota a Stará Huta (časť Novej Bane). Navyknutý z pravidelnej úpravy bežeckých tratí v domácom prostredí Kremnických vrchov dlho neváham a korčuliarskym štýlom si užívam tunajšiu vynikajúcu trasu.

Štále

Inštinktívne sledujem rázsochu Veľkého Inovca. V mieste, kde ratrakovaná trať prudko zatáča vpravo, opúšťam jej pohodlie a pokračujem po modrej značke smer štál Inovec. Prichádzam k odrhnutej asfaltovej ceste, po ktorej pokračuje modrá značka. Keďže sa mi nechce ísť pešo, postupujem aj ďalej na bežkách. Kadejako kľučkujúc prechádzam z jednej zasneženej strany cesty na druhú, len aby som išiel po snehu a nie po odhrnutej a posypanej ceste. Križujem množstvo vedľajších ciest, ktoré vedú k okolitým roztrúseným štálom. Na objasnenie: pojem >štál< charakterizuje typ roztrateného osídlenia v širokom okolí Novej Bane. Je to príbuzný pojem ako oravské rale, podpolianske lazy či myjavské kopanice.

Azimut

Takýchto typických novobanských štálov míňam nespočetne veľa. Niektoré obývané. Podaktoré chátrajúce. Iné zas premenené na chalupy. Rozprestierajú sa po celej Lehotskej planine aj na Vojšínskom chrbáte, kam smerujem. Križujem štátnu cestu medzi Starou Hutou a Veľkou Lehotou, ktorá je naozaj rozsiahlou obcou. Bez väčšej námahy prechádzam lokalitou Červené zeme, zmenenou teraz na biele pláne. Mierne zvlnené lúčne priestranstvo lehotského chotára je ideálnym lyžiarskym terénom. Po modrej značke nie je ani stopy, preto volím azimut podľa nápadného vrchu Vojšín.

Vojšín

Prichádzam k turistickému rázcestníku - štál Vojšín. Križuje sa tu zelená z Veľkej Lehoty do Novej Bane a moja dnešná modrá. Z veľkej hromady sena žerú domáce kozy a spoza obydlia počuť brechot psov. Pekné miesto, ale musím pokračovať ďalej. Čas pokročil. Mierne stúpam k vrchu Kuchyňa, ktorý napokon traverzujem lyžiarskou stopu západným svahom mimo modrej značky. Na opačnej strane vrchu stojí chata Vojšín s lyžiarskym vlekom. Onedlho sa opäť napájam na modrú sprievodkyňu a spolu s ňou zakrátko prichádza sprava aj Náučný chodník Vojšín. NCH je dlhý 10,5 km. Začína v obci Stará Huta od Starohutského vodopádu, vedie cez vyhliadku Sedlová skala a vrch Vojšín a schádza do Malej Lehoty ku kamennému moru z andezitu. Zelená tabuľa označuje Prírodnú rezerváciu Bujakov vrch, ktorú obchádzam traverzom jeho východnej stráne. Striedavo lúkami a lesom prichádzam do širokého sedla priamo pod vrch Vojšín. Jeho 818,9 m vysoký masív dominuje okoliu a podľa odlesneného vrcholu je ľahko identifikovateľným vrchom Pohronského Inovca. Slnko je už nízko nad horizontom. Priamo nad hlavou mám posledný dnešný stupák. Premazávam sklznicu a púšťam sa do 100 metrového prevýšenia. Modrá značka nesmeruje na vrchol Vojšína, zato NCH nevynecháva jeho pekný panoramatický pohľad na prejdenú trasu Pohronským Inovcom, na susedný Tribeč so Zoborom a Štiavnické vrchy so Sitnom. Okrem výhľadu tu stojí za zmienku predposledný panel (č. 7) Náučného chodníka Vojšín so základnými informáciami o tomto vrchu.

Občiansky súmrak

NCH pokračuje kolmo na západ od vrcholového stĺpa k vysielaču a hornej stanici lyžiarskeho vleku z Hubačovho štálu. Púšťam sa po starej stope na SV po hrebeňovej hrane. Avšak čoskoro brzdím na okraji hustého lesa. Konfrontujem zamýšľaný postup s realitou a vyťahujem mapu. Nakoniec sa púšťam kolmo vľavo z hrebeňa do lesného prieseku. Nečakane vyplaším srnu, ktorá v momente mizne v hore. Priesek končí a tak musím opatrne zjazdovať pomedzi stromy. S úľavou dochádzam opäť na modrú značku. Mne absolútne neznámym terénom postupujem cez vrch Jazerec, kde sem-tam treba hľadať správny postup. Začína tzv. občiansky súmrak (to je keď už slnko zapadlo ale možno ešte čítať noviny) a putujem ostrým zalesneným hrebeňom cez kótu 641,9 m. Doslova naháňam čas, aby som už opustil les a vyšiel na odlesnený chrbát nad Búriovým štálom. Cez deň odmäknutý sneh sa začína vplyvom mrazu meniť na tvrdú kôru. S najvyššou dávkou pozornosti lyžujem k neobývanému štálu Čierne blato. Tu si doprajem oddych na podstienke s lavicou. Za obeť mi padá posledný dúšok čaju. V tichosti sedím a pozorujem okolitú krajinu Župkovskej brázdy, ktorú pohlcuje prichádzajúca tma. Naraz začujem šuchot v kríkoch vedľa mňa. A so zatajeným dychom čakám, čo sa odtiaľ vyrúti. Jedna srna. Kontroluje terén. Po chvíli druhá a aj tretia. Zatiaľ nenápadne vyťahujem z brašne fotoaparát. Srny spozornejú, ale stále ostávajú na mieste. Z niekoľkých záberov sa podaria iba dva. Pri takých náročných svetelných podmienkach sa tomu ani nečudujem. Sŕn som už videl mnohokrát pri potulkách našimi lesmi, ale vyfotiť sa mi ich podarilo po prvý raz. Oddýchnutý a šťastný z podareného fotoúlovku sa spúšťam na záverečnú etapu zimnej jednodňovky cez Pohronský Inovec. Ostáva mi len krátky zjazd okolo kríža, postaveného na pamiatku zakladateľom štálu Čierne blato. Značka sa stáča prudko z hrebienka doľava do doliny. Prichádzam na spevnenú cestu, spájajúcu Malú Lehotu a Pílu. Posledné metre a stojím pri plechovej zastávke – Píla, U Šarhanov vedľa družstva na štátnej ceste č. 512 medzi Žarnovicou a Partizánskym. Pri svetle čelovky sa prezujem do suchého a čakám na motopodporu od otca, kým po mňa príde na dohodnuté miesto.

Fotogaléria k článku

Najnovšie