Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Žabí kôň
Žabí kôň Zatvoriť

Lezenie Výstup na Žabí kôň (+ video)

Teplá tatranská tmavá žula porastená drsným machom. Prvýkrát dnes prstami prechádzam po teréne, ktorý každý horolezec či turista milujúci terén našich veľhôr dozaista nosí v srdci. Je ešte predpoludnie, no do východných stien sa slnko stihlo zahryznúť a s pasiou oblizuje svojimi hrejivými lúčmi inak nehostinný povrch skál. Inak tomu nie je ani na úpätí Žabieho koňa, kde práve skladáme ruksaky plné cinkajúceho horolezeckého náčinia.

Vzdialenosť
10 km
Prevýšenie
+950 m stúpanie, -300 m klesanie
Náročnosť
ťažká, 5. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 27.08.2015
Pohoria
Tatry - Východné Tatry - Vysoké Tatry (Tatranský národný park)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 2300 m n. m.
  • Najnižší bod: 1350 m n. m.
Doprava
Popradské pleso (vlak TEŽ, bus, platené parkovisko)
SHOCart mapy
» č.1097 Vysoké Tatry (1:50.000)

„Nazdar hoši!“ Ozve sa nám spoza chrbtov. „Také jdete na koně?“ Obzriem sa a sledujem dvoch chlapíkov českej národnosti blížiacich sa k nám. Odkladáme čokoládové tyčinky a dávame sa s nimi do reči o našich dnešných plánoch. Chalani sa chvália, že pre nich to bude dnes brnkačka, že oni lezú na skalkách sedmičky. Nuž ak nič iné, sme radi, že budeme mať spoločnosť šikovných lezcov.

Nakoľko my sme si dole na nástupe spravili menší piknik, Česi začali liezť ku nástupu na Koňa prví. Nástup na hrebeň nie je obzvlášť technicky náročný, no terén začína byť exponovaný a vlhké trávy na platniach, ktoré traverzujeme môžu rýchlo zradiť. Preto rozhodne istíme lanom. Po dvoch dĺžkach v jednoduchom lezeckom teréne prekračujem rebro a naskytá sa mi úchvatný pohľad na jeden z najväčších tatranských divov, na krásnu hru a výtvor prírodných živlov, na monumentálny Žabí kôň.

Žabí kôň je pozoruhodný tatranský vrchol, ktorý rozhodne nezaujme výškou, polohou či výhľadmi. Každého dobrodruha upúta jeho bizarný tvar a predovšetkým ostrý, na prvý pohľad exponovaný východný hrebeň, ktorý sa úzkou hranou tiahne nahor od Žabieho sedla až po samý vrchol štítu, kde je umiestnený krikľavý, bielo-červený hraničný kameň. Ďalej smerom na západ z vrcholu prudko spadá dole do Vyšného Žabieho sedla, ktoré oddeľuje končiar od Žabej veže. Zo slovenskej strany – teda zo strany južnej popod celý hrebeň ubieha kolmá južná stena, ktorá je taktiež často terčom horolezcov hľadajúcich lezenie v pomerne kompaktnej skale v exponovanom teréne. Ak by som mal dvomi slovami popísať Žabieho koňa ako tatranský monument, napadá mi jediné: Žabí kôň. Neverím, že sa dá nádherný unikát s čímkoľvek na svete zrovnať. A toto všetko a ešte viac mi prebehlo mysľou pri prekročení rebra pri nástupe do cesty a pri prvom náhľade na žiletku tvoriacu hrebeň určujúci našu cestu.

Prichádzame na koniec krátkeho chodníčka, kde je dostatok miesta, aby sa človek nachystal na lezenie. Po zlanení o pár metrov nižšie na ostrie hrebeňa už nebude jednoduché robiť nič. A preto sa na všetko chystáme tu, spolu s českými lezcami, ktorých medzičasom ohúrila expozícia Žabieho koňa a rozhodli sa, že nás pustia napred. Okrem nich prišiel k nástupu do cesty poľský lezec s priateľkou, a keďže oni nepovažovali za potrebné zastavovať sa, bez váhania “skočili“ na Koňa. Ich spôsob lezenia však vyrazil dych všetkým prítomným, medzičasom čakajúcim. Poliak, ktorý cestu ťahal na prvom lane, liezol súbežne so svojou priateľkou, ktorá ho mala istiť, a tak štandy rozmiestnené po celom hrebeni ignorovali a pohybovali sa spolu na dĺžke lana. Ich spôsob sme všetci prítomní skromne ohodnotili ako hazardovanie, nakoľko napriek tomu, že obaja mohli byť veľmi skúsení lezci, chyba sa prihodiť môže. A s jedným – dvomi frendami na medziceste, či so storočnou skobou na lane v nesmierne exponovanom teréne sa nedá takéto správanie inak nazvať ako nerozvážnosť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Ak im tento postup v niečom pomohol, tak to bola samozrejme rýchlosť prelezu cesty, a tak sme skoro po nich mohli do cesty nastúpiť aj my. Prvú dĺžku ťahám ja, a tak po zlanení na štand a zaistení lana sa vydávam smerom k vrcholu po krásnom, drsnom, naklonenom a slnkom vyhrievanom hrebeni. Úsek po prvý štand sa nazýva Dolný kôň. Ide o exponovaný, ale technicky jednoduchý terén, ktorý sa na samom konci smerom k vrcholu láme do výšky vo výraznom pilieri. V tretine cesty nachádzam nabitú skobu a v tretine druhej svoj postup poisťujem frendom, ktorý s radosťou a ochotou drží v pukline skaly.

Len čo ma parťák dolezie, vydáva sa do terénu, ktorý sa prudko dvíha nad naše hlavy. Od štandu totiž hrebeň, ktorý bol doposiaľ v sklone mierny, pokračuje strmo hore, zachovávajúc si pri tom tvar ostrej hrany. Ba na ostrosti čím ďalej tým viac naberá. Podľa slov tých, čo tu už pred nami boli, badať, že ide o kľúčové miesto výstupu. A tak držím parťákovi Michalovi palce a bedlivo povoľujem lano. S pravidelnou opakovateľnosťou sa pozerám hore a zisťujem v akom sme stave. Parťák je odlezený dobrých pár metrov vertikálne nado mnou, keď pri rutinnej vizuálnej kontrole zbadám niečo nezvyčajné – niečo na mňa padá. Skala. Preletelo mi mysľou. Pevne sa prichytávam a pritisnem ku skale. Pocítim náraz do ruky a v tom istom momente odraz do tváre a do oka. Záhadný predmet sa odo mňa odráža a mizne v hĺbke doliny. Žiadne vážne zranenia neevidujem. Celý incident ma viac prekvapil ako zranil. Kričím na parťáka a zisťujem, čo to letelo. Ten s údivom konštatuje, že to bola jeho vysielačka. Nuž sme bez signálu – budeme musieť kričať. A tak sa po pár chvíľach z hukotom zhora ozýva vytúžené: „Štand!“

Hrebeň, ktorý medzičasom vyústil do partií nazývaných Horný kôň, sa po prelezení strmej časti jemne položil, avšak súčasne nabral na svojej ostrosti. Na horolezeckej obtiažnosti sa zľavovať taktiež nebude, a tak nám nezostáva iné, iba pokračovať hore. Za nami sa po Dolnom koňovi posúvajú českí lezci, sem-tam si vymeníme pár fotiek navzájom.

Som zaistený na štande a v tvári cítim jemný vánok. S úžasom sledujem na akých nádherných a extrémnych miestach sa zároveň práve nachádzam. Hlboko podo mnou sa v doline mihotajú lúče slnka odrážajúce sa od hladiny Žabích plies. Stačí mi nazrieť cez hrebeň na druhú stranu a tie isté lúče sa lámu o vlny Morského oka a Čierneho plesa pod Rysmi. Občasne nám ponad hlavy preletí tatranský operenec a v kontexte s nesmiernou mocou kolmých, mohutných žulových blokov navôkol si človek na ostrom hrebeni nemôže pripadať inak ako maličký.

Smerom k vrcholu pokračujeme po nádhernom pevnom teréne, ktorý na prvý pohľad vyzerá nesmierne exponovaný, ale pri bližšom a podrobnom pohľade zisťujem, že vždy sa dá nájsť spoľahlivý stupienok alebo chyt tak, aby sme mohli bezpečne napredovať. Občasne prichádzame k mierne ťažším miestam, no riešenie sa nachádza vždy. Posledné ťažké miesto na hrebeni prichádza až priamo pod vrcholom. Tesne nad miestom, kde štandujeme, sa nachádza skalný blok, ktorý stúpa kolmejšie nahor a je charakteristický menším počtom chytov a stupov. Ale teraz už cesta dolu vedie len cez vrchol, takže neváhame a prekonávame aj poslednú prekážku. Po jej prelezení vychádzam na prekvapivo široký hrebeň a pohodlne si vychutnávam posledné metre k vrcholu.

Vrchol Žabieho koňa projektovali pre menšiu skupinu lezcov a nakoľko sme tu s parťákom sami, užívame si pohodlie najlepších prémiových miest. Napriek tomu, že ide o nevysoký končiar, nič mu neuberá na kráse z výhľadu, ktorý je umocňovaný nádherným slnečným počasím. Počas celého dňa slnko nádherne vyhrieva tmavé žulové skaly a aby nám nebolo príliš horúco, sem-tam prefúkne slabý závan príjemne chladivého vánku. Ideálny deň. Lepší výber ani pre takýto cieľ nemohol byť. Preto sa z vrcholu rozhodne nikam neponáhľame. Plán je taký, že počkáme českých spolulezcov, a keď prídu, vydáme sa na zostup. Zatiaľ si v tichosti užívame nádherné výhľady do okolitých dolín. Úchvatným pohľadom do Doliny Rybieho potoka sa poľahky vyrovná nazretie dolu do Mengusovskej doliny. Na Rysoch sa hmýria davy ľudí, ba dokonca sledujem zostupovať ľudí po lávke cez Kohútik z Vysokej, ktorú zastiera Ťažký štít. Od Chaty pod Rysmi až za hang pred Žabími plesami sledujeme obojsmerný dav, z ktorého tu hore sem-tam začujeme smiech či výkriky turistov. Čas letí, ani neviem ako. Ubehne viac než 1,5 hodiny a českí lezci sa vynárajú spoza výšvihu k vrcholu. Potriasame si rukami a uvedomujeme si, že je pomaličky čas ísť dole.

Laná hádžeme smerom do Vyšného Žabieho sedla a ako prvý sa púšťam do zlaňovania. Veľmi rýchlo nachádzam ďalší zlaňovací štand a po dolanení parťáka uvažujeme, čo ďalej. Možnosť je, že prelezieme pár metrov po hrebeni a nájdeme ďalší štand, z ktorého by sme mali zlaniť až k chodníku. Tak radí horolezecký sprievodca. Usudzujeme, že aj z tohto miesta nám lano musí bez problémov vystačiť až dole k chodníku, dokonca sa rozhodneme zlaňovať iba na jednej polovici dvojičiek (30 m). Púšťam sa a pomaly sa približujem k chodníku podo mnou. Previs, cez ktorý zlaňujem vytvára zvláštnu ilúziu terénu podo mnou a stále mám pocit, že lano vystačí až na chodník. Veľmi sa mýlim. Tak ako vždy na konci lana viažeme uzlíky, pre zabezpečenie toho, aby sa lano na konci nevyvlieklo z osmy, tak aj tentokrát. Ale veľmi nerád sa k uzlíkom dostávam ešte asi 5 metrov nad schodným terénom. Uvažujem, čo ďalej.

Zliezať príliš neprichádza do úvahy, nakoľko terén je už na prvý pohľad náročný. Dlhé momenty zvažujem alternatívy a nakoniec sa rozhodujem pre nasledovnú. Do skaly sa zaistím, dám hore parťákovi vedieť, že má zlaniť ku mne, naviažeme druhú dvojíčku na tú, ktorá visí a zlaníme na chodník. Plán je komplikovaný, ale v súčasnej situácií mi pripadá ako jediné schopné riešenie. Prichádza však problém. Cez previs, v ktorom som sa zaistil, svoj plán parťákovi hore bez vysielačky nijako jednoducho neodovzdám. Vysielačku použiť môžem, no druhý príjem počúvajú svište v doline. A tak s vypätím všetkých síl sa obaja snažíme prekričať skaly a dorozumieť sa. Našťastie po mnohých pokusoch parťák hore moje úmysly pochopí a do posledného bodu uskutočňuje môj vymyslený, komplikovaný, opravný postup zlanenia. Po pár chvíľach stojíme dole na trávnatom chodníku na úbočí steny. Dorozumievame sa ešte s českými lezcami, ktorí si zatiaľ dosýta užili pobyt na vrchole, pretože chcú využiť naše dvojičky na zlanenie zo štandu. Nakoľko ich jednoduché lano, podobne ako náš prvý pokus, na spodok nedočiahne a zliezať na ďalší štand po hrebeni sa im očividne nechce. Pár chvíľ však náš časový harmonogram neohrozí, tak či onak chceme si dať chvíľku prestávku na zbalenie niektorého lezeckého náčinia, a tak im nápad ochotne odobrujeme. Než zlania, dohodujeme si s Chatou pod Rysmi, aby nám zachovali nejaký guľášik, pretože tam chceme prespať a do večere rozhodne nestíhame. Veď sa začína pomaličky šeriť. Keď človeka nenaháňa počasie, je radosť si užívať v horách. Po chvíľke vo štvorici schádzame po chodníčku, ktorý je miestami posiaty miernymi horolezeckými nástrahami až kým v pribúdajúcom šere nezisťujeme, že sme z chodníka zišli. Neprekáža, rozhodujeme sa pre urýchlenie zostupu – nachádzame perfektné miesto pre zlanenie, na ktorom zakladáme obe dvojičky a bez ťažkostí po platniach zlaňujeme až do suťoviska v doline.

Ako prichádzame v tme na turistický chodník, opadá zo mňa celý nahromadený adrenalín zo dňa a začínam si vychutnávať príjemné ochladenie po letnej páľave. Za pár chvíľ všetci štyria prichádzame so svetlom čelových lámp na Chatu pod Rysmi, kde nás milý personál víta s teplým voňavým a výdatným guľášom. Naši českí priatelia nás volajú do svojho kútu, kde sa spoznávame s celou ich expedičnou zostavou, je ich snáď šesť. Dobre naladení, ešte lepšie najedení a kvalitne vylezení si vychutnávame dúšky vychladeného a zaslúženého piva. Posledný horolezecký výstup dnes bude len vyškriabať sa do poschodovej postele a tak spokojne prehodnocujeme plány na zajtrajšiu túru po unikátnom tatranskom výstupe.

Fotogaléria k článku

Najnovšie