Pri úpätí pohoria sa v minulosti nachádzali rozsiahle močiare, dnes sú z nich len pomaly vysychajúce zvyšky. Klíma tu má miestami až stredomorský charakter. Zaujímavosťou pre nás je, že územie bolo po vyľudnení v tureckých vojnách osídľované Slovákmi a Nemcami. Dodnes veľa dedín má dvojjazyčné názvy, resp. slovenskú (či nemeckú) menšinovú samosprávu. Sú tu štyri zrúcaniny hradov: Csákvár, Csókakö, Várgestes a Vitány vár. Za pozornosť stojí zrúcanina opátstva Vértesszentkereszt či zachovaný kláštorný komplex kamaldulských mníchov Majk.

Várgestes a Vitányvár

Toto bola, myslím, moja prvá turistika v Maďarsku. Povedal som si, že idem pozrieť nejaké zrúcaniny a niekde na internete som našiel hrad Vitány. Nemali sme mapu, ani v mobile, len som si na internete pozrel po akej značke treba ísť. Nevenoval som sa rôznym tvarom značiek, a tak už z dediny sme sa vybrali úplne zlým smerom (po žltom štvorci smerom na Verteskozmu). Vedel som, že hrad je veľmi blízko od dediny, a tak mi bolo po čase jasné, že ideme zle, ale manželka sa odmietla vracať, s tým, že všetky cesty vedú do Ríma. Takže keď sme natrafili na modré plus, odbočili sme naň a to sme boli len asi kilometer pred Verteskozmou. Po značke sme pokračovali celkom pekným údolím, až sme prišli na križovatku s modrou značkou. Lenže, ktorým smerom? Tabule žiadne, nejako som v duchu vedel, zhruba z akého smeru sme prišli, tak som presadil odbočenie doprava (aj predtým sme odbočovali vpravo) a nie doľava, s tým, že by sme mali približne urobiť kruh a trafiť k autu.

Opäť mierne stúpame, dochádza nám voda a je veľmi teplo, tak sa poteším, keď stretneme turistu. Nejako sa rukami-nohami pýtam na smer a vyťahuje mapu. Super, takže sa zorientujeme, kde sme a zisťujem, že po modrej naozaj prídeme naspäť do dediny a kúsok pred ňou bude odbočka k hradu. Hurá, takže aj cieľ nakoniec dosiahneme. Cesta je príjemná, kopčeky mierne, všade plno húb, a tak sa rýchlo dostávame k odbočke na hrad. Je to len pár sto metrov a je ho odtiaľto aj vidieť. Pod ním je lúka plná piknikujúcich ľudí, varia sa guláše, hrá futbal. Hrad samotný je netypickou zrúcaninou. Niektoré časti sú obývateľné, je z neho turistická ubytovňa s reštauráciou. Čiastočná rekonštrukcia je na naše pomery zvláštna, nie úplne citlivá, použilo sa mnoho moderných prvkov. O hrad, ktorý vznikol po tatárskom vpáde, sa často bojovalo a veľakrát bol dobytý. Od 18 storočia chátral a rekonštrukcia prebehla v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Čiastočne zrekonštruovaný je len vnútorný hrad, vonkajšie časti sú zerodované. Hrad nie je veľký, dá sa vystúpiť na strechu, ktorá slúži ako rozhľadňa. Neďaleko by mala byť iná fortifikácia nejasného pôvodu – Várgestes kisvár (Malý hrad, hrádok), ale nehľadali sme ju, sú to len terénne stopy. Naspäť do dediny je to naozaj len kúsok. Cestou ešte stojí za pozornosť skala neďaleko od chodníka s dutinou so sochou nejakej svätej, dá sa obísť a vyjsť na skalu, ale nie sú tam výhľady.

Máme ešte čas. Ešte doma som pozeral, že na ceste z Vértessomló do Tatabánye by mala začínať zelená značka na Vitányvár, tak to ideme pohľadať. Pomaly sa sunieme autom a zbadáme parkovisko pri odbočke na lesnú cestu. Nechávame tam auto a naozaj tu začína značka. Na hrad to nie je ďaleko - asi 3 km, väčšinou údolím až pri hradnom kopci sa začne stúpať strmo hore. Hrad mal podobný osud ako Várgestes. Často sa oň bojovalo a v roku 1598 bol vyhodený do vzduchu. Zaujímavosťou je, že ho dal postaviť Matúš Čák Trenčiansky, naproti tomu Várgestes, či Csákvár bol hradom vértešských Csákovcov, ktorí stáli na strane kráľa. Typická zrúcanina ako bývajú u nás, nájdu sa aj zachované detaily, no ostalo ešte pomerne veľa múrov a do značnej výšky. Z vrcholu kopca sú obmedzené výhľady.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vértesszentkerest, Gerencsérvár, Csákyvár a Szentgyorgyvár

Druhý výlet do Vertesu som absolvoval s deťmi. Chceli sme si pozrieť nejaké hrady, tak som sa inšpiroval stránkou Várbarát.hu, kde sú mapky s hradnými lokalitami v Maďarsku a ich GPS súradnice, fotky a krátky popis. Za Oroszlány (všetky na ceste navštívené trasy sú v okolí mesta) sme vošli na lesné cesty, smer Pusztavám. Zaujímavosťou je, že niekoľkokrát prechádzate popod lanovkou s vozíkmi, v ktorých sa prepravoval vyťažený materiál z bane. Nachádzame vyznačenú odbočku ku zrúcanine opátstva Vértesszentkereszt. Na fotkách sa mi veľmi páčil, a tak zastavujeme a pokračujeme peši necelý kilometer po ceste (zákaz vjazdu) až na miesto. Na zrúcanine sa evidentne pracuje, ale dnes tu nie je nikto a areál je oplotený a zatvorený. Avšak z búdky vnútri prichádza (asi) strážnik a púšťa nás dnu. Bavíme sa mnohojazyčne. Vie trocha po nemecky, hovorí, že tam 2 roky žil, ale jazyk sa nenaučil, lebo tam len pivo pil. Troška po anglicky a občas po slovensky (pár slov ovláda, vraj má priateľov od nás, ale maďarskej národnosti) a maďarsky. Je celkom scestovaný, lebo robil ako kamionista v medzinárodnej doprave. Najprv na Slovákov nemal dobrý názor, lebo vraj po ňom (po kamióne) niečo hádzali v Bystrici, ale nakoniec sa zhodneme, že Slováci a Maďari sú rovnakí. Rozbroje robia politici. Takže nám podáva výklad o histórii kláštora, ktorý založili Csákovci, ktorí z oblasti pochádzajú a podľa neho sa tu usadili hneď po príchode Maďarov do Karpatskej kotliny. Zrúcaniny sú malebné, ich goticko-románsky charakter úplne bije do očí, kopec nádherných detailov i reliéfov. Dnešná podoba je výsledkom čiastočnej rekonštrukcie v 20. storočí, pôvodne bolo zachované oveľa menej muriva. Časť areálu je upravená na modlitebné účely, občas sú tu bohoslužby. Zaujal nás zvonček pre zlé deti. Pochopil som to tak, že keď na ňom deti zazvonia, tak budú poslúchať rodičov. Takže si deti museli zazvoniť. Nakoniec nás „kastelán“ pozýval na ochutnávku vína, čo tam mal, ale keďže sme boli autom, tak z toho nič nebolo.

Gerencsérvár

Z kláštora nie je ďaleko po zelenej značke k zrúcanine hradu Geréncsérvár. Hrad na neveľkom vŕšku uprostred malej dolinky a hustého lesa nebol veľký, len opevnená obytná veža na pôdoryse 13 x 7 metrov a vysoká 18 - 29 metrov. Spolu s hradmi Geszteszvár a Csákvár tvorili obranný systém a zanikli po dobytí Turkami. Dodnes sa zachovali časti muriva a zvyšky priekopy a valov. Kedysi mal byť hrad uprostred malého jazierka, či vodnej priekopy (mala mať 110 x 100 metrov), ktorú napájal hradný prameň a pod hradom tečúci potok, na ktorom boli hrádze. Prameň pod hradom je upravený a potok tu tiež stále tečie. Ako na väčšine zrúcanín, aj tu vidno stopy po výkopoch amatérskych archeológov či hľadačov pokladov.

Vraciame sa k autu a pokračujeme motorizovane cez les k miestu neďaleko Csákváru, odkiaľ sa dá z cesty pokračovať modrou značkou na hrad. Nie som si istý, či je na cestu možné ísť autom - nikoho sme nestretli, v mape je to značené ako cyklotrasa. Inak bicyklovanie v pohorí musí byť výborné, nevidel som na lesných cestách – asfaltkách veľa áut a prevýšenia nie sú veľké.

Csákvár

Hneď neďaleko od cesty naďabíme na zrúcaniny, ale nie je to Csákvár. Netuším, čo to je, ani v mape o tom nič nie je. Napadá mi, či to nie sú zvyšky opevnenia z 2. svetovej vojny (?). Po ďalších pár sto metroch prichádzame k peknému bývalému kameňolomu. Vybehli sme hore pozrieť, či tam nie sú výhľady a naozaj boli, hlavne na Oroszlány. Hore je to typická krasová plošina, lúky a riedky les. Je tu jeden osamotený strom celý ovešaný stužkami, asi nejaký novodobý pohanský kult. V skalách na hrane plošiny nachádzame jaskyňu – Oroszlánköi barlang. Je to asi 200 m od vrcholu kameňolomu smerom na východ. Zdola k nej vedie chodníček, ktorým sa vraciame na modrú značku. A už naozaj len kúsok je k odbočke na hrad na nízkom kopčeku.

Z Csákváru (207 m) toho veľa neostalo, len pár zerodovaných kusov muriva a terénne stopy. Kedysi mal zaberať celý kopček. Hrad je veľmi starý, ešte z 11. storočia. Iný názov pre hrad je Oroszlánkö, čo v preklade znamená Leví kameň. Pravdepodobne to nejako súvisí s tým, že Csákovci mali v erbe leva. Ale aj tak nachádzame pár stredovekých kamenných detailov v sutine na zemi. Napr. kus lomeného gotického oblúka dverí alebo okna, u nás sú také veci v múzeách... Hore si chvíľu oddýchneme. Je to tu ale dosť husto zarastené. Vraciame sa k autu a presúvame sa k poslednej lokalite, čo chcem navštíviť.

Szentgyörgyvár (293 m)

Toto ani nie je hrad (aj keď má v názve vár). Bola to horáreň. Prvá zmienka pochádza z roku 1389. Sú tu len kamenné základy budovy na malom približne 2 m vysokom kopčeku na krasovej plošine na kopci Templom domb (podľa názvu kopca tu bol možno kostol).

Vraciame sa rovnakou cestou, po ktorej sme prišli k Csákváru. Nájdeme miesto, kde ju križuje zelená značka a vyberieme sa naľavo. Prídeme k malej osade či horárni a odtiaľto sa mimo značky vyberieme na vrchol blízkeho Teplom domb, kde na vrcholovej plošine hľadáme a nachádzame nepatrné zvyšky muriva dvoch kamenných miestností. Neďaleko nachádzame zvyšky diviaka. Všade je hustá burina, úplné kliešťovisko, o čom sa neskôr presvedčíme na vlastnej koži.

Majk

Cestou domov sa rozhodneme navštíviť Majk – bývalý kamaldulský kláštor (ako u nás Červený Kláštor) založený v roku 1733 na mieste počas tureckých vojen zaniknutého prepošstva. Je len kúsok za Oroszlány. Barokový súbor budov, ktorý sa skladá zo sedemnástich bunkových domov, veže kostola a kláštora, ako aj lúk a jazier v okolí. Je nezvyčajne dobre zachovaný. len z kostola v areáli kláštora zostala len veža. Zaujímavosťou je, že počas vojen s Turkami bolo miesto dejiskom mimoriadne krvavých bojov. Pri úpravách kláštornej záhrady v 19. storočí (vtedy to už nebol kláštor) bolo nájdených množstvo ľudských pozostatkov. Samotné múzeum v Majku bolo zatvorené, tak sme si areál pozreli len zvonka a prešli sa po okolí.

Pred Majkom zastavujeme pri kaplnke pri ceste a všimnem si, že po mladšom synovi niečo lezie. Pozriem bližšie a kliešť. Pozreli sme ho lepšie a samý kliešť. Vyzliekli sme ho a vybrali sme z neho niekoľko desiatok kliešťov. Našťastie neboli hlboko zavŕtaní. Neskôr doma ešte nasledovala detailná kontrola a kliešte sme mali všetci. Ja "len" do 10 kusov, ale deti, ak prirátam obratých ešte v Majku, mali neskutočne veľa kliešťov. Mladší skoro 50 a starší okolo dvadsiatky. Tak sme nakoniec tŕpli, či nebudú chorí, lebo na mape je oblasť vyznačená ako miesto nákazy obomi chorobami (boreliózou aj encefalitídou). Našťastie chorí neboli, boli to väčšinou nymfy kliešťov. Ale bolo to pre nás poučenie. Pozor na kroviny a vysokú trávu, používať repelent a nosiť dlhé nohavice. Menší syn je na kliešte úplný magnet. O rok neskôr v Štóse ho kliešť dokonca nakazil boreliózou a chytil kliešťa aj pod Tatrami či na prechádzke so psom po dedine. Musím ho dať zaočkovať aspoň na encefalitídu.

Záver

Túry v pohorí Vértes odporúčam skôr na jeseň, zimu a skorú jar. Pohorie je vhodné aj na nenáročné prechádzky. Letá sú veľmi horúce a je tu plno kliešťov. Je tu však veľa možných trás na bicykel a tie sa dajú ísť aj v lete. Vzhľadom na pomerne vysokú hustotu hradov, je možné navštíviť viacero naraz a zaujímavé pamiatky sú aj v dedinách okolo. Pre mňa najzaujímavejšia pamiatka je zrúcanina opátstva Vértesszentkereszt a hrad Csókakö, ktorý som spomínal v inom článku (Bakonský les – tiesňavy potoka Gaja).

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek