Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Skalné veže na Detmolder Weg
Skalné veže na Detmolder Weg Zatvoriť

Ferrata Säuleck a Hochalmspitze

O výstupe na najvyššiu horu Ankogel Gruppe som rozmýšľal od prechádzky na Hohe Leier. Problém bol v tom, že si treba so sebou ťahať prilbu s ferratovým setom a kvôli prechodu cez ľadovec tiež mačky s čakanom, plus aspoň jedného partnera. To znamená, že výlet treba zorganizovať cez víkend, s čím počasie akosi nesúhlasilo. Lenže vlani som sa dočítal, že Rakúšania vyistili novú zostupovú trasu, ktorá ide iba okrajom ľadovca, ak vôbec. Preto, keď sa ukázalo trojdňové okno pekného počasia počas pracovného týždňa, osedlal som tátoša a hybaj do Korutánska.

Vzdialenosť
16 km
Prevýšenie
+2000 m stúpanie, -2000 m klesanie
Náročnosť
ťažká, 5. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 03.08.2016
Pohoria
Rakúsko: Alpy (Alpen) - Východné Alpy (Ostalpen) - Centrálne Kryštalické Alpy (Zentrale Ostalpen) - Vysoké Taury (Hoher Tauern) - horská skupina Ankogel Gruppe
Trasa
  • Najvyšší bod: 3360 m n. m.
  • Najnižší bod: 2202 m n. m.
Nocľah
Gießener Hütte
Doprava
parkovisko pri Gößkarspeichere

Fallbach Klettersteig

Prvý deň som plánoval príchod na chatu Gießener Hütte. Na to stačia necelé dve hodiny šliapania, preto som sa na obed zastavil vo Fallbachu. Pri najväčšom vodopáde Korutánska je nádherná ferrata postavená v roku 2004. Jej výnimočnosť spočíva v tom, že človek sa má na lane iba istiť, liezť treba po skale.

Zaplatil som poplatok 5,- eur a hrnul som sa do areálu. Po chvíli hľadania som našiel mostík cez potok a prišiel som pod cestu. Navliekol som si ferratový set, na hlavu nasadil prilbu a vyrazil som. Liezť po skale… a načo? Rukami som sa chytil lana, že pôjdem ako som zvyknutý, no ono to nešlo. Tenké lanko sa nedalo zovrieť rukou, preklzovalo mi pomedzi prsty. Uff, toto bude husté. Musel som celkom zmeniť techniku lezenia. Chyty boli veľmi dobré, o tom potom, no pri každom prepnutí karabín som ich musel najprv vytiahnuť spod seba, čo bolo časovo náročné. Na viacerých miestach bolo okrem tenkého lanka aj hrubé, po ktorom sa liezť dalo. No stále tu zostal problém s vyťahovaním karabín. Na pohode mi nepridalo, že tenké lanko bolo nad skobami vyťahané, zjavne od pádov turistov.

Ferrata má dve časti. Dolnú, náročnosti D, a hornú, náročnosti E. Pre mňa bola ťažšia dolná časť, na ktorej som sa musel učiť liezť pre mňa nazvyčajným spôsobom. Horná časť bola jednoduchšia. Po vybehnutí dolnej časti som zablúdil na vyhliadku, aby som zistil, že “tudy cesta nevede”. Tak opäť dolu. Hneď nad vyhliadkou je pekný lanový mostík, za ktorým sú do skaly nabité umelé chyty ako na lezeckej stene. Myslím, že sú to najväčšie chyty, aké existujú. E-čkový úsek po rebre je trochu náročnejší na silu, čo je pre mňa vždy problém, no s ľahkým batohom som ho nejako vyšiel. Aby som sa neunavil, často som oddychoval.

Buderus Weg

Druhý deň ma čakal okruh z Gießener Hütte (2202 m). Plánoval som prejsť do údolia Arthur von Schmidt Hütte, vyliezť náročnú ferratu Säuleck Klettersteig a chodníkom Detmolder Weg sa vrátiť na chatu. No ak by všetko išlo dobre, rád by som si okruh predĺžil o výstup na Hochalmspitze. Z toho dôvodu som na prechádzku vyrazil trochu viac nabalený, v batohu sa mi váľali mačky a na jeho boku visel čakan.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Z Gießener Hütte som vyrážal o 5.30 h po chodníku Buderus Weg. Začína celkom pohodlne, avšak pod sedlom Mallnitzer Scharte príde do karu s mohutnými balvanmi. Pôsobí to tam ako v Tatrách, akurát že skaly netvorí žula, ale premenené sedimenty. Záverečný úsek do sedla je istený lanom, náročnosť je A/B.

Za Mallnitzer Scharte som hľadal rázcestie, no neúspešne. Nie sú tam žiadne smerovníky. Keď som zbehol hodný kus, zbadal som hore na skale volavku. Vybral som sa k nej krížom cez skaly. Ďalej už značenie ušlo. Za ďalším rázcestím som kus zbehol a keď som na skalnej stene zbadal žltú tabuľku, zamieril som k nej. Tabuľka označovala začiatok ferraty Säuleck Klettersteig.

Säuleck Klettersteig

Cestu postavili v roku 2007 a istená je iba hrubým lanom. Nie sú tu žiadne kolíky či kramle, hoci miestami by sa zišli. Ferrata začína výstupom hore strmým žľabom. Nie je to náročné, ale na výšku má žľab takmer 100 metrov. Nasleduje prechod suťoviska a už je tu druhý “Wand”. Keď som k nemu dorazil, vodca z ferraty sťahoval konopné lano. Bol tu s klientkou a táto časť bola zjavne nad jej sily. Podľa topografického náčrtku sú tu úseky náročnosti D/E, D, D/E a medzitým nič iné. Nuž, toto bude zaujímavé.

Úvodný úsek náročnosti D/E som oklamal. Vtlačil som sa do špáry a vyliezol som na skalný hrot vedľa skaly. Náročnosť mohla byť C/D, takže takýto postup tvorca ferraty neočakával. Nasledovalo lezenie po kolmej a neskôr po mierne previsnutej skale. To bolo zrejme druhé D/E-čko. Zostával mi už iba posledný meter steny, keď som sa zasekol. Uff, taký veľký prah nedám. Snažil som sa vytiahnuť, lenže ťažký batoh na chrbte robil svoje a sily ma rýchlo opúšťali. Začal sa ma zmocňovať odporný pocit, že teraz asi spadnem. To však nemôžem! Skobu mám takmer dva metre pod sebou, som ťažší ako obyčajne… Toto môj schlpený ferratový set nemusí ustáť. Zaťal som zuby a zúfalo som sa snažil dostať na hranu. Zahrabal som nohami po skale a podarilo sa mi vyšvihnúť pravé koleno na hranu. Srdce mi bilo ako splašené. Musel som sa poriadne vydýchať, kým som sa pohol ďalej a vytiahol som sa na hranu celý.

Mám dosť. Ak bude takto vyzerať aj tretí D/E-čkový úsek, tak budem mať čo robiť, aby som ho zdolal. Začal som si robiť dlhšie a častejšie prestávky. Dobehol ma Rakúšan z Klagenfurtu. Popýtal som sa ho, ako náročné je to ďalej, no on mi povedal, že “Schlüsselstelle” je hrana, ktorú mám za sebou. A naozaj. Tretí D/E-čkový úsek som minul, ani neviem kde.

Detmolder Weg

Na Säulecku (3086 m) som sa zdržal iba krátko. Zjedol som zvyšok makovníka, akože obed, a popri tom som trkotal s kolegom z Klagenfurtu. Sympatický pán. Nato som na svahu Säulecku našiel tabuľku s nápisom Detmolder Steig a zamieril som na severovýchod.

Detmolder Weg je pekný, hoci málo používaný chodník hrebeňom. Na pár miestach má istenie s náročnosťou do C. Sú tu staré poohýbané kolíky a kramle, ale úplne nové novučičké lano. Najatraktivnejšia je špára ešte pred Gussenbauerspitze, do ktorej sa schádza asi 20 metrov. Sú tu však aj náročné úseky hrebeňa bez akéhokoľvek istenia.

Na vrchole Schneewinkelspitze (3016 m) som zjedol druhý obed. Lenže v schádzaní som sa pozeral viac na nádherné okolité hory ako pod nohy a stúpil som na vratký kameň. Ten sa mi pod nohou zvrtol a už som letel k zemi. Prepadol som cez skalu a skotúľal som sa o dva metre nižšie. Pozviechal som sa a zisťoval som rozsah škôd. Odrapil som si kúsok kože na dlani, jeden necht mi asi zlezie, oškrel som si bok a narazil som si ruku a nohu. Zlomené nemám nič. Trochu ma pobolieva lýtko, ale keď sa budem hýbať, snáď to prejde. Rozhodol som sa, že svoj plán pokračovať na Hochalmspitze nezmením. Som síce trochu dobitý, no pre dnešnú túru predstavujú väčšiu hrozbu mraky, ktoré sa začínajú kopiť naokolo.

Hochalmspitze

Prišiel som do Winkelscharte a začal som stúpať. Čakalo ma posledných 500 výškových metrov, pričom v dvojlitrovej fľaši som už nemal takmer žiadnu vodu. Spočiatku sa ide po nezaujímavých skalných blokoch. Chodník je pekný, až keď príde na ostrý skalný hrebeň Detmolder Grat. Opäť sa objavuje istenie náročnosti C. Hrebeň je nádherný, škoda že ho chodník asi na polovici trasy z juhu podchádza.

Hochalmspitze (3360 m). Je takmer 18.30 h, no stojím na najvyššom kopci Ankogel Gruppe. Výhľad je slušný. Vzdialenejšie kopce majú vrcholy ponorené v oblakoch, ale aj tak vidno pomerne ďaleko. Najviac ma fascinuje náhorná plošina Tennengebirge na severe.

Na vrchole som zjedol keks a začal som zostupovať. Sprvu váhavo, pretože na Hochalmspitze nie sú žiadne smerovníky a kam len oko dovidí, nikde žiadna značka. No keď sa vyberiete správnym hrebienkom, po čosi viac ako 100 metroch sa značky objavia.

Schádzal som nedávno preisteným chodníkom Rudolstädter Weg. Po Steinerne Mandln ide chodník hrebeňom, ten však nie je ani zďaleka tak atraktívny ako Detmolder Grat. Najviac sa mi páčilo schádzanie do sedla a ďalej rampami a kramľovým rebríkom na snehové pole. Nad ním som si zložil ferratový set a obul som si mačky. V mäkkom snehu mi nepomohli, zato čakan som využil. Dvakrát som sa na strmom svahu pošmykol a len vďaka čakanu som pád zastavil.

Konečne voda. Z potoka pod snehovým poľom som si nabral asi liter a nad plesom som zjedol večeru. O 20.45 h som sa vrátil na Gießener Hütte. Za sebou mám nádhernú prechádzku, no treba povedať, že mám dosť. Zvítal som sa s Rakúšanom, s ktorým sme včera preberali vzájomné trasy, a keď som si dal obligátny “Apfelsaft gespritzt mit Wasser”, išiel som spať.

Záver

Asi je lepšie ísť danú trasu dva dni. Jeden deň sa spraví okruh ferratou cez Säuleck a druhý Hochalmspitze. Zo všetkého, čo som so sebou ťahal, boli mačky najzbytočnejšie. Keby som vedel, v akom stave bude sneh, nechal by som ich na chate. Keďže som bol trochu dobitý, ďalší deň som iba zbehol na parkovisko a vrátil som sa domov.

Fotogaléria k článku

Najnovšie