Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Handliarovská skala
Handliarovská skala Zatvoriť

Túra Naháč – Hradište pod Vrátnom

Keď mi Štefan Nagy ponúkol definitívne vo februári 2016 na Skale, organizovanie Zimných výstupov v Malých Karpatoch, vysvitlo, že by som ho po prvýkrát mal organizovať na niektorý vrch napravo od cesty Trstín – Jablonica. Prezrel som si mapu a zistil som, že je tam 32 pomenovaných kopcov, na ktoré nevedie značka a nebol na ne ešte organizovaný zimný výstup. Trošku som popracoval na logistike prístupu hromadnou dopravou a vyšlo mi, že by som ich mal navštíviť počas troch túr. Na prvej, z Naháča 4. júna 2016, sa mi podujal robiť parťáka Peter z GPS partie.

Vzdialenosť
33 km
Prevýšenie
+1253 m stúpanie, -1287 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 04.06.2016
Pohoria
Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)
Trasa
Voda
prameň za Prekážkou, prameň Zrubárka
Doprava
Trnava (vlak, bus) - Naháč (bus)
Hradište pod Vrátnom (bus) - Jablonica (vlak, bus) - Trstín (vlak, bus) - Trnava (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1079 Malé Karpaty, Červ. Ka… (1:50.000)

Trasa

Naháč – Lípie – Landriky – Handliarovská skala – Šrenkov vŕšok – Prostredný vrch – Cerová – Okrúhla – Piešť – Kopec – Mihalinová – Lámaná diera – Bachračka – kameňolom – Bzová – Vysoká skala – Hradište pod Vrátnom

Vyrazili sme spoločne vlakom do Trnavy a z nej autobusom do Naháča. Autobus zastal pri kostole a keď sme sa hrnuli von, šofér na nás volal, že to zastal len známemu. No nám sa to náramne hodilo, lebo od kostola sme mali pokračovať lesnou cestou na prvý kopec – Lípie. Dnes som si úmyselne nezobral fotoaparát, ale skúšal som fotiť zdedeným Smartfónom Samsung Galaxy 2 po dcére. Hneď poviem, že to nebol dobrý nápad, lebo som ho musel počas túry dva razy dobíjať z Power banky. Ale čo neodskúšaš, nevieš!

Lípie a Landríky

Deň bol od rána slnečný, a hoci predpovedali búrky, ktoré počas týždňa vždy prišli po 15-tej, nás počas celého dňa obchádzalo len hrmenie v diaľke. Vykročili sme poľnou cestou a hneď sme mali nečakane krásne výhľady. Napravo bolo vidno ruinu kláštora Katarínka a naľavo sa nám ukazovalo okolie Smoleníc. Napokon nás prekvapil slovenský dvojkríž postavený na okraji poľa. Hneď za prvými stromami sme našli cestičku doľava, ktorá nás doviedla na lúčku s chatkou a posedením okolo ohniska. Pod šikmou strechou chatky by sa celkom dobre dalo prespať. Vrátili sme sa späť na cestu a čoskoro sme došli k veľkému senníku, kde by sa tiež parádne spalo vo voňavom sene.

Z lesíka sme vyšli na pole, kde sa pásli malé srnčatá. Splašene utiekli do lesa a my sme zahli doprava a miernym svahom sme vystúpili na prvý vrchol dňa – Lípie (Lipy). Hneď som konštatoval, že sem nemá význam organizovať výstup, lebo z neho nie je žiaden výhľad. Všade rástol medvedí cesnak. Akoby alejou sme sa začali vracať na poľnú cestu, keď nás zaujala reťazou o strom pripútaná akoby veľká špuľka. Na čo to používajú poľovníci, netuším. Poradí mi niekto?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vrátili sme sa na miesto, ktorým sme prešli, a tak sme sa kúsok vracali, kde sme odbočili doprava, teraz sme išli doľava. Vrcholový kameň Landríkov sme našli pár metrov od poľa v totálnej húštine a mne bolo jasné, že ani sem nemá význam organizovať výstup. Trošku nás zaskočilo prudké klesanie k žltej z Prekážky do Hradišťa pod Vrátnom. Na asfaltku sme sa dostali povedľa dvoch malých kameňolomov. Zvrtli sme sa doprava a hľadali mostík, ktorým by sme sa dostali ponad Krupský potok. Zvuk motorovej píly nás k nemu doviedol. Domáci tam hotovali na lesnej ceste spájajúcej Dobrú Vodu s Trstínom drevo. Pôsobili dosť zaskočení, že sa tam zjavili nejakí turisti. Húštinou napravo od cesty sa nám ťažko dostávalo na svah, ktorým sme chceli dosiahnuť lesnú cestu z Prekážky pod Handliarovskú skalu. Napokon sme sa nejako predrali, ale v stúpaní sme sa dosť spotili, lebo bolo už teplo a dusno. Vzal som si síce dva litre vody, ale bolo mi jasné, že dnes to bude málo.

Handliarovská skala – Šrenkov vŕšok – Prostredný vrch

Povedľa cesty bolo kopa starých plotov, až som mal obavu, kade sa dostaneme k Handliarovskej skale. Napokon sme našli štrbinu a rúbaniskom sme sa vybrali doľava. Hoci podľa tabletu sme už dávno boli na vrchole, my sme stále stúpali hore. Napokon sme zastali na skale a vedel som, že som našiel prvý vrchol pre zimný výstup. Určite by som sa tu nikdy neobjavil, nebyť prieskumu.

Zbehol som pod skalu a pomocou blesku som fotil malé jaskynky. Ktovie, či ich nevyužíva nejaká zver. V zime, keď opadajú listy zo stromov a bude sneh, tu musí byť nádherne. Dá sa tu spraviť ohnisko a je tu dosť miesta, kde sa môže zhromaždiť väčšia skupina ľudí. Dali sme si keksíkovú pauzu a vrátili sme sa na lesnú cestu. Tento deň mal byť dňom prekvapení a ďalšie nás čakalo kúsok po lesnej ceste. Na rázcestí sme sa rozhodli ísť vľavo a našli sme Gočálovu búdu. Nálezom som bol veľmi potešený a to ma ešte čakal ďalší. Len čo sme prešli od búdy pár metrov, zbadal som v lese dve krásne bedle. Tak som našiel svoje prvé tohtoročné huby. Trošku bol problém, kam ich dať, napokon skončili na vrchu ruksaku.

Skoro rovnou cestou sme pokračovali lesom na Šrenkov vŕšok (na mape chybne ako Šrekov, pozn. redakcie). Názov ma zaujal ešte pri vianočnom pochode, organizovanom pred časom Vladom Chrapčiakom, a tešil som sa, že ho spoznám. Nuž sklamal ma. Je to v podstate rovina v lese. Teda aspoň z tej strany, čo sme prišli. Miernym svahom sme zišli ku krmelcom a od nich sme pokračovali dole lesnou cestou. Na moje prekvapenie sme sa ocitli na rázcestí a to bol Prostredný vrch. Všade naokolo sa dvíhali svahy a my sme boli na vrchu! Nechápem! Nuž sme si sadli a naobedovali sa.

Ďalej sme mali pokračovať na Okrúhlu a zle som vybral jednu z troch ciest. Vyškriabali sme sa do vrchu a z neho zase dolu svahom a prišli sme na asfaltku na Cerovú. Vedel som, že sme si zbytočne zašli, ale čo už! Po asfaltke sme došli k staršej drevenej chate a za ňou sa týčil múr okolo haciendy pána Póra. Aby sme neprovokovali, radšej sme sa vybrali krížom cez nepokosenú lúku a napojili sa opäť na asfaltku. Kúsok za alejou Peter zišiel z asfaltky na lesnú cestu popri Krupskom potoku, no napokon sme sa pre blato vrátili opäť na asfaltku. Na naše prekvapenie sme sa ocitli pri jazierku, ktoré nie je na mape. Peter konštatoval, že toho má dosť a že ma asi len zdržuje. Tak sme sa rozlúčili a zrýchlene som vyrazil ďalej sám. V zákrute pod Kráľovou dráhou, čo asi nie je názov kóty 393, ale cesty, som popri potoku zabočil vľavo hore do kopca. Chvíľu predtým som si ešte pri asfaltke obzrel drevenú búdu. Stojí a je pripravená prichýliť nocľažníkov.

Okrúhla – Kopec – Lámaná diera

V diaľke hrmelo, dokonca trošku spŕchlo, ale nebolo to ani na pončo. Vyškriabal som sa do kopca dosť vysokým porastom nejakých listov. Od vrcholovej tyče Okrúhlej nie je výhľad, no kúsok ďalej sa otvára veľmi pekný na Katarínku a Trnavskú rovinu s atómovou elektrárňou Jaslovské Bohunice. Lesom som došiel na modrú značku a od smerovníka Piešť som sa vybral vľavo lesnou cestou na vrch zvaný Kopec. Sranda, že ďalší s rovnakým názvom nie je až tak ďaleko.

Opustil som lesnú cestu a miernym stúpaním som došiel k vrcholovej tyči. Ani z Kopca nie je výhľad, a tak som sa tu nezdržiaval a klesal som na červenú. Rozmýšľal som, či na nej nestretnem niekoho z účastníkov Trnavskej stovky, ktorí ráno po šiestej vyrážali z Hlavnej stanice. Nestretol som nikoho, bolo skoro asi aj na "chrtov". Cesta bola trošku blatistá. Zaujal ma zlomený strom, ktorý asi víchrica skrútila ako prádlo pri žmýkaní. Vyšiel som ku križovatke žltej s červenou a dumal som, kade ďalej. Napokon som sa vybral lesom šikmo doprava od červenej. Našiel som lesnú cestu a tá ma doviedla k chatke Lámaná skala. Opäť som musel konštatovať, že nebyť prieskumu, nikdy sem nezavítam. Zišiel som k asfaltke na Dolnú Rakovú a našiel som podobnú búdu ako pod kótou 393. Táto však mala čiastočne vytrhnuté dosky zo zadnej steny. Ale skryť pred nečasom by sa tu dalo. Zdá sa, že je to typizovaná búda pre lesných robotníkov v týchto končinách. Ďalšie dve poznám v okolí Vrátna.

Bachračka - Bzová - Vysoká skala

Po asfaltke som pokračoval doľava a prvou lesnou cestou som zabočil doprava, hore kopcom. Lesná cesta stúpala smerom na Bachračku a na stromoch som si všimol zvláštne značky - dva biele trojuholníky a nad nimi biela šípka. Neviem, kto to tu namaľoval ani prečo, ale v podstate ma doviedli na Bachračku. Tiež z nej nie je žiaden výhľad a ani to nie je výrazný vrchol. Nemal som už žiadnu vodu a aj čas ma začínal tlačiť. Tak som pobehol dolu kopcom a dostal som sa k polovyschnutému potoku Zrubanský jarok, ktorý by mal napájať vodnú nádrž Jablonica. Poľahky som ho prešiel a ocitol som sa pod kameňolomom. Nepracovalo sa tam, a tak som nemal s nikým problém. Vybral som sa po asfaltke doľava a na prvom možnom mieste som zabočil doprava a začal stúpať úvozom na Bzovú. V minuloročných listoch, ktoré pokrývali zem, sa mi mihlo niečo modré, a tak som sa zastavil. Bolo to rozbité vajíčko a v ňom ešte trochu žĺtka. Ktohovie, kto ho sem z hniezda dostal. Kukučka, kuna, sojka?

Ako som pokračoval ďalej, prekvapil ma vedľa lesnej cesty pomník Imrichovi Jurovatému. Nebol tam ani dátum, ani kto to bol. Žeby lesný robotník? Odbočil som doprava z lesnej cesty a opäť som kráčal po kolená nejakými rastlinami. Dúfal som, že nechytím kliešte, no márne. Doma mi manželka našla štyri. Snáď vo mne niečo nezanechali! Pri vrcholovej tyči som konštatoval, že ani toto nie je vyhliadkový kopec, ale len nevýrazná vyvýšenina okolitého lesa. Čas ma naozaj tlačil, a tak som pomaly klusal lesom. Vyšiel som na lúky Skalité. V diaľke bolo vidno Bradlo a napravo snáď najvyšší poľovnícky posed, aký som kedy videl. Teda hore by som asi neliezol!

Došiel som na žltú do Hradišťa pod Vrátnom a priamo predo mnou sa týčil posledný dnešný cieľ - Vysoká skala. Vybral som sa po žltej doprava a keď sa lúka zúžila, zahol som doľava a začal som sa škriabať po skalách hore. V lese som pokračoval doľava, až som vystúpil k vrcholovému kameňu. Je od neho obmedzený výhľad na lúky dole a v zime bude ešte lepší. Pokračoval som doľava popod skaly. Lesná cesta ma doviedla na lúky nad poslednými domami Hradišťa pod Vrátnom. Prebehol som cez ne na asfaltku, ale pri pohľade na hodinky som zistil, že mi odišiel posledný autobus z dediny a ďalší ide až v nedeľu. Keď som si predstavil, že budem musieť šliapať až do Jablonice, nebolo mi veselo. V tom som zbadal, že k jednému autu pred domom prichádza pán. Vysvetlil som mu moju situáciu a aj čo tu robím. Poprosil som ho, či by ma nezviezol a súhlasil. Vlak v Jablonici nám odišiel pred nosom, a tak ma napokon zaviezol až do Trstína. Touto cestou mu chcem ešte raz poďakovať, aj keď jeho meno neviem. Do odchodu autobusu do Bratislavy som mal hodinu času, tak som sa najedol v bufete vedľa zrekonštruovaného kaštieľa a hlavne som si doplnil tekutiny.

Záver

Veľmi som si dnešný deň užil. Pevne verím, že vo februári 2018 sa príde presvedčiť na Handliarovskú skalu veľa turistov, aký je tu zaujímavý terén, ani nie tak ďaleko od značkovaných chodníkov.

Fotogaléria k článku

Najnovšie