Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Vlkolínec pod Sidorovom
Vlkolínec pod Sidorovom Zatvoriť

Túra Z Hrabova do Vlkolínca

Vlkolínec, mestská časť Ružomberka, je malá podhorská osada na južnom svahu jedného z výbežkov liptovskej časti hlavného hrebeňa Veľkej Fatry v nadmorskej výške 718 metrov. Tunajšia pamiatková rezervácia ľudovej architektúry je od roku 1993 zapísaná v zozname svetového dedičstva UNESCO. Tabuľku s jej názvom míňame často cestou medzi Banskou Bystricou a Ružomberkom. Veľakrát som mala chuť odbočiť, ale Majster čas... veď to poznáte. Teraz mám povinnosti v Ružomberku, ale až poobede. A tak mám trochu času. Vymyslím si prechádku z mesta do Vlkolínca, späť kvôli poobedným povinnostiam pôjdem lanovkou.

Vzdialenosť
8 km
Prevýšenie
+625 m stúpanie, -250 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 01.08.2016
Pohoria
Veľká Fatra - Šípska Fatra (Národný park Veľká Fatra)
Trasa
Voda
Vlkolínec
Doprava
Ružomberok (vlak, bus, MHD) - Hrabovo (MHD, parkovisko pri údolnej stanici lanovky na Malinô brdo)
SHOCart mapy
» č.1084 Veľká Fatra (1:50.000)

Trasa

Ružomberok, časť Hrabovo – Vlkolínske lúky – Vlkolínec – Malinô brdo – Ružomberok, Hrabovo

Hrabovo

Túru začínam na parkovisku vedľa údolnej stanice lanovky na Malinô brdo v doline Hrabovo pri Ružomberku. Hrabovská priehrada a jej okolie má veľa lákadiel, areál ponúka množstvo zaujímavých atrakcií, cyklochodníkom je možné sa dostať aj do Čutkovskej doliny. Jedna požičovňa bicyklov láka na zvýhodnenú cenu požičovného vrátane porcie bryndzových halušiek a piva či kofoly v kolibe U dobrého pastiera. Miesto na rannú kávu nájdem v hoteli Hrabovo, potom hodím batoh na plecia a hajde na žltú značku.

K Vlkolínskym lúkam

Pri rázcestí pod Kalváriou opustím asfaltku a vnorím sa do lesa. Kráčam po modrej značke. Po včerajšom výdatnom daždi je tu krásne sviežo, vlhko a voňavo. Vôňa je aj hríbová. Nájdem zopár modrákov. Les je miešaný, aj staré smreky či mnohé listnáče. Chodník má rôzny koberec, občas vystlaný starým lístím, občas vysypaný ihličím, občas akoby vyzametaný a obkolopený sviežou trávou či papradím. Na jednom mieste je množstvo malých stromčekov, možno 30 cm vysokých. Akoby tu veverička vysypala svoje zásoby semienok zo šišiek. Inde obchádzam skalu, ktorú tu niekto zabudol, keď upratoval bralá okolitých hôr. Chladné ráno sa pretepľuje, slnečné lúče prenikajú a posielajú svoj pozdrav do tieňov. Narazím na malý drevený kríž a sviečky okolo, je to na mieste, kde už lesný chodník opäť smeruje k asfaltke. Pýtam sa v duchu: "Tu? Kto? A prečo?" Chmúrne myšlienky odsuniem.

Prekrížim asfaltku a už som pri smerovníku Vlkolínske lúky. Je tu drevený prístrešok aj lavička a stôl zo starého kmeňa stromu. Vybalím sváču, termosku a foťákujem okolo. Vlkolínske lúky sú lúčnatým sedlom medzi Maliným brdom a Sidorovom. Vykročím lúkami hore a som trochu zaskočená. Čakala som rozkvitnuté lúky s krásne sviežou trávou a letnou kvetenou, veď pekne pršalo. A vidím pokosené lúky a na konci sa preháňa traktor a kosí hornú časť. Neubránim sa sklamaniu. Vpravo zavadím okom o ohradu a dedukujem, že to bude nejaká farmička. Áno je tu milý areál s názvom Mini ZOO Sidorovo. Pekné miesto na detské hry s možnosťou pohladiť kozičky, ovečky a pozrieť si vodnú hydinu, nechýba im ani malé jazierko. Keby tu bol Kubko, tak aspoň pol hodinku by sme tu určite strávili. Stúpam hore lúkou k rázcestníku Pod Sidorovom v nadmorskej výške 860 m.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vlkolínec

Chodník po žltej značke do Vlkolínca vedie cez Vrchlúky, v minulosti boli lúky posiate senníkmi (štále) vlkolínskych gazdov, pásli sa tu ovce, kravy. Teraz je tu prístrešok, studnička, informačná tabuľa. Klesám dolu prudkou cestou, po chvíľke pomedzi stromy vidím prvé strechy. Vlkolínec napriek tomu, že vyzerá ako múzeum, je obývanou osadou. Má 20 celoročne žijúcich obyvateľov v 7 domoch, ostatné domy sú obývané sezónne.

Turista, slovenský i zo zahraničia, kráčaš po zemi, kadiaľ chodili stovky slovenských predkov v krpcoch a po domácky šitých kapcoch. Túto zem tlačili bosými nohami zástupy detí a žien od 14.storočia. Tadiaľto hore a dolu dedinou chodili aj stovky kráv, volov, oviec a len málo koní. Cestou na pašu popíjali z bystrého potôčka. Tu, Na jarku, ženy perú, umývajú riad celý rok po stáročia. A voda je stále čistá, lebo rýchlo stečie dolu strmou ulicou. Z oboch strán sú natlačené na seba obielené a pestro maľované drevenice. Všetky sú stavané priečne vo svahu v rovnakom štýle. Celá dedina bol jeden organizmus. Ľudia, ich zvieratá, obydlia, hospodárske budovy, sady, stromy, vtáčky, kostol a škola - to všetko bezprostredne patrilo dohromady.

Do osady vchádzam horným koncom. Na potoku sa krúti mlynček, atrakcia pre detváky. Krásne vymaľované dreveničky vzorne čakajú na cvakanie okoloidúcich fotoaparátov. Pri prvom dome ujko predáva obrázky. Stredom osady prechádza potok prameniaci pod svahmi Sidorova. V strede osady je studňa, kedysi bola jediným zdrojom pitnej vody. Neďaleká zvonica má rodný list z roku 1770, obitá je zvonku dreveným šindľom, je dvojpodlažná a šindľová strecha je ukončená krížikom. Zvonárka zvonila trikrát denne, ráno o šiestej, o dvanástej a večer, keď sa stmievalo.

V dolnej časti osady je múzeum - roľnícky dom, v čase mojej návštevy si záujemcovia mohli vyskúšať aj napr. tkanie kobercov. O drevenice sa treba aj dnes starať tak, ako to bolo kedysi. Na jar a na jeseň gazdinky opravovali opadané kusy hliny a vápeného náteru na drevách. Navrch natreli vrstvu vápna s farebnou hlinkou. Každá gazdiná si kupovala inú farbu hlinky, takže domy boli pestro maľované. Náter zvonka robili dvakrát do roka.

Keď sa človek na dolnom konci osady otočí späť, vidí kopec Sidorovo (1099 m) v plnej kráse, akoby chránil Vlkolinec. Tento vápencový masív s dolomitovým vrcholom bol z južnej strany holý a v slnečných lúčoch doslova žiaril, preto sa volal Žiar. Zalesnený bol až v 50. rokoch minulého storočia.

Prechádzajúc "hlavnou" ulicou si všimnem tabuľku s ponukou kofoly a iných "vspružovadiel". Stolčekoidný bufet obsluhuje staršia pani, nápoje má v chladiacej taške a na stolíku okrem bežných sladkostí dve krabice s koláčmi. Ponúka mi kapustový koláč vlkolínsky meteník alebo buchtu s lekvárom. Napriek úpeku volím oba, jeden do ruky a druhý do batoha. Vytiahnem termosku s čajom a obsadím lavičku na priedomí. Chrumkavý meteník zmizne veľmi rýchlo, určite niekedy upečiem. Buchtu si disciplinovane nechám na horšie časy a vykročím v ústrety spiatočnej ceste. Čas ma súri.

Na Malinô brdo

Stúpanie od konca osady je prudké, neviem, ako tadiaľto kedysi chodli vozy naložené senom a ťahané volmi či koňmi. Stretávam skupinku, dve mamky a šesť či sedem detí rôzneho veku, každé má v ruke nejaké huby a práve prebieha referendum, čo si z nich uvaria. Víťazí hubová polievka podľa receptu starkej. Naprázdno som oblizla nezbednú slinku. No príjemný pocit zostal.

Vraciam sa rovnakou cestou, na Vlkolínských lúkach prejdem vľavo okolo farmičky a vyjdem na asfaltku. Po pravej ruke mám chatu Skalka, o chvíľku hotel Malina. Na ním sú pekné vápencové skaly Haliny. Hore vidím nejakých mravčekov. Zastavím sa v bufete pod lyžiarskym svahom na kávičku, na terase si veľkou radosťou vybalím odloženú buchtu vlkolínskej gazdinky. V bufete si kúpim aj lístok na lanovku (jednosmerný 5,- €, spiatočný 7,- €). Viac času už nemám, tak rýchlo vybehnem k lanovke. Zbadám šípku na Haliny... nabudúce. Lanovka v lete premáva každú polhodinku. No sezóna v tunajšom bike parku je v plnom prúde, tak v čase obeda premávala nonstop. Nastúpim a vychutnám si cestu dolu. Výhľad je perfektný, Hrabovská priehrada, kopec Čebrať nad Ružomberkom a v pozadí Veľký Choč.

Záver

Na parkovisku rýchlo zmením imidž, vibramy za sandálky, spotené tričko za slušivú blúzku... a hor sa za povinnosťami. Určite sa do týchto končín musím vrátiť, vystúpiť aj na Sidorovo či Haliny, alebo sa do mesta vrátiť niektorou ďalšou turistickou značkou. Tak nejako, ako kedysi obyvatelia Vlkolínca chodili na trh či v nedeľu do kostola.

Zopár citácii som použila z knižky od Marcela Babána s názvom Drevená dedina Vlkolínec. Opisuje v nej život a zvyky v minulom storočí z vlastnej skúsenosti či z rozprávania starších.

Fotogaléria k článku

Najnovšie