Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cesta na Mont Blanc
Cesta na Mont Blanc Zatvoriť

Túra Príprava a výstup na Mont Blanc

Mont Blanc, najvyššia hora Álp a zároveň Európy, so svojou výškou 4810 m n. m. je snom či výzvou pre mnohých ľudí. Večne zasnežená Biela hora zlákala aj mňa. Bola pre mňa veľkou motiváciou na poctivú prípravu a pravidelný tréning.

Príprava

Pre Mont Blanc sme sa rozhodli spolu s manželom Andym a švagrom Michalom ešte počas dlhých zimných večerov. Prípravu sme brali s rešpektom - sneh, trhliny, padajúce kamene, lavíny, mínusové teploty, veľké prevýšenie. Aj keď to trošku kradlo pôvabnosti expedície, po zvážení všetkých faktorov sme sa rozhodli ísť v malej organizovanej skupinke. Nemali sme chuť absolvovať dlhú cestu do francúzskeho Chamonix naším autom, ktoré má už svoje muchy. Zároveň sme nemuseli kupovať všetok potrebný výstroj, čo by sme inak málo využívali (lano, sedáky, prilby, čakany).

Začali sme otestovaním mačiek ešte v zime vo Vysokých Tatrách. Boli sme z nich nadšení, na šmykľavom teréne sme mali istotu v nohách. Je to vec, do ktorej sa oplatí investovať, keďže ich využijeme aj v našich horách. Príprava pokračovala dopĺňaním potrebnej výbavy a pravidelným tréningom na horách. Pôvodne sme mali absolvovať dlhú, asi 15-hodinovú túru so spaním na chate Tete Rousse. Takže chystali sme sa na náročný celodenný výkon. Na časovo podobnú tréningovú túru sme sa vybrali na Orliu prť v poľských Tatrách, čo Hikeplanner odhaduje na 16 hodín. Posledné týždne pred výstupom sme boli každý víkend niekde na horách, pravidelne plávali, bicyklovali, cvičili. S kondíciu sme boli na tom celkom dobre, už len mať šťastie na počasie a zvládnuť pobyt vo vysokých nadmorských výškach.

Príchod do Chamonix

Do Chamonix sme vyrazili v piatkový večer na konci augusta. Cesta nám ubehla veľmi rýchlo, v mikrobuse bola fajn nálada, kolovali domáce dobroty, púšťali sa horské filmy. Nočným presunom cez Rakúsko, Nemecko a Švajčiarsko sme už doobeda dorazili do Chamonix. Bol nádherný slnečný deň, jasná obloha. Rozhodli sme sa využiť krásne počasie a vyviezli sme sa na rýchlu ochutnávku výšok lanovkou na Aiguille du Midi do výšky 3842 m, prevýšenie okolo 2800 m za pár minút. Hore nás privítal citeľne chladnejší svieži vzduch, bolo to príjemné schladenie po horúcom Chamonix. Začali sme prieskum veľkého komplexu. Len samotná stavba na skalách s množstvom tunelov v skalách a mostíkov medzi nimi bola zaujímavá, nehovoriac o nádhere okolo, s Mont Blancom ako na dlani. Veľmi fotogenické miesto obklopené zasneženými štítmi. Spiatočný lístok na lanovku stál síce 58,- EUR, ale zážitok stál za to. Lepšie privítanie v Chamonix sme si nemohli vybrať. Samotné mestečko si nás tiež získalo svojou príjemnou atmosférou. Práve dobiehali bežci 170-kilometrového behu okolo Mont Blancu. Ulice boli plné ľudí, kvetov... a štíty všade dookola.

Aklimatizačná túra na Le Brevent

Na ďalší deň sme mali naplánovanú aklimatizačnú túru na Le Brevent (2525 m). Na vrchol Le Breventu ide lanovka, ale my sme chceli rozchodiť nohy a tiež si užiť pohyb v prírode. Cesta viedla príjemnými serpentínami. Spočiatku sme išli lesom, ktorý nás chránil pred slnkom, neskôr sme sa dostali aj na holé časti kopca obsiateho čučoriedkovými kríčkami. Okolo nás lietalo množstvo paraglajdistov. Na medzistanici lanovky, na holi nad čučoriedkovými kríkmi, mali štartovacie miesto. Chodník sa postupne zmenil na skalnatý, objavili sa aj symbolické rebríky a reťaze. Z južnej strany, kde sme mali stále krásny pohľad na Chamonix a Mont Blanc, sa nám otvorili pohľady aj na druhú stranu. Na vrchol sme sa dostali za necelé 4 hodiny v pohodovom tempe. Vychutnali sme si obed a do sýta si pofotili krásne scenérie dookola. V záujme šetrenia kolien pred našou blížiacou sa veľkou túrou sme sa na medzistanicu zviezli lanovkou a potom okolo čučoriedkových kríčkov a cez lesík zbehli serpentínami späť do Chamonix.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Výstup na chatu Gouter

Večer bola pred nami úloha zbaliť sa čo najľahšie do malých batohov na 3 dni a samozrejme nič potrebné pri ľahkom balení nezabudnúť. Mne sa podarilo všetko natisnúť do 40-litrového batohu, Michalovi s využitím vonkajšieho pripínania do 35-litrového, no Andymu do 30-litrového už nie, a tak musel zobrať veľkú 65-ku. Na ďalší deň ráno sme vyrazili prvým vláčikom o 8.30 h z La Fayet na Nid d'Aigle. Cena spiatočného lístku bola 36,- EUR. Nedal sa dopredu rezervovať, tak sme si ráno radšej privstali, nech sa zmestíme do prvej várky. Ale koncom augusta bolo zrejme po hlavnej sezóne, tlačenica nebola. Tramway du Mont Blanc, ako sa nazýva historický ozubnicový vláčik, ide do záverečnej stanice vyše hodiny. Má dva vagóny, a robili si srandu, že človek za jazdy stíha vystúpiť z prvého vagóna, zapáliť si a nastúpiť do druhého. Mohli sme sa do sýta pokochať krásnymi výhľadmi. Vláčikom sme vystúpali z 580 m do výšky 2 372 m. V Orlom hniezde zahalenom v hmle začínala naša túra na Mont Blanc.

Batohy plné vody a zásob jedla spočiatku ťažili na chrbtoch, no každé odpitie vody ich odľahčovalo. Z hmly sme o chvíľu vyšli a užívali si teplé slnečné lúče. Po chatu Tete Rousse to bol príjemný skalnatý chodník s miernym stúpaním, po ktorom si radi behali kamzíky. Hojná spoločnosť turistov im evidentne vôbec neprekážala. Po hodinke a pol chôdze sme si pri chate spravili prestávku, doplnili energiu a nasadili prilby. Prešli sme cez prvé snehové pole a hneď za ním nás čakal obávaný Grand Couloir. Žľab, v ktorom často padajú skaly. Kritický úsek má len niekoľko metrov, ale kamene veľmi rýchlo naberajú rýchlosť. Preto je základ prejsť kuloár čo najrýchlejšie a nepozerať sa hore. Ideálne je mať pri prechode kuloáru pozorovateľov na okraji. Vysvetlili sme si pravidlá bezpečného prechodu, pozreli hore do žľabu. Vyzeral byť pokoj. Prvý člen skupiny vyrazil. Po pár krokoch sme začuli zhora nejaké zvuky a zo všetkých strán sa ozývali výkriky "ROOOCKS!". Chvíľka paniky, ale urýchlene sa otočil a utekal späť na okraj. Bezpečne sa stihol vrátiť a žľabom prebehlo pár malých kamienkov. Zdvihol sa nám adrenalín v krvi a zvýšili sme ostražitosť na maximum. Chvíľu sme počkali, až sme si boli istí, že kuloár je kľudný a čo najrýchlejšie sme prechádzali jeden po druhom. Dvoch členov našej 8-člennej skupiny miesto zlomilo a rozhodli sa vrátiť. Neviem, či ich viac vystrašili padajúce kamene alebo pohľad na ostré stúpanie na chatu Gouter.

Za kuloárom nasledovalo strmé stúpanie po skalách, železných stúpačkách a lanách. Skaly boli suché, bez snehu, nešmýkalo sa. Počasie bolo príjemné, nefúkalo, z doliny sa k nám pomaly zdvíhali oblaky a hmla. Chodník bol značený červenými krúžkami, čiarami, machuľkami, ale miestami nebola cesta úplne jasná. Zídenie mimo chodníka mohlo spôsobiť aj zosuv skál na ľudí pod ním. Nám takto zhora jedna skupinka spustila zopár kúskov. Najprv sme si mysleli, že zvuk padajúcich kameňov ide z kuloára, ale pri pohľade nahor sme zistili, že neletia kuloárom, ale dosť blízko našej cesty. Skrčili sme sa pod skaly a čakali, kým bude pokoj. Srdce sa mi opäť rýchlejšie rozbúchalo a uši pozorne počúvali. Zvuky rýchlo zanikli v hĺbke doliny. Vydýchli sme si a pokračovali sme v lezení. Na konci skalnej steny nás čakala stará nepoužívaná chata. Tu začínala snehová krajina. Odtiaľ už len kúsok po ostrom zasneženom hrebeni na novú. Celý čas od Tete Rousse sme ju mali pred sebou, ale bola to k nej asi trojhodinová cesta.

Chata vyzerala nádherne už len zvonka. Také plechové ufo. Stála na impozantnom mieste, viali pri nej tibetské vlajky, všade okolo zasnežená krajina ticha. Vstupná chodba na prízemí bola priestranná, s množstvom lavičiek a poličiek s debničkami na odloženie výstroja. Do chaty sa nevstupovalo s výstrojom a tiež sa tu prezúvalo. K dispozícií boli gumené prezuvky. Na prvom poschodí bola veľká jedáleň, nad ňou dve poschodia na ubytovanie. Celkovo 120 miest. Spacie podlažia boli predelené priečkami na niekoľko izieb. Na každom poschodí je záchod, všetko bolo nové, pekné. Postele boli dvojposchodové s dostatkom miesta nad hlavou, vankúšom a perinou, okolo hlavy drevené predelenie, čo dodávalo pocit súkromia. Pri jedálni sme objavili malú kuchynku, ktorú sme využívali na varenie večere a čaju zo snehu. Bolo to celkom zdĺhavé, stihli sme popri tom vypiť aj niekoľko fliaš kúpenej vody. Vo vysokých nadmorských výškach nás hodne smädilo. 1,5-litrová fľaša vody stála 6,- €, raňajky 15,- €, večera 30,- €.

Na základe získaných informácií sme si priniesli vlastné zásoby jedla. Hodnotenia, ktoré sme počuli, nám len potvrdili naše informácie. Raňajky veľmi slabé, zo spoločných mís sa človeku veľa uchmatnúť nepodarí. Večera bola o niečo lepšia. Lasagne s polievkou a dezertom chutili, ale chlapi sa najedli len vďaka nie veľmi hladným kolegyniam pri stole. Na chate boli rôzne národnosti, no prevládali Slováci. Týždeň s dvomi štátnymi sviatkami viacerých vytiahol na výlety. O ôsmej za krásneho západu slnka sa osadenstvo chaty začalo zberať do postele. Bežné vstávanie je tu totiž o druhej ráno. Bola to krátka a pritom dlhá noc. Viacerí z nás toho veľa nenaspali. Výška 3815 m, neustály smäd, skorý čas na spanie, neustále prehadzovanie sa a šuchot spolunocľažníkov či veľa myšlienok robili svoje. Obávala som sa zimy, ale naozaj nehrozila, nadýchali sme si na izbe veľa tepla. Ktovie, či by bol spánok na nižšie položenej chate Tete Rousse lepší.

Vrcholový deň

Ráno okolo druhej to začalo. Postupne sa ozývali budíky, rozsvecovali čelovky, ľudia zliezali z postelí a v tichosti opúšťali spiacu miestnosť. Nevyspatí sme zliezli z postele aj my, s fľaškou vody sme zašli urobiť základnú rannú hygienu, obliekli si nachystané oblečenie, napili sa poriadne vody, zobrali batoh a presunuli sme sa do chodby. Schody boli plné ľudí. Viacerí čakali v rade na raňajky, na ktoré púšťali o 2.30 h, ostatní raňajkovali vlastné zásoby. Spodná chodba bola tiež hlava na hlave. Ťažko sa hľadal kúsok miesta na lavici. Vôbec som nemala chuť raňajkovať, ale nejak som do seba natisla ovsenú tyčinku a snažila sa prebrať čiernym čajom. Prebojovala som sa k mojej debničke s výstrojom a postupne si navliekla sedák, nasadila prilbu, čelovku, návleky, mačky, pripla čakan na batoh a nastavila palice. Pripravená som sa išla prebrať von na čerstvý vzduch a počkať ostatných. Tu už sa formovali lanové družstvá a postupne vyrážali. Nám sa podarilo vyraziť okolo 3.30 h.

Naviazali sme sa na lano a plní očakávaní sme sa vydali na cestu. Išli sme šiesti na lane, pomaly, z nohy na nohu. Najprv krátka rovinka po hrebeni, potom prudšie stúpanie, ktoré príjemne zahrievalo. Pred nami aj za nami bol dlhý čelovkový svietiaci had. Montblankové šialenstvo. Nečakala som, že to bude až taká masovka. Na lane sa nešlo ľahko. Musela som sa neustále sústrediť, aby bolo lano správne napnuté, aby neťahalo ani sa nemotalo pod nohami, pri každej zákrute ho bolo treba prehadzovať smerom ku svahu, museli sme chytiť všetci šiesti rovnaké tempo. Ale sústredenie aspoň zamestnávalo myseľ. Po chvíli stúpania som zistila, že sa mi začína uvoľňovať mačka. Chyba! Viazanie som mala mať natrénované. Za chyby sa obyčajne platí, a tak tomu bolo aj teraz. Andy mi ju chcel pri krátkej prestávke opraviť a pri tom mu z batohu vypadla termoska s čajom a po klzkom snehu sa spustila svahom dole! Nebola šanca ju chytiť. Ostávala nám na dvoch jedna litrová termoska čaju a 2 litre izotonického nápoju.

Pri státí začínala byť ostatným zima a ešte sme aj zavadzali. Objavila sa nervozita. Boli sme nevyspatí, trošku podráždení po prebdenej noci. Mačka mi stále dobre nedržala, ale povedala som si, že počkám na Valotku. Kráčať sa dalo. Na uvoľnenú mačku som si už celkom zvykla. Väčším problémom začala byť pre mňa narastajúca zima. Postupne sme strácali nasadené tempo a nohy začínali omŕzať. Ale hovorila som si, že na Valotku to už nemôže byť ďaleko a tam sa teplejšie oblečiem. Miernejším svahom pred útulňou sme prešli našťastie celkom rýchlo a konečne sme sa na chvíľu odopli z lana a spravili si dlhšiu prestávku. Viacerí sme ju už naozaj potrebovali. Andy mi dal do poriadku viazanie na mačkách. Zistil, že som nemala dobre nastavený spodok mačky. Michal sa rozhodol odpojiť z lana, že nechce zdržiavať skupinu svojím pomalým tempom. Dostatočne sme sa obliekli, doplnili tekutiny aj energiu.

Oddýchnutí a posilnení sme sa opäť napojili na lano a vydali sa na záverečnú cestu ostrým hrebeňom. Začalo sa rozvidnievať, mačky držali, chytili sme dobré tempo, bolo mi teplejšie. Hneď sa išlo lepšie. Začínala sa nám ukazovať krajina aj Mont Blanc. Vychádzajúce slnko začalo zafarbovať zore. Stúpanie dávalo zabrať, ale s pohľadmi na krásu okolo som kráčala s úsmevom. Zažívať východ slnka na úpätí Mont Blancu, to bolo niečo. Užívala som si to! Asi v polovici cesty od Valotky sme narazili na trhlinu v snehu. Tu sme odložili palice, s ktorými sme celý čas kráčali, a vytiahli čakany. Trhlina bola hlboká niekoľko metrov. Bolo ju treba preskočiť a za ňou za pomoci čakana vyliezť strmý úsek.

Za nepríjemným úsekom to bola opäť cesta po hrebeni. S malými prestávkami na vydýchanie sme pomaly postupovali vyššie a vyššie. Čím bližšie ku vrcholu, tým častejšie boli prestávky. V závere sa nám Mont Blanc schovával za menšie hrebene pred ním. Viackrát sme si mysleli, že to už musí byť vrchol, ale stále to nebol ešte ON. Až nakoniec okolo 8.00 hodiny sa nám ho podarilo dosiahnuť! Nemohli sme tomu uveriť, že stojíme úplne hore a že vyššie to už široko-ďaleko nejde. Roztrúsené perinky oblakov pod nami umocňovali pocit výšin. Obliekli sme si teplé bundy a s teplým čajom v ruke obdivovali kráľovstvo hôr a oblakov. Dala sa piť aj voda z fľaše schovanej v batohu, s vodným vakom mali problémy. Nadšene sme vyťahovali foťáky, ale zistili sme, že bez rukavíc je to dosť nepríjemné, a tak sme urobili len pár vrcholových fotiek a rýchlo späť do rukavíc. Chcela som sa zahriať troškou jedla, ale zamrznutá proteínová tyčinka mi nechutila. Postupne omŕzali aj ústa, vchádzal chlad do nôh. Aj keď sa nám vôbec nechcelo, museli sme sa poberať.

Po hodinke strávenej na vrchole sme sa opäť naviazali na lano a vyrazili smerom dole. Po pár krokoch sa zrazu pred nami objavil Michal, ktorý sa na Valotke odpojil. Vyšiel sám, bez lana, iba s čakanom. Všetci sme boli v tom, že sa ide otočiť a zrazu stál na vrchole Mont Blancu. Ideálne počasie mu nedalo neskúsiť to. Spravili sme mu vrcholovú fotku a vyrazili. Cesta dole mi prišla náročnejšia ako hore. Smerom hore som vládala bez problémov, ani som nebola veľmi udýchaná. Cestou dole som začínala cítiť hlavu. Ku Valotke sme schádzali približne 2 hodiny. Tu sme si spravili dlhšiu prestávku, dopili posledné zvyšky ľadovej vody a dohodli sa, že sa odviažeme. Bola to zrazu úžasná sloboda. Vychutnávali sme si cestičku širokými bielymi pláňami s úžasnými výhľadmi, slniečko hrialo. Avšak bolenie hlavy sa sa opäť ozývalo. Na Valotke po dopití posledných zvyškov vody na chvíľu ustúpilo, ale opäť sa vrátilo. Ešteže sme si zobrali bombu, varič a ešus pre prípad núdze. Čaj mi veľmi dobre padol. Vypila som celý liter. Bolenie hlavy sa mi ako zázrakom stratilo. A mohla som si plne vychutnávať zvyšok cesty.

Späť na chatu sme prišli okolo druhej poobede. Vypila som opäť neuveriteľné množstvo vody a schuti sa najedla. Avšak Andymu nešlo jedlo vôbec na chuť, pri pohľade na jedlo mu bolo zle. Nepomohol ani poobedný spánok a dostatočná hydratácia. Ale chutilo mu aspoň vínko pri večernom posedení na chate. Vínko sa vo veľkom kupovalo pri viacerých stoloch. Mne zvyšovalo pocit smädu, ktorý som neustále mala, tak som preferovala čistú vodu. Večer sme si líhali dostatočne zničení a dúfali, že cez noc po dvoch dňoch bez spánku a unavení po výstupe snáď zaspíme. No napriek veľkej únave sa to niektorým opäť nepodarilo. Ja som patrila k tým šťastnejším.

Zostup z chaty Gouter

Na ďalší deň sme vyspávali až do šiestej. Chatu sme opúšťali za východu slnka. Krátky zasnežený hrebeň k starej chate bol celkom šmykľavý, tak sme si aj kvôli pár metrom radšej nasadili mačky. Pri starej chate sme mačky zložili a pokračovali suchým skalným terénom dole. Pomaly sme sa približovali ku kuloáru. Tentokrát sme prešli bez problémov, ale dostalo sa nám do uší, že včera tam kamene odtrhli reťaze. Za kuloárom nás čakal len prechod cez snehové pole a pohodlnou cestičkou k vláčiku. Tentokrát sme si spravili malú zachádzku až k chate. Voda tam bola iba o 50 centov lacnejšia. K vláčiku sme sa dostali okolo obeda. Jeden spoj bol zrušený, ale podarilo sa nám dostať časenky na najbližší, takže čakanie bolo iba okolo hodiny. Akurát čas na obed. Povyťahovali sme všetci zostatkové zásoby a spravili si záverečnú spoločnú hostinu. Konečne chutilo aj Andymu. Večer sme ešte pokračovali hostinou na francúzsky spôsob - syry, bagety, olivy... A nejaká slovenská borovička k tomu. Bolo veru na čo spomínať.

Poďakovanie na záver

V závere by som rada spomenula, že sme boli veľmi radi, že sme sa rozhodli pre organizovaný výlet. Poďakovanie patrí samozrejme celej partii za super čas, ktorý sme spolu prežili, ale špeciálne by som sa chcela poďakovať Mirovi za organizáciu a hlavne prístup, ktorým zájazd viedol.

Fotogaléria k článku

Najnovšie