Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Na hrebeni Watzmannu
Na hrebeni Watzmannu Zatvoriť

Ferrata Berchtesgadenské Alpy - Watzmann a Königsee

Watzmann je výrazný hrebeň ležiaci v Berchtesgadenských Alpách (Berchtesgadener Alpen). Okrem toho, že je druhým najvyšším kopcom Nemecka, hrebeňom vedie hojne navštevovaná zaistená cesta. Priťahovala ma ako magnet a tento rok sa mi ju podarilo prejsť. Výlet som si predĺžil o návštevu Kärlinghausu a späť som sa vracal popri Königsee.

Vzdialenosť
44 km
Prevýšenie
+3900 m stúpanie, -3900 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 13.09.2016
Pohoria
Nemecko: Alpy (Alpen) – Východné Alpy (Ostalpen) – Severné Vápencové Alpy (Nördliche Kalkalpen) – Berchtesgadenské Alpy (Berchtesgadener Alpen)
Trasa
  • Najvyšší bod: 2713 m n. m.
  • Najnižší bod: 610 m n. m.
Nocľah
Watzmannhaus a Kärlinghaus
Doprava
platené parkovisko vo Wimbachbrücke

Prvý pokus

Prvý raz som sa pokúsil prejsť Watzmann začiatkom júla 2015. Auto som zaparkoval vo Wimbachbrücke a vyliezol som 1300 výškových metrov na Watzmannhaus, čo je jedna z najväčších chát v Alpách. Watzmannhaus bol preplnený, slíže Frittatensuppe boli pripálené a jablkový džús s vodou mal pachuť piva. Spal som v lágri, kde sú turisti natlačení na seba ako sardinky. Jednoducho, chata ma sklamala.

Ďalší deň som vyrážal o 5.30 h, ešte za šera. Lenže počas výstupu začalo pršať a po chvíli sa dážď zmenil na silnú búrku. Turisti trielili z kopca dolu a keď ma minulo zopár skupín, otočil som sa tiež. Keďže plánovanú trasu som nijako nemohol stihnúť, zavolal som na Kärlinghaus, kde som zrušil ubytovanie, a zastavil som sa až dolu na parkovisku.

Druhý pokus

Na druhý pokus prejsť Watzmann som sa vybral až po prázdninách tohto roku, keď som v horách očakával menej turistov. Plán bol rovnaký ako vlani. Auto som odstavil vo Wimbachbrücke (640 m) na parkovisku, ktoré medzitým podraželo. Vlani som tu dal na parkovné za tri dni 9,- €, tento rok chceli 11,- €. Na ceny v Tatrách však ešte stále nemajú. Tak či tak, viac ako parkovné ma štvalo to, že parkovisko bolo naplnené. Autá po ňom krúžili a ľudia zúfalo hľadali voľné miesto. Nakoniec som tátoša odstavil pri toaletách a sklopil som spätné zrkadlo. Do uličky som trčal viac ako dosť, no zostalo tam ešte trochu miesta, aby sa dalo popri mne prejsť. Až sa večer parkovisko vyprázdni, bude moje vozítko na prázdnej ploche pôsobiť komicky, ale čo už.

Známou nezáživnou trasou som vyšiel na Watzmannhaus (1928 m). Ľudí tam bolo menej ako vlani, slíže Frittatensuppe už neboli pripálené a ani džús nemal pachuť piva. Najviac ma potešilo to, že sme v lágri v boxe pre štyroch ľudí spali iba traja. Normálne som sa mohol v noci obrátiť a nikoho som pri tom nezobudil.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prechod Watzmanna

O 5.45 h ma zobudili buntošiaci turisti. Pobalil som sa a o šiestej som vyšiel pred chatu. Okolo bola tma, iba hore na svahu sa pohybovali malé svetelné bodky. Čelovky. Ja som išiel bez svetla, pretože v rednúcom šere som si už ako-tak videl pod nohy. Postupne sa rozvidnievalo.

Úsek od Watzmannhausu po Hocheck je nezaujímavý. Človeku sa otvárajú pekné výhľady, no skala je jedna veľká, trochu zbrázdená platňa. Išiel som svojim tempom a obiehala ma jedna skupina turistov za druhou. Na Hochecku (2651 m) už bolo plno. Sadol som si na lavičku pri bivaku a navliekol som si ferratový set. Nejaké istenie bolo už prv, ale ozajstná ferrata začína až tu. Vyrazil som a davy sa stratili. Ktosi liezol pár stovák metrov predo mnou, ale za mnou nebolo ani nohy.

Zatiaľ čo úsek od Wimbachbrücke po Hocheck za veľa nestojí, ďalšia trasa je nádherná. Človek ide pomedzi členité skalné veže, často priamo hrebeňom. Tunajšia ferrata je stará. Prvé úseky sú istené železnými tyčami "zakosílenými" do seba, ďalej je už lano. Istenie nie je ergonomické. Tým myslím, že si človek musí prepínať karabíny na najnemožnejších miestach v najnemožnejších polohách stojac na sotva znateľnom výčnelku a podobne. Oficiálne má ferrata náročnosť B, ale chodia sem davy ľudí, ktoré vápencovú skalu vyhladili a vyšmýkali. Párkrát som sa na nej pokĺzol, takže ja by som obtiažnosť stanovil na B/C. Videl som dosť ľudí bez ferratového setu a prilby, treba však povedať, že tí si vliekli obyčajne iba krpaté miniatúrne batôžky.

Vyliezol som na Mittelspitze (2713 m), najvyšší bod hrebeňa. Minul som malé skalné okienko a pokračoval som divokým hrebeňom. Je tu jedna úzka špára, do ktorej som sa s veľkým batohom ledva zmestil. Prešiel som krásnu lávku a v sedielku som dobehol turistu. Bol to jeden z dvoch ľudí, ktorých som stretol medzi Hocheckom a Südspitze. Ešte podliezť zopár veží a je tu záverečný výšvih.

Na Südspitze (2712 m) boli davy. Ferrata tu končí. Ľudia jedli, skladali si ferratové sety a bavili sa. Z kopca je fantastický výhľad. Na juhu dobre vidno špicatý Schönfeldspitze a skalnú vežu nad Riemannhausom. Trochu ďalej naľavo je zasnežený Hochkönig a napravo vidno Leoganger a Loferer Steinberge. Tam všade som už bol.

Atraktívny je tiež zostup zo Südspitze. Zježené bralnaté úseky so žľabmi a skalnými vežami striedajú sutinové polia, nižšie lúky. Na prvom ostrohu som zjedol obed a pod ďalším rovným úsekom ma odbočka doprava doviedla k potôčiku. Konečne voda!

Kärlinghaus

Zbehol som do záveru doliny Wimbachtal. Ten je nádherný. Lemuje ho mimoriadne fotogenický hrebeň. Pekným širokým chodníkom som vystúpal na planinu. Všimol som si, že chodník je budovaný. Vinie sa planinou ako had a jedno malebné miesto strieda druhé. Pastva pre oči.

Žľabom, v ktorom bol pod skalou schovaný slabý prameň, som zbehol na rázcestie a zahol som doprava. Ocitol som sa na málo používanom chodníku, ktorý traverzuje svahy Gjaidkopfu. Chodník bol uzučký, na viacerých miestach sotva viditeľný. Už zopár dní je pekne, slnečno, ale tu sú vápencové skaly mokré. Keďže sa na nich šmýka, je tu zopár zaistených úsekov s lanom a malými kramľami.

V Bärenlochgraben som opäť prišiel na frekventovanejší chodník, ktorý ma priviedol na Kärlinghaus (1630 m). Chata má nádhernú polohu. Leží v kotline, v ktorej je bezodtokové pleso Funtensee. Podľa fotografie v Gastraume tu v decembri 2002 namerali -45.9 stupňov Celzia, čo je najnižšia zaznamenaná teplota v Nemecku. Dnes som mal menej šťastia, láger bol plný. Avšak susedia sa v noci nepechorili, vďaka čomu som sa vyspal do ružova.

Königsee

Ráno o 6.30 h v lágri ktosi zasvietil svetlo a na plné hrdlo zareval: "Guten Morgen!", a bolo po spaní. Pobalil som sa a o 6.45 h som vyrážal, smer Wimbachbrücke.

Pod Bärengraben je veľký žľab, ktorým sa zbieha 300 výškových metrov. Je to pekné miesto. Ale aj ďalšia trasa s chodníkom pomedzi veľké skalné bloky sa mi páčila. Nasledovali nudné, betónom vyliate serpentíny a tesne nad jazerom pekný vodopád s "čertovým mostom".

Königsee bolo v hmlách. Tie sa však postupne rozplývali a otvárali sa mi výhľady na slnkom nasvietené štíty. Prekrižoval som široké štrkovisko a prišiel som do St. Bartholomä (610 m). Je tu pútnický kostol a davy, neskutočné davy turistov. Čo najrýchlejšie som sa cez ne preštrikoval späť do prírody.

Stúpal som chodníkom Rinnkendlsteig. Čakalo ma prevýšenie 750 metrov, čo je na záver trojdňového výletu so stredne ťažkým batohom celkom dosť. Už na začiatku chodníka som spomalil a nasadil som svoje štandardné ratrakové tempo. Obehla ma staršia dvojica a mladšia trojica. Lenže po chvíli sa zadýchali a museli stáť. Minul som ich a čoskoro sa stratili ďaleko podo mnou. Ešte veru nepatrím do starého železa.

Slnko pražilo. V lese to ešte ušlo, ale na skalách to bolo horšie. Potil som sa ako sviňa na ražni, košeľu som mal durch mokrú. Chodník je však nádherný. Je tu veľa drevených rebríkov a železných kramlí. Svah je exponovaný a ponúka nádherné výhľady na Königsee s lodičkami.

Vyšiel som na Archenkanzel (1346 m) a zvalil som sa pod stromy. Oddych. Z Archenkanzelu je nádherný výhľad na St. Bartholomä a Königsee. Pokochal som sa a cez Kühroint Alm som sa vrátil do Wimbachbrücke.

Záver

Úvodný a záverečný úsek trasy Wimbachbrücke – Hocheck a Archenkanzel – Wimbachbrücke sú málo atraktívne. Ale zvyšok výrazne prekonal moje očakávania. Som si istý tým, že na Kärlinghaus sa v budúcnosti vrátimm a dôkladne prechodím okolie chaty. Na záver čosi k cenám. Jedlo je na nemeckých chatách oveľa drahšie ako u nás, ale za noc v lágri s preukazom OeAV som na Watzmannhause platil 12,- € a na Kärlinghause 11,- €. Takže keď si človek raz za čas nedá svojich bežných 10 večerných pív, dá sa to finančne zvládnuť.

Fotogaléria k článku

Najnovšie