Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Rozhovor V Papue-Novej Guinei na túru len s domácimi

Michal Knitl je časti outdoorovej a cestovateľskej verejnosti dobre známy. Organizuje festival Cestou necestou, ktorý práve prebieha, postupne v 18 slovenských mestách. Okrem toho aktuálne vydal štvrtý cestopis s názvom Papuánske srdce. S Mišom sme sa stretli a položili mu niekoľko otázok o cestovaní v Papui-Novej Guinei a Indonézii.

Cestuješ stále cez couchsurfing?

Áno, ale napríklad teraz v Papue - Novej Guinei takých miest toľko nebolo, mal som so sebou aj stan. A najmä som býval s domácimi. Niektorí uctievajú bielych ľudí ako tých, ktorí im priniesli mier.

Aké sú špecifiká miestnej turistiky v Papue - Novej Guinei?

Pred príchodom bielych ľudí domáce kmene neustále bojovali medzi sebou, ešte pred 100 rokmi a majú to v pamäti, tak každý kus zeme niekomu patrí. Nemôžeš ísť sama len tak na túru. Každý kopec alebo hora patrí nejakej komunite či dedine, musíš ísť s nimi. Samozrejme, značky ani tabule tu nečakajte. Chodníky sú vychodené, ale miestni človeka samého nepustia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Čo by sa stalo, ak by sa turista vydal sám do prírody?

Neviem, čo by robili, neskúšal som. Ale že vraj týždeň či dva predo mnou bol v jednej dedine chlap z Nemecka, ktorý sa nejako dostal hore, aj tam stanoval, a keď sa vracal, domáci po ňom hádzali kamene a keby ich nekrotili ďalší, mohol dopadnúť aj horšie.

Koľko túr si absolvoval v tejto exotickej lokalite?

V Papue-Novej Guinei som bol na štyroch túrach. Najprv na jednodňovej na Mt. Michael. Potom som prešiel pohorie Kubor range za 4 dni. Tri noci som spal v stane a domáci pod prístreškami alebo pri ohni. Na Kubor range išlo so mnou dobrovoľne 6 domácich a hovorili, že okrem misionárov som bol v tej dedine prvý biely. Ďalej som bol na najvyššej hore Mt. Wilhelm s nadmorskou výškou 4509 m n. m. Tam som sprievodcu platil, 50 kina - cca 14 eur. Zjednal som to zo 150. To bola dvojdňovka.
Rovnako som bol na dvojdňovej túre na 2. najvyššej hore Mt. Giluwe, s výškou 4367 m n. m.

Nadmorské výšky Ti nerobili problém?

Nie, išiel som len pomalšie, lebo už som bol aklimatizovaný. Je to náhorná plošina - vnútrozemie Novej Guinei, mestá Goroka, Kundiawa, Mount Hagen majú výšku okolo 1500 - 2000 m n. m.

Aké sú v Papue-Novej Guinei cenové pomery?

Je to tu drahé, ceny sú ako v Austrálii, pod ktorú do roku 1975 územie patrilo. Veľa ľudí tu vie po anglicky, takže je to z tohto hľadiska príjemnejšie ako v Indonézii. Všetko sa sem dováža, lebo s Indonéziou majú zlé vzťahy. Aby som ušetril, snažil som sa stopovať. Najprv ako na Slovensku, teda postavil som sa na koniec mesta. Potom som pochopil, že tam ľudia nemajú autá a ak má niekto auto, tak mikrobus a robí šoféra - keď sa naplní, tak ide. Vysvetlil som im svoj systém cestovania, domáci mi zase vysvetľovali, že to tak nefunguje, ale obvykle ma po pol hodine niekto zobral aj bez platenia. Z hľadiska bezpečnosti to bolo aj dobré, lebo sa ma nikto nesnažil okradnúť. Potom ma vzal domov buď niekto z autobusu alebo šofér, keď som sa pýtal na miesto na postavenie stanu.

Aké sú tu obvyklé ceny za ubytovanie? A čo ďalšie náklady pre bežného turistu?

V Papue-Novej Guinei sú kresťanské misie, kde sa dá ubytovať za 20 - 30 eur na noc, hotel vo väčšom meste je jeden, maximálne dva, a vychádza 70 - 100 eur/os/noc. Čo sa týka dopravy, letenky sem sú veľmi drahé (z Európy 1000 - 1500 eur), ale prešiel som po zemi z Indonézie (spiatočná letenka ma stála 480 eur) a tam som žiadal o víza, o ktorých nebolo jasné, či ich dostanem. O víza som žiadal v Jayapure. Za 48 hodín som ich dostal zadarmo a na dva mesiace. Aj cesta z hraníc na náhornú plošinu vyjde cca 300 eur, ale stopoval som. Trvalo to týždeň. Vnútroštátna doprava je tu najdrahšia na svete.

Mňa vyšiel celý výlet na 4 mesiace vrátane leteniek 1700 eur. Čo sa týka potravín, lacné je ovocie a zelenina na trhu. Za 6 týždňov som minul 200 - 300 eur na živobytie.

V Indonézii sa Ti podarilo tiež ísť na nejaké túry, skús krátko zhrnúť svoje zážitky.

Chcel som ísť na sopku Merapi (na ostrove Jáva, pri meste Yogyakarta), ale jeden Indonézan sa tu fotil na selfie a spadol do krátera, takže bola uzavretá kvôli pátracej akcii. Tak som išiel na Merbabu, ktorá síce nemá taký výhľad, ale je vyššia a je odtiaľ krajší výhľad. Za Merapi sa platilo, aj za Merbabu. Hore vedie chodník, dole bol stanový tábor. Tam sme šliapali potme, aby som videl východ slnka. Takmer všetci tam tak chodia, lebo cez deň je veľmi horúco.

Druhá túra bola na severe ostrova Sulawesi - Gunung Klabat, čo je hora cez 1800 m, ide sa cez krásny zelený les, s machmi, ten bol z toho najzaujímavejší. To bolo zadarmo, len bol problém nájsť začiatok chodníka.

Po návrate z Papuy-Novej Guiney som absolvoval túru v indonézskej Papue. Je tu mesto Wamena, centrum náhornej plošiny, odtiaľ som vyrazil na 6-dňovú túru okolo Trikora, čo je tretia alebo štvrtá najvyššia hora Indonézie, resp. aj celej Oceánie. Jeden deň som išiel sám, s veľmi základnou mapou, do poslednej dediny, odkiaľ som si vzal domáceho sprievodcu, bez ktorého by ma nepustili ďalej. Na druhý deň sme prišli na zarastený chodník, mal som lepšiu kondíciu ako sprievodca, ktorý bol v rokoch a tuhý fajčiar, napokon sme sa finančne vyrovnali, on sa vrátil a ja som pokračoval sám. Ďalší terén nebol vôbec prešliapaný a išiel som len podľa intuície. Jeden deň som kráčal len cez kríky a divočinu. Je to vo výške 3000 m, zvierat som sa v takejto výške nebál. Urobil som síce iný okruh, ako som plánoval, ale som spokojný. Po 6 týždňoch v Papue-Novej Guinei, kde som bol stále s niekým, som bol rád, že som chvíľu sám.

Ďakujeme za rozhovor.

Viac o cestopise tu: www.michalknitl.com/cestopisy/papuanske-srdce/ www.cestounecestou.sk/podujatia/kalendar/

Fotogaléria k článku

Najnovšie