Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Pohľad cez skalné okno na Veľkom Maníne
Pohľad cez skalné okno na Veľkom Maníne Zatvoriť

Túra Cez Maníny a Bosmany

V pondelok večer si kolegovia v klubovni prezerali obrázky. “Fíha, to kde je také skalné okno?” “Na Veľkom Maníne nad Partizánskou jaskyňou.” Nedávno k tejto jaskyni vyznačili odbočku a okno je vraj iba kúsok nad ňou. Bolo rozhodnuté. Najbližšiu sobotu idem do Súľovských vrchov. Pozrel som si turistickú mapu a informácie na Internete a výlet som trochu vyšperkoval.

Vzdialenosť
19 km
Prevýšenie
+1420 m stúpanie, -1420 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 08.10.2005
Pohoria
Súľovské vrchy (CHKO Strážovské vrchy)
Trasa
Voda
prameň pod Veľkým Manínom, prameň pod Bosmanmi, prameň nad Manínskou tiesňavou
Doprava
Považská Bystrica (vlak, bus) - Záskalie (bus, miniparkovisko) / Kostolec (bus), lezecké parkovisko pri Rozprávkovej lúčke v Manínskej tiesňave
SHOCart mapy
» č.1076 Vršatec, Súľovské vrch (1:50.000)

Trasa

Manínska tiesňava, parkovisko – Záskalie – Partizánska jaskyňa – Veľký Manín – Kostolec – Bosmany – Záskalie – Manínska tiesňava – vyhliadka – Malý Manín – Manínska tiesňava

Partizánska jaskyňa a skalné okno

O 8.15 h som auto odstavil na malom parkovisku na konci tiesňavy a vyrazil som na Záskalie. Na lúkach je srieň a v dedine jeden pán menil kolesá s letnými pneumatikami za zimné. Zima tohoto roku prichádza o čosi skôr.

Zahol som doprava a zelená značka ma priviedla do lesa. Minul som rázcestie a pár metrov som kráčal po žltej. Keď sa napravo začali ukazovať skaly, zjavila sa odbočka. Chodník k Partizánskej jaskyni je výrazný a označený. Tesne pred jaskyňou je istený reťazou, ktorá môže mať čosi viac ako 5 metrov. Od jaskyne je pekný výhľad na Záskalie, no najviac ma zaujala špicatá skalná vežička napravo od vchodu.

Pár metrov som sa vrátil a slabo viditeľným neznačeným chodníčkom som stúpal ďalej. V podstate som išiel hrebeňom. Nuž a chodník ma priviedol ku skalnému oknu. Je nádherné. Odfotil som si ho a pokračoval som hrebeňom. Je tu viacero vyhliadok, najprv na východ, neskôr na sever. Na hrebeni Martinských holí je už sneh.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Veľký Manín

Chodníček sa napojil na žltú značku. Chvíľu som išiel po nej, no keď zahla dolu, pokračoval som hrebeňom na juh. Pred 21 rokmi som tadiaľto prechádzal, dokonca som na hrebeni nocoval, avšak vôbec som to tu nespoznával. Na západnom svahu les skosila víchrica a hrebeň mal akosi priveľa hrbov. Keď nad tým rozmýšľam, myslím si, že ma vtedy chodník vyviedol na hrebeň až pod posledný kopček.

Vyšiel som na Veľký Manín (891 m), najvyšší kopec Súľovských vrchov. Na kopci je kamenná pyramída a vrcholová kniha, no výhľad z neho nie je. Ten je iba zo západných svahov, ktoré sú čiastočne odlesnené.

Hrebeňom som sa vrátil až na značku. Chvíľu som váhal, či nejsť pekne po nej, no napokon som sa rozhodol pre skratku. Strmým žľabom som zbehol do dolinky a opäť som na značke. Zostupoval som ňou hodný kus a keď sa naľavo objavila výrazná zvážnica, zabočil som na ňu. Mal tu byť náučný chodník, ktorý sem mal prísť z hrebeňa Veľkého Manína, ale chodník pretrasovali. Minul som akýsi plot a vyšiel som na lúky.

Bosmany

Na lúkach som sa zorientoval. Mám so sebou len starú mapu s mierkou 1 : 100 000 a buzolu, no včera som si pozrel dve rôzne mapy, takže nepredpokladám, že by som zablúdil. V sedle som natrafil na náučný chodník. Prišiel tam zo Záskalia. Napojil som sa naň, podišiel som Drieňovku a prišiel som na vrch Kostolca. Za dedinou ma čakalo prudšie stúpanie spestrené prameňom po ľavej strane.

Lesom som vyšiel do sedla. Tu sa dá odbočiť na Skalku (Bosmany), avšak smerovníky chýbajú. Treba sa pustiť smerom na kopec a na stromoch sa pri chodníku objavia zelené trojuholníky. Chodník je dobre vychodený a privedie človeka na vrcholový hrebienok (659 m). Je pomerne úzky. Smerom na východ klesá iba strmo a je zalesnený, smerom na západ je zvislá holá skala. Z vrcholu je pekný výhľad na západ až severozápad.

Kostolecký dóm

Vrátil som sa do sedla a cestičkou okrajom lúky som schádzal dolu. Myslel som, že ma privedie do doliny, čoskoro však bolo zrejmé, že ide do Kostolca. V dedine som prišiel na križovatku tvaru T. Kam teraz, doprava, či doľava? Vybral som sa doprava, lebo tým smerom cesta klesala. Bolo to chybné rozhodnutie.

Cesta po pár metroch prestala klesať a traverzovala lúku. Pri prvých plotoch osady Pastovník som zahol doľava. Bolo tam vidno chodník smerujúci k potoku. Ten bol maličký a na jeho druhej strane ma čakala vytúžená asfaltka.

Minul som reštauráciu a na začiatku Kostoleckej tiesňavy som zbadal napravo výrazný chodník. Vykročil som naň. Chodník stúpal okrajom šotolinových polí a priviedol ma do Kostoleckého dómu. Paráda. Tak toto je “strecha Slovenska, pravdepodobne najväčší previs u nás”. Spravil som si zopár obrázkov, poobdivoval som nemožné skalolezecké cesty s borhákmi a rovnakou trasou som sa vrátil na asfaltku.

Manínska tiesňava

Takže opäť šliapem asfalt. Obehlo ma auto a vzápätí zabrzdilo. Chlapík vybral rýľ a pustil sa čosi vykopávať medzi cestou a potokom. Rástol tam chren.

Prešiel som Záskalie, skontroloval som auto na miniatúrnom parkovisku a prišiel som do Manínskej tiesňavy. Je to nádherné miesto. Pri Rozprávkovej lúčke je parkovisko, no hoci má môj tátoš vyše 12 rokov, pod skalnými stenami by som ho veru nenechával.

Pri parkovisku ma upútal smerovník. Vraj vyhliadka. Netušil som, že tu nejaká je. Ale keď som už tu, idem na ňu. Minul som Rozprávkovú lúčku so symbolickým lezeckým cintorínom a značenie ma priviedlo pod čapatý ostroh. Ktovieaký výhľad z neho nebol. Lenže spod ostrohu (neznačený) chodník pokračoval ďalej. Viedol k jaskyni, ktorú zrejme jaskyniari čistia. Mali tam voľajaké náradie a bola tam čerstvá hromada hlušiny. Nuž a z ostrohu za jaskyňou je výhľad, ktorý stojí za to. Vidno z neho nielen skaly, ale aj cestu s parkoviskom dolu v tiesňave.

Malý Manín

Vrátil som sa na asfaltku a pokračoval som dolu tiesňavou. Prešiel som najužšie miesto s drevenou vozovkou a začal som hľadať odbočku doprava. Viem, že sa na Malý Manín organizujú výstupy, no netuším kadiaľ. Značený chodník hore nevedie. Na internete som si prečítal, že najkrajší výstup vedie Jašteričím hrebeňom. Ten by mal byť kdesi tu. Preto ma potešilo, keď som napravo zbadal výrazný chodník. Odbočil som z cesty a začal som stúpať. Lenže chodník po pár desiatkach metrov končil pri krmelci.

Čo teraz? Rozhodol som sa, že sa vyberiem jednou z prtí od zveri na hrebienok. Ten je riedko porastený kríkmi, takže ponúka čiastočné výhľady na Považie. Lenže neskôr sa na ňom objavili skaly, ktoré bolo treba obchádzať.

Minul som úzky a poriadne strmý žľab a vyliezol som na výraznú skalu. Bol na nej kríž a kúsok za ním zástava. Zrejme som na Manínskej stráži. Z vrcholu skaly je nádherný kruhový výhľad.

Z Manínskej stráže som pokračoval hrebienkom, keď som si všimol, že idem po slabo vychodenom, ale vyznačenom chodníku. Ktosi ho vyznačil smerom nahor žltými bodkami, smerom nadol žltými pluskami. Značenie však nie je dokonalé, cestou hore ma dvakrát zlákali skaly, z ktorých som sa musel vracať. Spočiatku chodník ide po pravej strane hrebeňa, neskôr po ľavej, avšak v závere ide priamo po hrebeni. Posledný úsek výstupu je odporný, pretože je tam vysoký bylinný podrast a na chodníku sa poriadne šmýka.

Z vrcholu Malého Manína (813 m) nie sú takmer žiadne výhľady. Zo skalného ostrohu vidno pomedzi stromy kúsok Považia a to je všetko. Na kopci je skalná pyramída, na ktorú sa nedávno zvalil mohutný strom. V minulosti tu bolo hradisko, ale žiadne valy som si hore nevšimol. Musím povedať, ze hoci bol výstup parádny, vrchol ma sklamal. Mal som však ešte čosi v talóne. Cestou hore som kúsok pod vrcholom míňal výraznú skalu. Z jej vrcholu by nejaký výhľad mohol byť.

Zbehol som pár metrov a vyštveral som sa na skalu. Wow, takto nejak vyzerá "orlie hniezdo". Zo skaly je fantastický výhľad takmer na celú dnešnú trasu. Pokochal som sa, zjedol som olovrant, a keďže sa začalo zaťahovať, začal som veľmi rýchlo zostupovať.

Zbehol som na Manínsku stráž a značeným chodníkom na pľac pod skalou. Popozeral som si skalnú stenu. Krížom cez bralo vedie pekná rampa, ktorou by sa vari dalo vyliezť hore. Dnes však nie, možno inokedy. Spod Manínskej stráže sa treba vybrať po zvážnici severovýchodným smerom a po pár metroch sa na stromoch po pravej strane objavia žlté bodky. Tie ma priviedli k vstupu do Manínskej tiesňavy, čiže presne k autu. O 16.15 h som sadol do vozidla a uháňal som domov. Pár minút nato, ako som vyrazil, začalo pršať.

Záver

Takmer celú trasu som išiel po chodníkoch, hoci niektoré boli neznačené a iné boli značené trochu zvláštne. Občas som išiel skalkami, kde to bolo náročnosťou za I. Náročnosť II mal iba kratučký výstup na skalu pod vrcholom Malého Manína (plus zopár úsekov blúdenia).

Fotogaléria k článku

Najnovšie