Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Autor fotografie: Ondrej Janák
Autor fotografie: Ondrej Janák Zatvoriť

Príbeh Pokladní z Kauflandu

Obstarožná Karosa s noblesou a hrdosťou bojuje s kilometrami na nočnej diaľnici niekde v maďarských pampách. Mieri na juhovýchod. Transylvánsky expres plný dobrodružných klientov dobrodružnej cestovky. Štyridsať ľudí natiahnutých vo funkčných bielizniach podriemkava v rozpálenej plechovej krabici. S nimi štyria sprievodcovia, som jedným z nich. Noc je dusná a horúca. Ráno, na konci mučivej jazdy, vystúpime v doline riečky Riu Mare na mieste zvanom Gura Zlata. Po dvaja sprievodcovia si vezmeme po dvadsiatke klientov a vydáme sa na púť rumunskými pohoriami Retezat a Vilcan. Odkázaní len na seba, bez kontaktu s civilizáciou, len s tým, čo máme v batohoch.

Omnia mea mecum porto, ako sa hovorí v Pezinku.

Ale zatiaľ sme len v Maďarsku a cesta je nekonečná. Tak ako ostatní, pokúšam sa trochu si pospať. Dizajnér interiéru Karosy však škodoradostne spravil všetko preto, aby jedinec vyšší ako sto centimetrov v žiadnom prípade nemohol zaujať pohodlnú polohu. Nohy hore, nohy dole, hlavy spadnuté do záklonu a hneď do predklonu. Tečúce slinky. Aspoň že priateľský šofér má v chladničke dostatočné zásoby piva, a to nás privádza do ľahkej anestézy. A možno sa výrobcovia piva a autobusov dohodli – my vyrobíme taký bus, v ktorom sa bude dať vydržať len po troch pivách.

Už pri nakladaní zájazdu v Brne si obzerám ľudí, s ktorými strávim nasledovné dni a noci v rumunských horách. Sú mladí a aj starší, väčšinou športové typy. Dvojice či trojice kamarátov. Páriky, možno aj manželské. Bežné turistické postavičky, väčšinou v kvalitnej výstroji. Ale aj dvaja svojrázni moravskí šohaji v tradičných kockovaných flanelkách a ošúchaných menčestrákoch. Zato dôkladne zásobení slivovicou. A krásne mladé dievčatá šmrncnuté do blonďava a pehavé dávnou germánskou krvou. A tiež individualisti, skromne postávajúci bokom od ostatných. Hromady batohov, karimatiek, igelitiek. Posledné čapované pivká. Nakladáme a uhniezďujeme sa v pojazdnej mučiarni. Tesne pred odchodom na pár sekúnd zahliadnem pri autobuse postávať ženu v pantofliach a vyťahaných teplákoch. Osoba neurčitého veku v okuliarikoch. Možno obyvateľka neďalekých bytoviek, možno len vybehla so smeťami a obzerá si odchádzajúcich cestovateľov. Poďme už, nech to máme rýchlo za sebou...

Pivá účinkujú, a tak stojíme na diaľničnom odpočívadle. Zombíci, celí otlačení od hranatého interiéru autobusu, vyliezajú, naťahujú si stuhnuté údy a nadychujú sa nočného vzduchu. Rozpálený asfalt spoľahlivo sála cez deň nadobudnuté teplo. Chlapci vľavo, dievčatá vpravo. A zrazu, na pár sekúnd, zahliadnem pri autobuse postávať ženu v pantofliach a vyťahaných teplákoch. Prepánajána, baba, ktorá bola v Brne vyniesť smeti, je s nami vycestovaná niekde na juhu Maďarska? Obchádzam parkovisko, žena postáva sama pri lavičkách a zapaľuje si cigaretu. Starosvetské modré tepláky s gumkami pod päty, na kolene diera. Kožené pantofle, v takých chodila v lete po dvore aj moja babka. Kockovaná košeľa zakasaná v tepláčikoch. V ruke igelitka s nejakými žemľami. Plavá vlnitá frizúrka z osemdesiatych rokov, na zadnej časti hlavy uťapkaná, ako keď práve vyleziete z postele. Jemné, tenké okuliariky. Vek niekde medzi dvadsať a päťdesiat.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Možno je to žienka domáca, nikam nechodí, len sem-tam nastúpi do zájazdového autobusu a vyrazí do sveta. Zajtra ju dovezú domov a nikto ani nezbadá, že sa bola kuknúť do Rumunska. A možno je to šoférova kamoška a rada sa masochisticky vozí desiatky hodín v archaickom hranatom autobuse. Veď sa hádam ukáže, prečo je tu s nami.

Konečne ráno, Gura Zlata, pätnásť hodín utrpenia máme za sebou. Osviežujúci lesný vzduch, studená horská riečka. Retezat, kopce podobné našim Roháčom, nás mlčky víta. Tam sa na osem dní ponoríme a odstrihneme sa od civilizovaného sveta. Ale zatiaľ sa len preberáme k životu. Chlapci vpravo, dievčatá vľavo. Moja skupina ostáva a druhá skupina ešte pocestuje dve-tri hodiny na opačný koniec hrebeňovky do mesta Lupeni. Pôjdeme si oproti, aby sme netvorili až tak veľkú tlupu. Za priaznivých okolností sa stretneme v strede prechodu, v stredu, na spoločnom táborisku a potom až na ceste domov v autobuse. Lúčime sa, autobus mizne v kúdoloch prachu, ostávame ako vysídlenci v rannom tichu, vylodení na brehu horskej riečky.

Kontrolujem podľa zoznamu, či mám všetkých účastníkov zájazdu. Postupne sa mi hlásia. A zrazu – trošku bokom od ostatných zbadám postávať tajomnú osôbku vo vyťahaných teplákoch a kožených pantofliach. Jej frizúrka je ešte pokrkvanejšia ako v noci. Cez tenké okuliariky zasnene upiera zrak na okolité kopce. Labužnícky si poťahuje z cigaretky. Pri nohách má batoh, ktorý je o polovicu menší ako batohy ostatných. Takže tak, žiadna žienka domáca. Je to turistka a pôjde s nami. Zalieva ma studený pot.

„Máš tu aj nejaké lepšie boty?“ chytám sa slamky, hľadám dôvod, ako ju vylúčiť z goretexovej a ridžojsovej komunity.

„Ale jo,“ pokojne mi odpovedá a z igelitky vyťahuje okopané pionierky, presne také, aké som mal v roku 1978.

„Stan, spacák, jedlo máš? A nejaké náhradné veci?“

„Ale jo. Všechno mám.“

No dobre, uvidíme, čo z toho bude. Dnes nás čaká náročný výstup k jazeru Zanoaga, je to dobrých tisíctristo výškových metrov. Batohy sú ťažké, nesieme si stany, spacáky, jedlo na osem dní, variče a kopu ďalších harabúrd. Po zlej noci v autobuse sú to galeje. Šliapeme v tichom zástupe, prekračujeme čisté bystrinky, naberáme si do fliaš ľadovú horskú vodu. Obrovské buky a jedle postupne s pribúdajúcou nadmorskou výškou nahrádza smrek a ešte vyššie kosodrevina. Napokon vychádzame na horské lúky. Hodiny ubiehajú a spolu so slaným potom sa z nás vyplavujú mestské sedimenty. Už teraz vidím, kto si dovolenku v nasledujúcich dňoch užije a kto bude svoje rozhodnutie preklínať až do smrti. Kútikom oka pozorujem ženu vo vyťahaných teplákoch. Rozhodným a pružným krokom stúpa do strmého kopca. V očiach má šťastný a nedočkavý výraz.

Popoludní staviame kemp na brehu horského plesa Zanoaga. Kto by to bol povedal, že takéto niečo je niekde v Európe dovolené... Večer máme zoznamovací večierok. V jemnom daždi sedíme v kruhu okolo varičov a ešusov s čajom, zaprážame si drahocennými dezinfekciami z plastových fľašiek a ploskačiek. Každý sa predstaví a niečo o sebe povie. Prevládajú študenti a ítečkári. Ale máme aj prekladateľku a jadrového fyzika. A tiež opravára lietadiel. Osemnásťročné dievčatá a aj učiteľa - šesťdesiatnika. Na rad prichádza záhadná žena v teplákoch, už opäť prezutá do kožených pantoflí.

„Jmenuji se Lenka. Bydlím v Praze. Jsem pokladní v Kauflandu.“

Večer je príjemný, rozprávame si príbehy, spoznávame sa. Napokon sa rozchádzame do stanov, oddýchnuť si po ťažkej noci a namáhavom dni. Lenka – pokladní z Kauflandu – si vyzúva pantofle a naťahuje si hrubé ružové ponožky. Vyťahuje z batohu kvietkovaný letný spacák a zalieza do maličkého stanu s bielymi plastovými tyčkami. Videl som taký stan v jednom obchodnom reťazci, stál desať eur. No, asi ju čaká niekoľko ťažkých nocí a dní.

Ráno balíme a putujeme cez sedlo Judele. Bez batohov vystupujeme na vrchol Retezat a napokon večer zostupujeme k jazeru Bucura, kde budeme táboriť nasledujúce dve noci. Nemáme žiadny kontakt s civilizáciou, a tak nevieme, že sa k nám blíži gigantická tlaková níž dôkladne zásobená frontálnymi poruchami a zrážkovými vodami. A je v podstate jedno, či vieme niečo o predpovedi počasia, pretože autobus po nás príde až o týždeň na sto kilometrov vzdialený opačný koniec hrebeňovky a jednoducho tam musíme prísť. Počasie-nepočasie.

Večerná obloha posiata cirusmi však veští príchod frontu, a tak upozorňujem všetkých, aby si poriadne prikolíkovali stany. V noci sa rozpútava pekelná búrka, ktorá utícha až nadránom, kedy sa vytrvalo valiaci sa dážď mení na tiché sneženie.

Ráno vidím, že optimizmus sa z niektorých tvárí definitívne vytratil. Skrčené trasúce sa postavičky neveriacky krútia hlavami. Niektorí žmýkajú spacáky a vylievajú si vodu z topánok. Otriasajú si z vecí sneh a varia si horúce tekutiny. Hľadám pokladní z Kauflandu a nikde ju nevidím. Jej krehučký stan je napoly zvalený. Pod spľasnutým, zasneženým a vodou nasiaknutým plátnom sa črtá ležiace telo. S malou dušičkou klopkám na nehybnú hmotu: „Haló, si tam? Žiješ?“

Stan sa otriasa ako zmoknutý pes a z jeho vlhkých útrob vylieza Lenka – pokladní z Kauflandu. Na tvári jej žiari šťastný úsmev, podkasáva si deravé tepláky: „To bylo nádherný, ty blesky nad horama! A všude sníh! V létě! To je všechno tak nádherný!“ Potom si Lenka varí kávu na muzeálnom liehovom variči a spolu s cigaretkou si ju labužnícky vychutnáva. Od horúcej pary sa jej zahmlievajú okuliare.

Na brehu Bucury spíme ešte jednu noc. A potom v daždi, vetre a hmle pokračujeme cez Piatra Iorgovanului až do sedla Paltina. Pri jazierkach Taul Fara Fund rozbíjame večer tábor. Počasie je v plnom prúde, prudké lejaky strieda vytrvalý monzúnový dážď. Vietor preháňa husté strapce studenej pary. Celý deň nič nevidíme, len mokrú trávu, mokré skaly a svoje mokré topánky. Niekoľko hodín idem len podľa buzoly a mapy a občas vôbec neviem, kde som. A za mnou odovzdane pochoduje dvadsať ľudí.

Dážď celú noc vytrvalo bubnuje na stanové plátno. Veci nemajú žiadnu šancu sa usušiť, a tak sa ráno navliekam do vlhkých handier a obúvam si vodou nasiaknuté baganče. Jediné suché veci sú môj spacák a spodná bielizeň, ktoré si úzkostlivo chránim v plastových vreciach. Nálada v partii upadá. V mokrých topánkach praskajú na rozmočených nohách vodnaté pľuzgiere, mokré spacáky v noci nehrejú. Už premokli aj tie najnepremokavejšie goráče a voda zatiekla do najtajnejších zákutí ľudského tela. Premokli najdrahšie membrány a aj najdokonalejšie impregnácie. Na prd sú všetky pláštenky a všetky rejnkovery. Mokré veci vážia v mokrých batohoch sto kíl.

A Lenka, pokladní z Kauflandu, si so stoickým kľudom balí svoj mokrý hračkársky spacáčik a mokrý hračkársky stan do mokrého hračkárskeho batohu. Vo svojich obľúbených teplákoch a pionierkach z roku 1978. Pred dažďom chránená igelitovým pršiplášťom. Potom si sadne na batoh a utrie zarosené okuliariky do rukáva kockovanej košele. Zapáli si cigaretku a ako starý kovboj ju zhora chráni pred dažďom dlaňou. Kvapky cupkajú na jej plastovú kapucňu a ona si s rozkošou poťahuje zo zvlhnutej marsky. Vymieňame si náznaky úsmevu.

Zostupujeme do sedla Pasul Jiu Cerna. V bukovom lese dostávame dvojitú dávku dažďovej vody, presne podľa ľudovej múdrosti „pod stromami prší dvakrát“. A potom stúpame horskými lúkami až na ostrý hrebeň a vrchol Oslea, vystavení všetkým živlom. Kto mal doteraz na sebe ešte niečo suché, tak už nemá. Strmý zostup do sedla Groapa Nedeuti a tam rozbíjame ďalší tábor. Zaliezame do stanov a oddychujeme uspávaní neutíchajúcim klopkaním dažďových kvapiek.

Ďalší deň sa k dažďu pridáva vietor. Vytrvalý, monotónny, severozápadný vetrisko. Studený, vlhký, neúprosný, bez štipky zľutovania. A my, ako husi za mamičkou, pochodujeme po holom hrebeni Vilcanu. Od rána do večera po kolená vo vysokej tráve, bičovaní vodorovne letiacim dažďom, ako pod prúdmi z hasičských hadíc. A večer opäť staviame mokré stany a táboríme na kopci zvanom Rotunda. Ľudia prechádzajú od pasívneho utrpenia k aktívnemu odporu. Už tu nechcú byť, už chcú ísť niekde dolu a zaplatiť si ubytko v nejakom penzióne. Vysvetľujem im, že na to, aby sme sa dostali do civilizácie, musíme pochodovať ešte dva dni.

Dva dni v daždi. Žartujeme, že nám už začínajú rásť plávacie blany a žiabre. Poslednú noc skvotujeme v opustenom salaši pod Sigleul Mare. Zmestíme sa všetci, naukladaní jeden vedľa druhého ako sardinky. Len Lenka, pokladní z Kauflandu, si stavia vonku, v odpornej pľušti, svoj krehký zmoknutý stan. Plastové tyčky sa vo vetre ohýbajú a mokré plátno sa lepí na schúlenú postavu v kvietkovanom spacáku. Všetci sú v salaši, je tam dobrá nálada, užívajú si strechu nad hlavou. Sadám si vonku na lavičku pri dverách do koliby, pozorujem dážď.

„Hej, ty tam, poď dnu, zmestíš sa,“ volám ju, aby si zachránila život. Lenka, pokladní z Kauflandu, vylieza von, na mokré ružové ponožky si nasúva kožené pantofle a dôkladne si zakasáva kockovanú košeľu do deravých teplákov. Šuchoce s torzom igelitového pršiplášťa. „To je okej. Tu jednu noc to už dám. Vždyť je tady krásně.“

Sadá si ku mne na lavičku. Spod košele vyloví v plastovom vrecku zabalené marsky a suché zápalky. Utiera si zarosené okuliariky do rukáva. Fajčíme. Žeravý tabak jemne puká, keď do seba dôkladne vťahujeme pikantný hustý dym. Prší. Tmavozelené a modré hory sú všade okolo nás ako more okolo stroskotancov na malom ostrove. Vymieňame si náznaky úsmevu.

Tento príbeh nájdete v druhom rozšírenom vydaní knihy Miša Diviaka - Bujón v šumienke. Môžete si ju objednať cez náš online obchod alebo cez Martinus.

Fotogaléria k článku

Najnovšie