Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Trnavská stovka

Trnavská stovka je turistické podujatie, organizované každoročne Klubom Diaľkoplazov a Horolezcov Skoba Trnava. Je zaradené do klasifikácie Malokarpatský diaľkoplaz a Slovenský superdiaľkoplaz. Tento ročník je už 34. Je zaujímavé, že aj keď tento pochod nesie názov „Trnavská stovka“, cez Trnavu trasa neprechádza. V skutočnosti sa začína v Bratislave na hlavnej stanici a hrebeňom Malých Karpát prejde až do Brezovej pod Bradlom.

Vzdialenosť
95.2 km
Prevýšenie
+3394 m stúpanie, -3304 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 02.06.2007
Pohoria
Malé Karpaty
Trasa
Voda
V okolí turistického chodníka je dostatok prameňov
Nocľah
bez
Doprava
Vlak do Bratislavy, bus z Brezovej pod Bradlom
SHOCart mapy
VKÚ (1:50000) č. 127: Malé Karpaty- Bratislava,128: Malé Karpaty- Záruby,129: Malé Karpaty- Bradlo

Na úvod

Neviem, kde a ako som sa o Trnavskej stovke dozvedela. Možno to bolo pri prezeraní webových stránok s turistickou tematikou. Pred dvomi mesiacmi sa mi však do rúk dostal nový výtlačok Bajovho Smiechu na lane. V jednom z článkov opisoval svoje zážitky z Trnavskej stovky. Odvtedy mi v hlave vŕtala otázka: „Dokážeš to? Prejdeš za 24 hodín sto kilometrov?“ A tu už stačilo len málo- mať pri sebe správnych ľudí, naladených na tú istú vlnu, odhodlaných preveriť si svoju kondíciu, motiváciu a pevnú vôľu.

Tak sme myšlienku šírili medzi známych v nádeji, že sa podobných šialencov nazbiera viac, ale ako sa približoval termín Trnavskej stovky, motivácia postupne upadala, meteorológovia hlásili tlakovú níž s dažďom, všetkých nás súrili študijné povinnosti. Zostali sme len dvaja – Marek a Barbora.

Celý týždeň u nás na strednom Slovensku bol poznačený poobedňajšími búrkami, obávame sa, že podobné by to mohlo byť aj na stovke. Ďalšou komplikáciou je skorý štart. Začína sa na bratislavskej hlavnej stanici, medzi šiestou a ôsmou. Hlavný organizátor nás upokojil, v Bratislave bolo celý týždeň krásne. A čo je najlepšie, počká na nás, pretože prvý spoj z Banskej Bystrice do Bratislavy prichádza až 8.30.

Poživeň a výbava

Ešte večer o deviatej nakupujeme nevyhnutné zásoby. Základ nášho jedálneho lístka tvoria sójové rezy, müsli tyčinky a chlebíky, ktoré pripravíme až ráno. Podľa mapy je v priebehu trasy dostatok možností na načerpanie vody, takže berieme po jeden a pol litri. Vyriešili sme aj dilemu s potrebným vybavením. Každý si oblečieme na seba niečo ľahké a vzdušné. Do batohu nepremokavú bundu, náhradné ponožky, teplejšie tričko s dlhým rukávom a na noc čelovku. Obúvame si trekové tenisky. Dali sme si podmienku- ak bude ráno pršať, nikam nejdeme.

Ráno s nevôľou pozerám na mobil, 4.45, to je pre väčšinu ľudí ešte hlboká noc. Ešte tu je možnosť, že nikam nepôjdeme... Pozerám z okna, ale pri pohľade na vychádzajúce slnko a modrú oblohu sa všetka nádej na príjemne strávený deň rozplýva. V rýchlosti raňajkujeme, balíme zvyšné jedlo a 5.20 vyrážame na vlak.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cesta do jamy levovej

Prestávame veriť pesimistickej predpovedi počasia, postupne rozplývajúci sa opar veští teplý a slnečný deň. Zo začiatku sa vo vlaku pokúšame dohnať spánkový deficit, avšak nejako sa spať nedá. Prezeráme dookola trasu, ktorá nás dnes čaká. Na starej mape Malých Karpát v mierke 1:100 000 vyzerá sto kilometrov celkom sympaticky.

S miernym meškaním zastavujeme v našom hlavnom meste. Pán Ing. Peter Minárik by nás mal čakať pod schodmi vedúcimi zo železničnej stanice. Po chvíľke hľadania nás víta s úsmevom na tvári. Zaplatením dvadsaťkorunového štartovného sme oficiálne zaregistrovaní... Sme poslední, s číslami 268 a 269. Keďže také množstvo účastníkov prekvapilo aj samotných organizátorov, každý so štartovným číslom nad 200 dostal namiesto kontrolnej karty pohľadnicu. My sme neboli výnimkou.

Úvodná eufória: Bratislava Hlavná stanica - Biely kríž

Prvou métou je Koliba a vysielač Kamzík. Nestrácame ani sekundu, o deviatej cvakáme prvé vysmiate zábery v pozadí so siluetou rannej Bratislavy. Dávame našim nohám zabrať pri prekonávaní prvých výškových metrov. Po zelenej značke parkom prichádzame na Kolibu (320 m n. m.), kde sa pripájame na červenú značku. Červená nenápadne odbočila z asfaltky na lesný chodník. V dobrej nálade a silne motivovaní ukrajujeme prvé kilometre. Ukazovateľom prejdenej vzdialenosti je vysielač Kamzík miznúci za nami. Slnko poriadne pripeká, ale po asfaltovej ceste lemovanej zeleňou sa nám kráča príjemne. Máme celkom dobré tempo. Predbiehame turistov, ktorí sa tak neženú a vychutnávajú si prvú júnovú sobotu. Tajne im závidíme... Neviem, čo si o nás môžu myslieť, ale pani, ktorá sa nás pýtala na cieľ našej cesty, iba zagúľala očami...

Po 12,5 kilometroch o 11.15 prichádzame na prvý kontrolný bod - Biely kríž (500 m n. m.). V tieni stromu na lavičke sedí zjavne už unudený pán. Čaká na nás skoro hodinu. Dostávame pečiatky na pohľadnice, dopĺňame tekutiny a hor sa na druhú etapu!

Rezkým krokom ďalej: Biely kríž - Sedlo Tri kamenné kopce

Namiesto asfaltu kráčame po spevnenej lesnej ceste. Nohy už cítia, že kráčajú nad limit. Naša bežná túra zvyčajne neprevyšuje 20 kilometrov. Obloha sa postupne zakrýva oblakmi, začína byť dusno, presne ako pred búrkou. Ani nie po dvoch hodinách stojíme na ďalšom kontrolnom bode, na 23. kilometri. Stretáme sa so skupinkou kontrolórok, ktoré sa už pomaly balia na odchod. Stihli sme. Dokonca sme podľa ich záznamov stiahli náskok posledných „stovkárov“ na dvadsať minút, čo nám poriadne zdvihlo sebavedomie. Obohatení o radu – pred zotmením sa treba kvôli ťažkej orientácii pridať k niekomu, kto trasu už pozná - vyrážame ďalej.

Už treba spomaliť: Sedlo Tri kamenné kopce - Čermáková lúka

Okolie sa vôbec nemení - prašná cesta, potom hustý listnatý les, lúka a zase prašná cesta, les, lúka... Ale čo ma teší, je Kamzík strácajúci sa v letnom opare. Lesom prichádzame okolo druhej na Pezinskú Babu. Tu sa v nás prvý krát ohlásil pud sebazáchovy a kupujeme si prvé dnešné teplé jedlo. Hustá fazuľová polievka (s rezancami?) je to pravé pre vyhladnuté telo. Po doplnení vody trochu oddýchnutí pokračujeme.

Chodník začína stúpať. V sprievode hukotu stíhačiek lietajúcich nad základňou v Kuchyni prichádzame k vysielaču, kde už lapáme po dychu. Vzápätí zase klesáme. Postup začína byť náročnejší, musíme trochu spomaliť. Najvyšší bod tejto etapy je Skalnatá vysoká 704 metrov. Za ňou, asi po pätnástich minútach chôdze, nás čaká vytúžená Čermáková lúka. Tu konečne dobiehame posledných „stovkárov“. Ich dva a pol hodinový náskok je minulosťou. S nevôľou prijímame fakt, že sme prešli iba 35 kilometrov, dúfali sme, že to bude viac.

Lámanie chleba: Čermáková lúka - Pod Vápennou

S ďalšou pečiatkou na pohľadnici predbiehame pomalšiu skupinku Trnavčanov a Pezinčanov. Na základe skúseností z predošlého ročníka nás upozornili, že sa jeden úsek trasy skracuje cez oboru, čím sa vyhneme Taricovým skalám. Na koži cítime prvé kvapky dažďa. Našťastie kráčame dlhý úsek hustým lesom, takže dážď vnímame skôr ako príjemné osvieženie. Asi po pol hodine prichádzame k spomínanej obore, skupinku skúsenejších „stovkárov“ sme nechali ďaleko za sebou. Rozhodnutí neriskovať blúdenie po obore pokračujeme teda po červenej kopírujúc plot. Stále prší a čo je horšie, k dažďu sa pridáva vzdialené hrmenie. Pred Taricovými skalami nám chodník skrížila nádherne sfarbená salamandra škvrnitá. Prekonávame klzké skaly, človek si tu rozmyslí každý krok.

Obišli sme celú ohradu a znovu sa stretávame so spomenutými „stovkármi“, ktorí vďaka skratke cez oboru zmazali náš náskok. Tento raz sa k nim pridávame a s boľavými nohami zostupujeme nepríjemným terénom až na asfaltku vedúcu do Sološnice. Čaká nás vyše 500 metrové stúpanie na najvyšší bod celej trasy - Vápennú, mrholí, stále nevieme, či nás búrka obíde. A hlavne, civilizácia je tak blízko... S ubúdajúcimi silami mierne demotivovaní si dopriavame oddych a poriadnu porciu kalórií neďaleko nenápadnej zarastenej odbočky. Padlo rozhodnutie - ideme hore! Vápenná je skúškou, kto vraj prejde cez Vápennú, prejde celú stovku.

Strašení neutíchajúcim hrmením pomaly prekonávame nepríjemné stúpanie. Dýchame dusný, vlhký vzduch. Sme hore. Konečne máme rozhľad na široké okolie, vidíme búrku, ktorá nás strašila už od Čermákovej lúky. Úplne zmenila smer. Nebudeme sa zdržovať na vrchole veľmi dlho, čaká nás ešte náročný zostup mokrým skalnatým terénom. Definitívne sme sa rozlúčili s našimi trnavskými spoločníkmi, ktorí sa rozhodli vzdať sa. Aj my riešime tento problém, zdá sa nám, že je už dosť neskoro.

52. kilometer. Osem hodín. Sme za polovicou. Traja príjemní páni na ďalšej kontrole nás ponúkajú chladenou limonádou a pivom. Presviedčajú nás, že ešte nič nie je stratené, „stovkári“ sa vraj v Bukovej čakajú. A práve to sme potrebovali, chytiť druhý dych.

Druhý dych: Pod Vápennou - Buková

Začína sa stmievať, obzvlášť v lese. Scenéria Amonovej lúky v miznúcom svetle je veľmi bizarná. Chodník lemujú obrovské bodliaky, kríky sú zospodu objedené ovečkami... Už za šera prichádzame na lesnú cestu a míňame kaštieľ Mon Repos. Pred nami kráča pán odhodlaný dôjsť až do Brezovej. Keďže túto etapu prešiel niekoľko dní pred stovkou, pridávame sa k nemu. Medzitým sa úplne zotmelo. Za svetla čeloviek sa zastavujeme pri smerovníku na Brezinkách, kde trasa stovky opúšťa červenú značku vyhýbajúc sa najvyššiemu bodu Malých Karpát – Zárubám (767 m n. m.).

Okolo vodnej nádrže pokračujeme do Bukovej asfaltkou. Pre naše chodidlá to nie je nič príjemné. Svetlá dediny sa pomaly približujú, udržujeme si rýchle tempo. Hnaní hladom predbiehame ďalších „stovkárov“, ktorí s čelovkami v tme svietia ako svätojánske mušky. Cítime deficit sily v nohách a celkovú únavu.

Konečne Buková! O 22.30 míňame značku začiatku obce, už je to len pár krokov do miestneho pohostinstva. Je tu plno, všetko „stovkári“... Máme obrovskú radosť, že po celom dni vidíme aj iných „šialencov“ alebo lepšie – nadšencov?. Niektorí sa rozhodli ukončiť pochod tu, na 64. kilometri, iných prišli podporiť rodinní príslušníci, hlavne manželky, ktoré doniesli svojim polovičkám teplé domáce jedlo. My si vyberáme z ponuky pohostinstva teplú držkovú a čaj. „Dobíjame baterky“... Držíme sa rady panej z druhej kontroly a pridávame sa k skupinke viacnásobných absolventov. 23.30, pred nami posledných 7 hodín, odchod!

Martýrium: Buková - Dobrá Voda

Znovu začína pršať, po prvý krát obliekame nepremokavé bundy. Kráčame najprv po asfaltke dolu dedinou, potom pieskovou cestou okolo kameňolomu, kde sa vraciame na červenú značku prichádzajúcu zo Zárub. Turistický smerovník tu udáva sedem hodín do Brezovej pod Bradlom. Je to už len polovica z toho, čo máme za sebou. Jediné, na čo sa v týchto chvíľach sústreďujeme, sú osvetlené päty tých, čo idú pred nami.

Charakter terénu je rozmanitý. Chvíľu ideme rozmočeným turistickým chodníkom, vzápätí klzkou blatistou lesnou cestou. Prechádzame cez chatársku oblasť, kde nás spoza plota povzbudzuje z tmy vychádzajúci hlas víkendujúceho rekreanta. Križujeme cestu vedúcu z Jablonice do Trnavy a vchádzame do lesa. Toto bol azda najhorší úsek pochodu. Les nemá konca kraja. Celá skupina kráča potichu, každý je sústredený len na svoje kroky. Ale ani sústredenie nestačí pri klesaní do Dobrej Vody. Viacerí strácajú rovnováhu a padajú na klzkom bahne. V takýchto chvíľach predstava sucha a tepla postele v nás vyvoláva pochybnosti o zmysle celého trápenia sa a bojujeme sami so sebou.

Vychádzame z lesa a v diaľke vidíme svetlá. Dobrá Voda! Je to už len „kúsok“. Naplnení nádejou schádzame po lúkach do dediny a v polospánku o 2.55 si konečne sadáme do tepla v reštaurácii na námestí.

84. kilometer. Unavení na smrť si kupujeme čaj a pokúšame sa ešte ako-tak nabrať síl pred poslednými ôsmimi kilometrami. Dojedáme posledné zásoby sladkostí, proti únave sa snažíme bojovať aj pribaleným energetickým nápojom. Je 3.30, posledných 8 kilometrov pred nami.

Posledných 8: Dobrá Voda - Brezová pod Bradlom

Z krčmy sa odchádza veľmi ťažko, nohy sú úplne zdrevenené, ťažké ako centy. Rozhýbať sa treba pomaličky, celý človek bolí... Brezová je za kopcom. To sa už nedá vzdať, aj keby sme sa mali doplaziť. Opäť opúšťame červenú značku a mierne stúpame lesnou asfaltkou, dokonca prestalo pršať. Pomaly svitá, vymieňame si povzbudivé úsmevy. S blížiacim sa cieľom sa ide ťažšie a ťažšie. Asi pol hodiny pred cieľom stretávame červenú a začíname prudko klesať do Brezovej. Dávame si veľký pozor na kolená a pomaličky s bolesťami dokrivkávame k smerovníku. Jeho názov - Brezová pod Bradlom! Sme takí unavení, že sa nie sme schopní ani tešiť.

Cieľ pochodu je v budove učilišťa Milana Rastislava Štefánika asi 15 minút od smerovníka. Klincom do rakvy je výstup na prvé poschodie, kde organizátori prenajali triedu. Desať minút pred šiestou vchádzame do triedy plnej „nemých tvárí“ - „stovkárov“ čakajúcich na autobus. Znovu sa stretávame s pánom Minárikom, pri ktorom sme začínali. Naše snaženie je ocenené diplomom a odznakom. Konečne môžeme dovoliť únave, aby nás premohla.

Sme v cieli. Po viac ako 24 hodinách bez spánku sme ako handrové bábiky. Ale v duchu sa usmievame, prekonali sme sami seba, objavili sme, čo sa v nás skrýva... Nádherný je pocit víťazstva, ktorý prežívajú všetci, ktorý prišli aj napriek útrapám do cieľa.

Cesta domov

Je nedeľa skoro ráno. Spoje z Brezovej sú mizerné. 6.55 však odchádza autobus do Jablonice. Nasadáme aj s ostatnými účastníkmi pochodu. V momente spíme, všetko nám je jedno. Aj keby sme sa odviezli až do Skalice. V Jablonici všetci vystupujeme, ponáhľame sa na železničnú stanicu, ktorá je od autobusovej vzdialená ešte asi kilometer. Na nás musel byť pohľad - krívajúci zástup na smrť unavených špinavých zanedbaných „stovkárov“. Vyzeráme presne ako horolezci z príbehov Ivana Baja? Vlak do Trnavy sme stihli len-tak-tak.
V Trnave sa presúvame na autobusovú stanicu a presadáme na autobus do Banskej Bystrice. Pokúšame sa zhodnotiť uplynulých 24 hodín, ale pod ťarchou únavy okamžite zaspávame. Na hodnotenie bude ešte času dosť.

O rok znova?

Autori: Marek Lomnický, Barbora Šolonyová

Fotogaléria k článku

Najnovšie