Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Beňatinský kameňolom
Beňatinský kameňolom Zatvoriť

Túra Stratený valal Koňuš (Podhoroď – Koňuš)

Konečne to vyzerá, že so zimou je nadobro koniec. Trocha posledných ranných mrazov sa odzrkadlí na sklách a strechách áut pri rannom východe slniečka, ktoré svojimi hrejivými lúčmi naberá na intenzite a začína nás pekne zohrievať. Jar prišla oficiálne, nielen v kalendári. Vo vrchoch však je ešte dosť snehu, a tak sa na dnešnú akciu pripravujem ako v zime. Počas týždňa som si to preveril a nechcem dnes nič ponechať na náhodu. Predsa len, idem na neznáme miesta, tak je to na mieste. Nebude to však sólová turistika, ale dosť početná skupina.

Vzdialenosť
16 km
Prevýšenie
+852 m stúpanie, -907 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 24.03.2018
Pohoria
Vihorlatské vrchy (podcelok Popriečny)
Trasa
Voda
prameň na Starom Koňuši pri chatke
Doprava
Sobrance (bus) - Podhoroď (bus)
Koňuš (bus) - Sobrance (bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

Na sociálnej sieti som sa dozvedel, že mladí turisti z Gymnázia Pavla Horova v Michalovciach majú záujem prejsť novú miestnu trasu v pohraničí s Ukrajinou, ktorá bola len nedávno vyznačená.

Sobotné ráno si musím trocha privstať, aby som sa mohol presunúť do Michaloviec na parkovisko pred Gymnáziom Pavla Horova, kde je zraz účastníkov. V Michalovciach som v predstihu, a tak čakám na prichádzajúcich mladých, ale aj starších turistov, ktorí dali zelenú podujatiu. Veď jar je už tu a po dlhej zime je potrebné začať ukrajovať z turistických kilometrov na potulkách nádhernou prírodou. V stanovenom čase prichádzajú objednané autobusy, ktoré nás prepravia na štart v dedine Podhoroď, vzdialenej niečo cez 30 km od Michaloviec. Cesta ubehla rýchlo v debate s priateľmi po dlhšej dobe, dorazili sme do miesta štartu a je potrebné vystupovať.

Trasa

Podhoroď – zrúcanina hradu Tibava – Paprtný vrch (622 m) – Beňatinsky travertín – Starý Koňuš – Koňuš

Podhoroď

Dedina ležiaca v kotline Podhorodskej vody, na jednej strane chránená Vihorlatskými vrchmi a na druhej podcelkom Popriečny. Prvá zmienka je z roku 1406 s názvom Varalya, od 1927 Podhoroď, počas II. svetovej vojny maď. Tibaváralya. Osídlenie tu však bolo už skôr, o čom svedčia nálezy z doby rímskej, sťahovania národov a slovanského obdobia od 5. do 10. storočia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Začíname pri gréckokatolíckom kostole sv. Bazila Veľkého. Na druhej strane cesty je novší chrám – pravoslávna cerkva sv. Kniežaťa Rastislava. Vystupujeme z autobusov a pokračujeme cestou na koniec dediny severným smerom pod hradný vrch. Jeho zvyšky sú nad kameňolomom. Miestami sa belie ešte sneh, a tak sa nahor stúpa obťažnejšie po jeho severnej strane. Ešte spomeniem dole dve informačné tabule o turistickej trase, ktorou dnes ideme. Jedna je o samotnom stratenom "valale" Koňuš a druhá o hradnej zrúcanine.

Tibavský hrad

Aj keď sa nachádza v dedine Podhoroď, tak sa nazýva podľa Tibavského panstva, v ktorom stál. Ide o menší strážny hrádok v gotickom slohu vo výške 485 m s rozmermi asi 40 x 15 m. Dnes v oblasti PP Podhorodský hradný vrch. Bol postavený v druhej polovici 13. storočia s mohutnou vežou a zbúraný bol v roku 1755. Dnes z neho ostalo len malé torzo v podobe spodnej časti veže a niekoľkých ostatkov múrov. Je však z neho nádherný výhľad na dedinu a jej okolie v smeroch sever, západ a juh. Dedina je akoby na dlani v celej svojej veľkosti. Pod hradom na slnečných miestach kvitne pečeňovník trojlaločný, ktorý obdivujem, vidím ho po prvýkrát. V blízkom okolí je do 3 km ešte jeden hrad, a to v Chonkovciach na hrebeni Bralo.

Schádzame dole späť pod hradný vrch a pokračujeme po značkovanej trase smerom na východ dlhočiznou lúkou kráčajúc snehovou pokrývkou nahor pod les na vrchol Paprtný vrch (621,5 m). Naša skupina sa naťahuje do dĺžky, veď nás je okolo 80 turistov, a tak na vrchole čakáme na ostatných, ktorí išli pomalšie. Čakanie si spestrujeme nádherným výhľadom na okolie. Vrchol je z troch strán odlesnený, a tak máme čo obdivovať. Lesný porast borovíc nám zastiera smer na sever, ale ostatné svetové strany sú nádherné, aj keď viditeľnosť nie je najideálnejšia. Juhozápadne je pred nami Veľký a Malý Osojík, na juh Stožok a Starý Koňuš, východne Benatinský travertín a hrebeň podcelku Popriečny. Nižšie aj časť na sever a východ k Národnému parku Poloniny, aj ukrajinské vrcholky a dedinu Inovce. Kráčame stále po lúke nižšie a nižšie, až pri oplotení, v ktorom je dobytok, odbočujeme. Vpravo a strmo dole schádzame na štátnu cestu, po prejdení ktorej sme pod bývalým kameňolomom.

Beňatinský travertín

Hneď pri ceste je informačná tabuľa o Stracenom valale Koňuš a po spevnenej ceste sa dostaneme k lomu. Beňatinský travertín vyššie v doline s rozlohou 0,24 ha bol v roku 1989 vyhlásený za prírodnú pamiatku nachádzajúcu sa v Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat.

V lome sa zdržiavame trocha dlhšie, aby sme si túto časť dôkladnejšie obzreli, veď je to najvýchodnejší travertín. Jazero je dnes ešte zamrznuté, ale aj nádych ľadu je do zelená, veď voda tu je priam smaragdová. Určite je to nádherné miesto, ktoré si turista zapamätá na dlhší čas a isto bude jedným z najkrajších. Fotoaparáty len tak cvakajú, aby si každý zachoval nádherné miesto. Po jeho ľavej strane pokračuje chodník nahor nad lom a k miestu skadiaľ je najkrajší pohľad dole. Hľadám známu veľrybu, ktorá skáče do vody, trocha jej spodnú časť ukrýva sneh, ale aj tak ju nachádzam. Posledná snímka a ideme ďalej.

Okrajom lúky sa po niekoľkých metroch dostaneme pod malý kopec s názvom Hŕbok, kde odbočíme vpravo a potom inou lúkou schádzame smerom na západ. Kde-tu sa ukáže niekoľko snežienok na okraji lúky na slnečných miestach pod stromami a kríkmi. Dostávame sa na spevnenú cestu, z ktorej odbočujeme po značke k potoku Beňatinská voda. Tu pre niektorých nastávajú problémy, vody je viac, a tak treba hľadať miesto na prekonanie prírodnej prekážky. Určite počas leta by to nebol problém, ale ešte je tu zima. Poniektorí z mladých turistov si naberú trocha vody do topánok, takže sa musia meniť ponožky, ale život turistu za poznaním je niekedy aj takýto.

Po prebrodení sa pokračujeme lesným chodníkom stále mierne stúpajúc, s pribúdajúcou hrúbkou snehovej pokrývky. Kde-tu je potrebné trocha obísť spadnutý strom, vodu, ale ináč pohoda. Dostaneme sa k zvážnici nad rúbaniskom a k výhľadu, ktorý miestami zastierajú stromy. Odbočiac vpravo, idúc do sedla a smerom k miestu, kde mal stáť spomínaný „stracený valal Starý Koňuš“ si odbehnem k menšej skalke vzdialenej do 100 metrov napravo od lesného chodníka. Potom peknou brezovou horou kráčajúc snehom prichádzame k veľkej lúke s chatkou, prameňom a ohradou s prístreškom pre statok pri prameni.

Stratený valal Koňuš

Sme na mieste, ktoré bolo v prvom rade cieľom dnešného podujatia. Je to miesto, kde stálo v minulosti hradisko a dedina Koňuš. Sme na mieste „Straceného valala Koňuš“. V týchto miestach stálo hradisko už počas doby bronzovej, dokonca aj nálezy z doby kamennej, obnovené Slovanmi počas 9. a 10. storočia. Na podlhovastej lúke východne od dnešnej dediny pod vrcholom stolovej hory Starý Koňuš (836 m). V niektorých miestach sú ešte pozostatky valových opevnení po stranách lúky. Počas vpádu Tatárov v rokoch 1241 – 1242 sa obyvatelia ukrývali práve tu a viaže sa k tomu povesť o jazdcovi, ktorý docválal zvestovať správu a stihol len povedať „Koň už...“ a zomrel. Z toho je pomenovaná obec Koňuš. Informácie boli uvedené na začiatku putovania pod hradným vrchom a neskôr pri Beňatinskom travertíne, no v mieste samotného valalu už nie, škoda.

Trocha ma zaujíma miesto najvyššieho bodu, tak idem podľa súradníc hľadať vrchol. Cez dve lúčky sa dostanem k viac zarastenému miestu, ale v snehu sa mi nepodarilo nájsť vrcholový kameň. Vraciam sa späť, určite niektorí vyrazili na posledný úsek trasy, a to cez lúku dole k dedine Koňuš. Občas si niečo odfotím a pokračujem za skupinou, aby som ich dobehol.

Cesta nadol ubieha rýchlo. V niektorých miestach je pekný výhľad smerom k Vihorlatským vrchom, kde je dobre vidieť najvyšší vrchol Vihorlat, k Zemplínskej Šírave a tiež k Senianskym rybníkom a mestu Sobrance. Sneh sa už vytratil z okolia, ale pribudlo blato a viac stekajúcich potôčikov, ktoré občas tiekli aj po chodníku. Prechádzame taktiež cez rúbaniská, ako všade v našich lesoch. Posledné metre lesom a sme vonku nad dedinou, kde je informačná tabuľa o turistickej trase a stratenom valale Koňuš.

Koňuš

Ešte v krátkosti o súčasnej dedine, ktorá je v západnej časti Popriečneho v doline Syrového (Koňušského) potoka v blízkosti hranice s Ukrajinou vo výške 272 m. Spomína sa v roku 1414, keď patrila pod Tibavské panstvo. Viac o histórii sa môže dozvedieť na stránkach obce.

Prechádzame posledné metre a pri potravinách sú odstavené naše autobusy. Miestna značka pokračuje ďalej do dediny, ale k rázcestníku sa nedostanem. Chvíľka oddychu a príchod posledných účastníkov. Treba sa zberať na odchod, ale aj zhodnotiť dnešok.

Záver

Prežil som jeden veľmi pekný turistický deň v novom, neznámom kraji v blízkosti ukrajinskej hranice. Musím dodať, že značenie bolo veľmi dobré a aj v miestach ťažby dreva sa bez problémov dalo orientovať. Začiatok, priebeh trasy a aj koniec boli obohatené o informačné tabule, ktoré dodali dostatok poznatkov. Trasa s dĺžkou niečo cez 13 km bola stredné náročná, čo trocha spôsobil sneh, ktorého miestami bolo ešte dosť. Veľmi pekná okolitá príroda a miesta s výhľadmi dotvárali výnimočnosť. Tibavská zrúcanina hradu, Beňatinský travertín, ale aj výhľad z Paprtného vrchu boli určite pomyselné čerešničky.

Fotogaléria k článku

Najnovšie