Srdcom celého parku je San Carlos de Bariloche, skrátene Bariloche. Jeho symbolom je bernardín a na námestí si konkuruje množstvo podnikateľov, ktorí nútia už aj 2 – mesačné šteniatka pózovať pred kamerami turistov.Veľkú časť obyvateľov mesta tvoria imigranti zo Švajčiarska, preto neprekvapí, že takmer každý štvrtý obchod na hlavnej ulici je obchod s čokoládou. Na hlavnej ulici je aj všetko, čo potrebujeme my trekeri – supermarket na nákup potravín, panaderia na nákup pečiva, benzínka a malý park, kde sa provizórne naobedujeme a prebalíme batohy. Ľudia v parku okolo popíjajú maté (druh čaju), my litrové pivá Quilmes, 5 nasledujúcich dní budeme na suchu.

Pri plánovaní treku sa opäť spoliehame na Lonely Planet a vyberáme trek Nahuel Huapi Traverse v dĺžke 36 km, ktorý chceme prejsť za 4 – 5 dní. Z prímestského autobusu vystupujeme v lyžiarskom stredisku Catedral asi v 900 m n. m. Spíme niekde medzi zjazdovkami na zarastenej nepoužívanej ceste. Ráno je nadherné počasie končiaceho leta (koniec februára) a pred nami 1000 výškových metrov až na hrebeň. Väčšinu cesty križujeme kamenisté zjazdovky po štrkových cestách vedúcich k vlekom a chatám. Pri oddychu sa kocháme pohľadom na obrovské Lago Nahuel Huapi pod nami. Na hrebeni ´obedujeme´ keksy s džemom. Podľa mapy nás teraz čaká už len asi 2 km po vrstevnici poza hrebeň. V skutočnosti vedie chodník stále 3 metre hore, 3 metre dole v skalnatom teréne, často musíme použiť aj ruky. Po 2 hodinách namáhavej chôdze sme v sedle v asi 2000 m pod Torre Piramidal. Je tu pekné závetrie medzi skalami, tak zostávame na noc.

Ráno sa motám okolo variča, keď tu zrazu okolo našich stanov beží chlap s číslom na hrudi, o pár minút ďalší a ďalší, samozrejme aj dievčatá. Zanedlho sa od nich dozvedáme, že sa tu práve konajú preteky v trekingu cez 4 chaty. No skôr to je horský beh, keďže účastníci majú iba malé batohy s camelbakmi. Že nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa, dokazuje jedna pretekárka - recesistka bežiaca v ružovom drese baletky. Nestíhame vyberať fotoaparáty, radšej ju poriadne povzbudzujeme. Pretekári sú rôznych vekových aj výkonnostných kategórií, preto ich stále stretávame na asi polovici trasy nášho dnešného treku. Chodníky do doliny sú veľmi rozbité. Za pochodu sa učíme po španielsky. Keď totiž niekto z pretekárov uvoľní pri behu skalu, ostatných upozorní výkrikom "Piedra!". Nemusíme pozerať do slovníka, aby sme vedeli, o čo ide. V 1600 m vchádzame do pabukového lesa, v 1500 m je dno doliny aj s potokom, kde dopĺňame vodu. Ďalší hrebeň pred nami má zase takmer 2000 m, kde nás dobiehajú pravdepodobne poslední pretekári. Pred nami v doline už vidno náš dnešný cieľ Laguna Jacob s rovnomennou chatou.

Tretí deň má byť podľa Lonely Planet technicky najnáročnejší. Ako sme sa neskôr dozvedeli, tak dole v meste v Club Andino Bariloche, miestnom horskom spolku, dávajú trekerom informácie, že úsek medzi chatou Jacob a Italia je neschodný. My však túto informáciu nemáme, len mapu a LP, tak vyrážame na hrebeň. Najprv stúpame takým balkónom asi 30 metrov doľava a potom nasleduje štrbina kolmo hore, kde by bolo v Tatrách aspoň 25 metrov reťazí. My si musíme vystačiť rukami. Po chvíli stena stratí na strmosti a už v pohode vyliezame na hrebeň. Nevýrazný chodník sa stále drží niekoľko metrov pod hrebeňom a je len sporadicky značený mužíkmi, či vŕbovými paličkami. Za zlého počasia by bol dosť problém s navigáciou. Prechádzame niekoľko snehových polí a z vrcholu Cerro Navidad 2102 m pozorujeme úchvatnú sopku Monte Tronador 3554 m na hranici s Čile. Nasleduje "lyžovačka" dolu širokým žlabom, veľmi rýchlo strácame výškové metre. Postup sa ale veľmi spomalí, keď sa začíname predierať hustým pabukovým lesom, ktorý striedajú podmočené lúky. Dokonalým bonusom je záver doliny, pripomínajúci roklinu v Slovenskom Raji, akurát, že cez potok nie sú mostíky a po jeho exponovaných brehoch ani žiadne reťaze, stupačky, či iné pomôcky. Všetko je "natural", skaly aj kmene stromov v potoku. Samozrejme, že chata Refugio Italia nie je v doline, ale o 300 m vyššie na plošine vedľa plesa. Zatíname zuby a visiac na trekových paličkách po 9 hodinách dnešného pochodu prichádzame na breh plesa Laguna Negra vo výške 1600 m. Chata je plná školákov, ktorým práve končia prázdniny, tak ani nejdeme dnu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na štvrtý deň ráno je takmer bezvetrie, preto fotíme gýčové odrazy okolitej krajiny na hladine plesa. Chodník na dnešný prvý hrebeň je celkom pohodový, výhľad z 1900 m vrcholu je fantastický, scenérii zase dominuje Monte Tronador a za ním vpravo už vykukuje dokonalý snehom pokrytý kužeľ sopky Osorno v Čile. Schádzame do záveru doliny, kde je podľa mapy oficiálne táborisko. Lúka je však z veľkej časti podmáčaná. Spať by sme tu nechceli, komáre tu musia mať raj. Chata Lopez, kam smerujeme, je zhruba v rovnakej výške, v akej sa práve nachádzame – asi 1570 m, ale v ceste nám opäť stojí 2000 m hrebeň. Prvých 200 m sa ide celkom v pohode, po cik-cak chodníku prichádzame na plošinu, kde kedysi možno bolo malé pleso. Ďalej je už len nefalšovaná strecha v kamennej suti a chodník vedúci kolmo hore. Štyri kroky, oddych, štyri kroky, oddych. Nemať tu trekingove paličky, no neviem, neviem, ako by sme vyšli. Hore ležíme v závetrí pol hodiny, okolo krúžia dravce. Asi 300 m od nás po hrebeni je vrchol Pico Turista 2061 m. Patrilo by sa zdolať ho už len pre ten názov, no máme toho dnes tak akurát dosť, preto rovno zostupujeme na chatu Lopez. Ubytko je lacné, spíme však tradične v stanoch pred chatou. Tržbu robíme aspoň kúpou piva a čokolády.

Ráno sa nemáme kam ponáhľať, na autobusovú zastávku zbehneme za 2,5 h. Tam už čakajú dvaja dôchodcovia. Sú z Chamonix, vraj sa tu cítia ako doma v Alpách, rozprávajú nám dojmy z ďalších parkov Patagónie a čudujú sa, ako sme mohli prejsť celý trek s takými ťažkými batohmi. No, čudujeme sa aj my. Prichádza autobus, ale nie obyčajný. Teda je celkom normálny, ale v predstavách šoféra je to WRC špeciál (World Rally Championchip). Ledva stihnem ako posledný nastúpiť a šofér hneď dáva odpich z miesta. My sa chceme dostať do Bariloche po brehu idylického jazera, on je mysľou na Rally Tisícich jazier vo Fínsku. Cesta úzka, prašná, zákruty neprehľadné. Chlap má trasu určite poriadne najazdenú, ide suverénne veľkou rýchlosťou a ešte popritom stíha konverzovať s peknou slečnou v buse. Rútime sa do križovatky a tipujeme, či zákrutu prejdeme šmykom na ručnej brzde, alebo skončíme v drevenom plote. Šofér však len jemne pribrzdí, podradí a na centimetre presne minie plot. Cestou sme žiadny ďalší bus nepredbehli, tak si nie som celkom istý, či sme do Bariloche prišli na prvom mieste...

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek