Túra: Bulharsko – Rila – Maljovica

Túra Bulharsko – Rila – Maljovica

21. 8. 2007

V prvej časti turistického putovania po bulharských horách zavítame do najnavštevovanejšieho pohoria krajiny, ktorá je u Slovákov známejšia viac morom ako vysokými horami. Túra nebude viesť na najvyšší štít Musalu, ani k známym Siedmym jazerám, ktoré nájdete vo všetkých propagačných materiáloch. Spoľahlivé turistické značenie nás dovedie na vrchol hory zvaný Maljovica.

Pohorie Rila

Po zdĺhavom presune mikrobusom z bulharských hôr Pirin do pohoria Rila sa ukladáme na spánok v hoteli Maljovica. Zrekonštruovaný hotel Maljovica, veľká turistická ubytovňa, stanica Bulharskej horskej služby (Planinska spasitelna služba) a pár lyžiarskych bufetov tvoria malé lyžiarske stredisko s názvom Komplex Maljovica v severnej časti najznámejšieho bulharského pohoria. Rila je najvyšším horstvom na Balkánskom polostrove s veľhorským reliéfom podobným našim Vysokým Tatrám. Najvyšším bodom je hora Musala s výškou 2925 m. Krásu Národného parku Rila umocňuje hojný výskyt horských jazier ľadovcového pôvodu, s počtom takmer 150 plies.

Zabudnutý pas

Ráno vstávame do slnečného dňa. Hotelové raňajky zvládame rýchlo. Rýchlosť nie je spôsobená ponáhľaním sa, ale skromnosťou porcie. Výdatné raňajky pred túrou si predstavujem trochu inak, aspoň že olivy chutili výborne. Lucka, Marika, Ruženka, Tomáš a ja sa vydávame na túru. Zvyšok partie, Renatka a Michal, sadajú do auta a vracajú sa po Michalov zabudnutý pas na izbe hotela v lyžiarskom stredisku Pamporovo, vzdialenom 225 km. Obe skupiny majú „zábavku“ na celý deň jasnú, preto nič nebráni začať dnešný program.

Zelená hrdza bez skla

Turistický rázcestník stojí hneď pod hotelom. K turistickej chate Maljovica (chiža Maljovica) smerovka udáva 45 minút. Neskôr zisťujeme, že časový údaj s ohľadom na naše čerstvé ranné tempo sadol na chlp presne. Ideme krížom cez lúku popod vleky. Drevená brána ohlasuje vstup do Rilského národného parku. Nechýba veľká tabuľa s turistickou mapou. Rozbitá kamenistá cesta údolím v sprievode modrej značky silno pripomína pochod dolinou Kežmarskej Bielej vody vo Vysokých Tatrách. Len smaragdovo zafarbené Zelené pleso vedľa turistickej chaty chýba. Zato po ceste stretávame hrdzou rozožratú zelenú dodávku, ktorá zásobuje horskú chatu Maljovica. Rovnaký model parkuje aj na polceste k chate. Lenže ten stojaci, je hotový prototyp nového horského vozidla. Chýba mu čelné sklo.

Vynovená chata

Hegajúce sa zelené vozidlá prišli od vysokohorskej chaty Maljovica, kam sme práve dorazili. Turistická chata stojí v pásme kosodreviny vo výške 1960 m s výborným výhľadom na okolité hory. Poniže chaty pri horskej bystrine Maljovica je rozložených niekoľko stanov. Staručká chata zažila toho už dosť veľa, preto v súčasnosti (2007) prebieha rekonštrukcia ubytovacej časti. Hlavná budova (bufet) už obnovou prešla. Po vstupe do chaty vás prekvapí televízna miestnosť s fotelkami. V telke síce ide iba jeden program, no napriek tomu dotvorí atmosféru bulharskej chaty. Vynovená jedáleň na prízemí s krbom pôsobí veľmi útulne. Ponuka bufetu po slnečnom prázdninovom víkende je dosť vyrabovaná. Zato požiadavka japonského turistu o hamburger nás osviežila lepšie ako čokoľvek iné z bufetu.

Turistické značenie

Od chaty stále pokračujeme po modrej pásovej značke. K modrej sa pripája červená, ktorá prichádza od Strašného jazera (Strašno ezero). Doširoka vyšliapaný chodník prechádza tesne popri potoku Maljovica. Červené a modré značky sú maľované nahusto. Nie je kde zablúdiť. Trasa príjemne stúpa údolnicou až po najbližšie rázcestie značiek vedľa symbolického cintorína. Pietne miesto tvorí mohutný balvan s pamätnými tabuľami horolezcov, čo zahynuli v miestnych i zahraničných horách. Sledujeme červené značky, ktoré vedú k veľkému skalnému prahu, kde strmo stúpajú cez skalnatý terén. Orientáciu uľahčujú tyče pomaľované striedavo žltou a čiernou farbou. V čase snehovej pokrývky slúžiace ako zimné tyčovanie.

So zvyškom dychu

Slnko pripeká a teplota nemilosrdne stúpa s klesajúcim tempom. Funkčnosť tričiek dostáva zabrať v záplave potu. Dobre sme zvolili skorý nástup na túru, čo je na balkánskych horách nevyhnutnosťou. Makať v tropických horúčavách je dosť úmorné. Odmenou za stupáčik je jazerná plošina v závere Maljovického údolia, ktorú vypĺňa pár plies s dominanciou Eleninho plesa. Nad plesom ostáva zdolať posledný výšvih k hlavnému hrebeňu po skalnej sutine. Na hrebeň sa dostávam ako prvý z našej partie. V nevýraznom sedielku, kde sa pripája naša červená značka na rilskú hrebeňovku, zahliadnem skupinku turistov. Po oddychu vzďaľujúci sa hrebeňovkári s batohmi Trek Sport. Pomyslím si, že to musia byť buď českí alebo slovenskí turisti. Bez čakacieho oddychu po výšľape na hrebeň ich so zvyškom dychu dobehnem a hodím krátku reč. Sú to českí bratia na hrebeňovke Rily. Veľmi im do reči nie je, lebo už štvrtý deň idú v plnej poľnej.

Top of Bulgaria

Oddych na vydýchnutie a počkanie zvyšku mojich parťákov si doprajem na odbočke z hrebeňa k samotnému vrcholu Maljovice. Z lúčnatého priestranstva je vynikajúci rozhľad na všetky svetové strany. Dobre sa dá sledovať hlavný hrebeň Majlovickej Rily (oficiálne Severozápadná Rila) s početnými rázsochami. Na severnej strane hrebeň ohraničuje povodie Čierneho Iskaru (zdroj pitnej vody pre bulharskú metropolu Sofiu) a na juhu hlboké údolie Rilskej rieky. Uprostred lesov v jeho hlbine zaujme lichobežníkový areál Rilského kláštora (Rilski Manastir) so škridľovo červenou strechou. Je najväčším pravoslávnym, najkrajším a najnavštevovanejším kláštorom v Bulharsku. Jedinečná cirkevná pamiatka bola v roku 1983 zapísaná na zoznam kultúrneho dedičstva UNESCO. Patrí medzi top miesta, ktoré nesmiete počas návštevy Bulharska vynechať. Skutočne je to nádherná stavba. O populárnosti kláštora svedčí aj to, že je možné jeho exteriéry fotografovať. V iných verejne prístupných kláštoroch je zákaz.

Maljovica alebo Maľovica?

Zostup priamo k Rilskému kláštoru je možný aj z hrebeňa Maljovice, ale prudko klesajúci terén nevyzerá vôbec lákavo. Kolená by si nepochvaľovali. Počas obdivovania neznámych výhľadov a fotenia ma už kamaráti dostihli. Lúčim sa s českými hrebeňovkármi a v pätici kráčame nenáročným hrebienkom na samotný vrchol Maljovice. Po ceste sa čudujeme, prečo nikto neoddychuje na vrchole, ale všetci posedávajú na odbočke k vrcholu. Čoskoro to zisťujeme na vlastnej koži. Presnejšie čuchom. Vrchol je tak dokonale „obsiaty“ konským trusom, že sa tu nikto okrem povinnej vrcholovej fotky dlhšie nezdrží. Aspoň si môžeme užiť pocit, že hora Maljovica s výškou 2730 m je len a len naša. Pre viacerých československých reprezentantov horolezectva a skialpinizmu je masív hory známy pod menom Maľovica, kde na súťažiach dosiahli popredné priečky.

Vysokohorská prirážka

Klasicky pred poludním sa obloha zahaľuje vysokou kopovitou oblačnosťou. Preto rýchlo využívame posledné slnečné lúče na fotografovanie so slovenskou vlajkou a vraciame sa späť na odbočku koňmi nepoškvrnenej trávy. Za obeť padá nejedna slovenská paštéta s bulharským chlebom a zeleninou. Návrat k hotelu Maljovica je rovnakou trasou, avšak pri zostupe sa nám otvárajú intenzívnejšie pohľady na Elenino pleso. Cestou späť sa ešte zastavujeme na chate Maljovica. Medzičasom zásoby bufetu doplnila zelená dodávka, čo rýchlo spoznávame podľa nevábnej teploty fľaškového piva. V pohodlí televíznych foteliek vysajeme pivo s vysokohorskou prirážkou a vzďaľujeme sa od ruchu horskej chaty. Pred hotelom netrpezlivo vyzeráme Michalov mikrobus. SMS-kou nám oznamuje, že dorazia približne o 2 hodiny. Predstava čakania sa našim unaveným telám i dušiam nepáči. Bez váhania hovorím: „Počujete ten motor? To bude Michal s Renatkou.“ Na všetkých i moje veľké prekvapenie sa spoza zákruty vyvalí vysmiaty „Mr. Šalma“ (rozumej Michal). Mimochodom, jeho pas uschovala recepčná a cestovný doklad počkal na svojho majiteľa :-).