Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Malé Trakany - Hosťovce 3. časť

24. 3 .2005 sme sa presunuli autobusom z Veľat cez Trebišov do Košíc. Prechádzame aj cez Dargovský priesmyk. Je tu pamätník na boje v II. svetovej vojne, tanky a aj kukláči, ktorí niekoho asi hľadajú. Na autobusovej stanici v Košiciach si skontrolujem odchody autobusov a v informáciách overím aj odchody z dedín. Na vlakovej stanici sa stretneme s dcérou Lenkou, ktorá priletela z Prahy, kde študuje.

Vzdialenosť
77,76 km
Prevýšenie
+930 m stúpanie, -450 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
jar – 25.03.2005
Pohoria
Bodvianska pahorkatina, Košická kotlina
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 325,5 m n. m.
  • Najnižší bod: 166 m n. m.
Voda
potraviny v Turni nad Bodvou,Hosťovciach,Buzici,Milhosti,Kechneci
Nocľah
Košice - štadión Čermel
Doprava
autobusom z Košíc do Turne nad Bodvou,z Košíc do Milhoste, z Buzíc do Košíc, vlakom z Košíc do Sene, autobusom z Kechneca do Košíc

Kupujem lístky na MHD, dievčence navštevujú lekáreň. Hotel na štadióne poznám, no šokuje ma lešenie na chodbe. Dávajú nám 20% zľavu a keďže izba je pekná a na bunke sme sami, ostávame. To ešte neviem, že nevaria. Vybalili sme sa, najedli a poďho do mesta. Vystúpime na námestí Maratónu a prechádzame sa po Hlavnej ulici. Vidíme budovu Ústavného súdu, divadlo, Urbanovu vežu, ideme do Dómu sv. Alžbety. Je príjemne slnečno, napokon večeriame v reštaurácii Veverička. V potravinách nakupujeme potraviny, prejdeme sa po Hrnčiarskej ulici, obzrieme si Rákocziho dom, Mikušovu väznicu a ideme do hotela. Danica zisťuje, že má horúčku 38C, zaľahne a už viacej neturistikuje, čo ma veľmi mrzí.

5. deň

Turňa n/Bodvou – Hosťovce – Hájnica – Sejkov – Csonka hegy – Kéresztéte – Perecze – Seksia – Červený grúnik – Sedereš – Kráľov vrch – Buzica + popri US Steel

Na tejto túre som po prvý krát počas putovania okolo Slovenska zablúdil za hranice a s malou dušičkou sme sa vracali späť. Nik nás nechytil, akurát sme zmeškali autobus a nadišli si. Dcére sa však túra páčila.
Šli sme autobusom 6:47 do Turne. Tu sme vystúpili, odfotil som si hrad, ale nevedel nájsť cestu do Hosťoviec. Prišli sme k rybníku a tu som sa už zorientoval. Voda vytekajúca z neho vytvárala gejzír. Cestou som dcére ukázal v diaľke Zádielskú tiesňavu. Colníkom sme povedali, že ideme do Hosťoviec a dali pokoj. Je tu pamätník okolitých obcí na spoločný vstup do EÚ. V dedine sme si kúpili minerálku. V tej horúčave sa zišla a to sme mali čaj, kávu a Lenka ešte 0,5 l vody. Prešli sme dedinou a cez rieku a poľom prešli k lesu. Cez les na lúku a už sme videli pätníky a Ladu polície. Kráčal som pokojne ďalej, príslušník vo vnútri si nás nevšímal, no obďaleč vyskočil druhý spoza kríčkov. Podebatovali sme, dal som mu moju pohľadnicu a šli sme ďalej. V bahne bol padnutý pätník a my sme obchádzaním bahna asi po prvýkrát prešli na maďarskú stranu. Lúkou a cez húštinu sme sa však vrátili a šli po prieseku.

Lesom sa šlo mierne hore dolu, prešli sme aj polorozpadnutý mostík. Prišli sme k ďalšej močarine, uhli sme na pole, potom z neho do lesa, na ďalšie pole, cezeň do ďalšieho lesíka a lesnou cestou. Už mi to bolo podozrivé, keď sa zjavila tabuľa Pozor štátna hranica. Prišli sme k močarine a tam sme sa naobedovali. Za močarinou sme narazili na pätník a tu som spravil osudný omyl. Namiesto poriadneho prezretia si mapy som vykročil mierne vpravo a lesnou cestičkou sme kráčali šikovne vpred. Čudoval som sa červenej značke, ktorá na mape nebola, no až keď nám ujko povedal "nemírtem", začal som niečo tušiť. Zjavila sa dedina a v nej červená telefónna búdka a maďarská zástava. Ujko mi síce na mape ukázal, kde sme, no stále som tomu nemohol uveriť. Príliš sme sa neporozprávali, aj keď on sa snažil dosť. Našiel som kompasom sever a vykročili sme po poľnej a neskôr lesnej ceste. Prišli sme na koniec druhej dediny a už som vedel, kde sme presne. Lesnou cestou sme sa vybrali k hranici. Keď skončila, tak lesom. Vyšli sme na ďalšej ceste a tá rampou prešla na naše územie. Priesek bol pod snehom, pole rozbahnené, šlo sa zle a čas utekal. Lenka nevládala tak rýchlo ísť, začali ju bolieť bedrá. Dostali sme sa nad dedinu Rešica a svitla nádej. Prišli sme k pätníku, kde mala začať poľná cesta a ona nikde. Aj tak sme odbočili a prišli sme k smetisku. Ľudia sú hlúpi. Od neho už šla cesta a zrazu sme boli na cintoríne v Buzici. Preleteli sme ňou, no autobus nám ušiel o 15 minút. Prosil som v krčme, stopoval som, no nič. Začalo to byť vážne. Napokon som uprosil jedného pána, ktorý šiel do nočnej a zaviezol nás k betonárke bývalých Východoslovenských železiarní, dnes US Steel. Odtiaľ sme šli ešte 2 km k správnej budove a konečnej električiek.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

6. deň

Milhosť – Radače – Višňové – Čertova strana – Tri chotáre – Magura – Ortáš – Buzica

Ráno som sa zobudil o 7:12 a nohy neboleli. Umyl som vibramky, navaril posledný čaj, lebo bomba dohorela a rozhodol som sa, že pôjdem na autobus o desiatej do Milhoste. Lenka mala odreté nohy a tak nešla, Danica horúčku. Keď som vystúpil v Milhosti, rozhodol som sa skúsiť dôjsť do Buzice. Šofér ma vysadil na konečnej oproti poľnej ceste, ktorá podľa mapy mala viesť k hranici. Bolo to tak a potom som už pekne po prieseku kráčal až do Buzice. Kontrolovali ma policajti na Lade. Vraveli mi, že videli pri Belši orlov. Cesta šla lesom, mierne sa vlnila, bolo teplo. Stále som rozmýšľal, či ísť aj veľký oblúk, no keďže čas bol dobrý a všetko v mape sedelo, šiel som. Našiel som aj dve chaty, lesnú cestu z Maďarska so stĺpmi už bez drôtov a napokon asfaltku. Minuli ma na nej tri autá, ktoré mali maďarskú ŠPZ. Majú tam veľké sady. Upaľoval som a začal som cítiť ľavé stehno. Od veže na Ortáši už bolo vidno Buzicu. Prišiel som k budove pohraničnej polície, obišiel našu rampu a po viditeľne horšej ceste zišiel do dediny. Uvidel som prvé bociany v hniezde. Mal som do odchodu autobusu hodinu čas a tak som šiel do krčmy. Dal som si malé pivo, lebo kofolu tu na východe nepoznajú. Keď som si robil zápisky, prišli sa ma chlapi z krčmy pýtať, či robím nejaký výskum. Nechápali, načo chodím peši len tak zadarmo. Tesne pred Buzicou po prvýkrát drobne mrholilo. Mal som zo stanice kúpenú minerálku, tri rožky a paštétu, no nie otvárač. Do Košíc som prišiel značne hladný a tak som si kúpil aspoň hamburger. Lenka nakúpila jesť a tiež Danici ďalšie lieky.

7. deň

železničná stanica Seňa – Hornád – Vyšné Belajdy – Milhosť – Kechnec

Lenka sa rozhodla ísť so mnou a tak sme šli na vlak 10:47. Keďže sa menil zimný čas na letný, radšej som si v TV overil, či mám ten správny. Sadli sme si do vlaku, sedeli a čudovali sa, že nik nepristupuje, ani lokomotívu to nemá. Napokon sme sa zdvihli a prešli o dve kolaje vľavo do správneho vlaku. Vystúpili sme v Seni a alejou prišli k chate pri Hornáde. Popri brehu, občas po lúkach, občas lesíkom sme prišli oproti dedine Abaújvár na maďarskej strane. Tu sme sa najedli. Čoskoro sa hranica zvrtla vpravo a my sme sa ocitli na brehu Kechneckého štrkoviska, hoci podľa mapy malo byť viac vpravo. Chvíľu sme pozorovali množstvo vodného vtáctva, vyplašeného našou prítomnosťou, potom sme sa prebrodili cez výtok a šli ďalej po hraničnom prieseku. Ešte dvakrát sme sa brodili, až sme skončili na sútoku potokov. Museli sme ísť po brehu jedného z nich až skoro späť k štrkovisku, potom mostíkom, poľom, ďalším mostíkom a boli sme v Milhosti. Keďže autobus mal ísť až za hodinu a pol, šli sme po asfaltke do Kechneca. Na cintoríne sme si pozreli sochy vyrezané z odumretých stromov v aleji. Prechádzali sa tam dva bociany a vôbec im neprekážal štekajúci pes za plotom. Odviezli sme sa do Košíc, v hoteli urobili potrebnú hygienu a šli sme sa navečerať. Museli sme ísť až na Hlavnú ulicu. Cestou späť sme kúpili zákusky.
Na druhý deň sme sa už len pobalili a odleteli. My s manželkou domov do Bratislavy a Lenka do Prahy. Tých niekoľko dní nám ukázalo, že aj na zdanlivo nezáživnej rovine sa dá toho vidieť úžasne veľa.

Fotogaléria k článku

Najnovšie