Trasa

Veľká Paklenica – jaskyňa Manita Peć – Vidakov kuk – Tomići - Starigrad

Pomerne neskoro ráno vyrážame mikrobusom k vstupnej bráne rokliny Veľká Paklenica. Poctivo platíme 30 kuna na osobu vstupného, pokladník v búdke však počet pasažierov v aute nekontroluje... Odvezieme sa až na koniec asfaltky, berieme batohy na chrbát, ešte povinné spoločné foto na takmer prázdnom parkovisku. Upraveným kamenným chodníkom sa vydávame v ústrety doline mamutích rozmerov. Míňame skupinky horolezcov pod skalnými stenami. Celá roklina je pretkaná približne 400 lezeckými trasami, mimoriadne obľúbenou je stovky metrov vysoká stena Anića kuk.
Prechádzame okolo uzavretých tunelov v skale. Informačná tabuľa prezrádza, že ich vybudovala Titova armáda ako bunker pre najvyšších predstaviteľov. Celý komplex je však v rekonštrukcii, budúci návštevníci sa môžu tešiť na informačné centrum a podzemné múzeum na ploche približne 1700m2.

Chodník začína prudko stúpať, vychádzame z tieňa doliny a skutočne prímorsky pripeká. Využívame možnosť doplniť vodu z prameňa vedľa chodníka, tabuľa ubezpečuje o jej pitnosti. Les sa mení na zmes krovín a kamennej sutiny, po pravej strane nám spoločnosť robí Anića kuk, my však odbočujeme vľavo k jaskyni Manita Peć. Chodník vedie prudko nahor a kamenných serpentín sa podľa smerovníka nezbavíme takmer hodinu. Slniečko už naplno ukazuje svoju silu a tak každých pár metrov dopĺňame tekutiny. Chodník je našťastie kvalitný a kroviny orezané. Otvárajú sa nám výhľady na roklinu pod nami. Na skalách popri trase spokojne posedáva niekoľko turistov, ktorí pravdepodobne prešli bránou ešte pred siedmou hodinou, aby nemuseli platiť vstupné. V skalnej stene nad nami sa objavia slnečné kolektory pri vchode do jaskyne. Spomaľujeme tempo, prvý vstup je až o 10.00. Nakoniec musíme vysedávať takmer do 10.30, čakáme na oneskorencov zo skupinky, ktorá ide dovnútra s nami. Za 10 kuna si kupujeme vstupenky, obliekame (vlastné) vetrovky a vstupujeme do tmy. 187 metrov dlhá minijaskyňa je síce elektricky osvetlená (preto tie kolektory nad vchodom), no návštevníka zvyknutého na slovenské pomery zarazí takmer absolútna tma. Sprístupnená je celá dĺžka až po dno. Jaskyňa je síce krátka, no siene dosahujú výšku cez 30 metrov a hravo sa mohutnosťou vyrovnajú tomu, čo máme sprístupnené aj doma. Výklad je chorvátsky a anglický, dozvedáme sa zaujímavé informácie o objavení jaskyne, jej pomenovaní a kocháme sa skutočne fascinujúcou kvapľovou výzdobou. Rozhodne odporúčam vidieť naživo. Oči si už privykli na tmu a tak po polhodinke zažívame svetelný, ale najmä tepelný šok.

Na lavičke študujeme mapu a padá rozhodnutie nevracať sa tou istou trasou, ale vystúpiť ešte 200 výškových metrov a vrátiť sa k moru vedľajšou dolinou. Prvotné nadšenie brzdí vracajúci sa nemecký párik, ktorý sa na hrebeň vydal niekoľko minút pred nami. Vraj je to ďalej neschodné. Pri pohľade na ich sandále sa ani nečudujem, a po chvíli zisťujem, že urobili dobre, keď sa otočili. Zapájame všetky končatiny, kvôli padajúcej sutine zväčšujeme odstupy medzi sebou. Kritický úsek má však len pár desiatok metrov a už po chvíli si vychutnávame nádherné spätné výhľady na horský masív známy aj z filmov o Winettouovi.. Naďalej však stúpame až k úpätiu dominantného skalného mesta. Chodník na naše prekvapenie stúpa žľabom priamo nahor, k slovu sa opäť dostávajú ruky, nohy, hľadanie chytov. Balvany našťastie dobre držia a nič sa na nás zhora nesype. Námaha je odmenená fascinujúcim kruhovým výhľadom. Trblietavá morská hladina, „dominantný“ vrchol Anića kuk pod nami, nekonečné skaly za chrbtom. Vrcholová planina sa nekoná, pohľad na divoký hrebeň pred nami vzbudzuje rešpekt, chodník prudko klesá do „krátera“ a vzápätí na druhej strane vychádza nahor na výhľadový vrchol Vidakov kuk.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Opatrne zostupujeme, skaly sú našťastie topánkami turistov nevyhladené a nepršalo. Po daždi je chodník pravdepodobne ako tobogan. Nakrátko využívame chládok stromov, voda sa nám začína povážlivo míňať. Ocitáme sa v obkľúčení skalného masívu, vápencové bralá navôkol sú mimoriadne fotogenické. Začíname stúpať do sedla pod Vidakov kuk, na úpätí skál stretávame mierne dezorientovanú nemecky hovoriacu dvojicu, ktorá sa pokúša dostať na vrchol. Evidentne potešení nás nasledujú k odbočke na výhľadový vrchol. Nežnejšia polovička to vzdáva po pár metroch lezenia v skalnom žľabe, tá mužnejšia o minútu neskôr. Nás čaká ešte trochu „vzdušného“ (a tak ako celá trasa nikde nezaisteného) chodenia a ďalší kruhový výhľad ako odmena. More, nekonečné skaly a niekoľko osamotených domov kdesi v diaľke. V schránke medzi skalami nachádzam pomerne zničený vrcholový zošit, zaplnený prevažne českými zápiskami. Hore 3 dni pred nami nikto nebol. Pred poobedňajšou páľavou utekáme naspäť do sedla, ktoré poskytuje aspoň kúsok chládku a priam zázračný vietor prefukujúci pomedzi skalné bralá.

Znova prudko zostupujeme, je potrebné sa držať vľavo pod skalami – cestička vedúca mierne vpravo nikam nevedie. Očividne však nie sme prví, ktorých to zmiatlo a tak sa musíme namáhavo vracať nahor. Po chvíli prichádzame k drevenému rázcestníku. Podľa tabuľky je do dediny Tomići poldruha hodiny, objednávame si tam teda mikrobus a zásobu chladenej vody. Pár metrov za rázcestníkom sa na skale nachádza nevýrazný nápis H2O, tak sa vyberám za prameňom. Chodník však znova stúpa nahor medzi skaly, nakoniec prichádzam k prírodnému rezervoáru zrážkovej vody. Hladina je pomerne hlboko. S ťažkosťami naberiem núdzovú zásobu, no piť ju nemám v pláne, pokiaľ to skutočne nebude nevyhnutné, stojatá voda vo mne nevzbudzuje dôveru.

Na niektorých mapách nie je turistická značka do Tomići vyznačená a tak je chodník prechodený skutočne minimálne (alebo je to naopak?). Máme na výber: obliecť si dlhé oblečenie a niekoľko kilometrov stráviť zatrhávaním sa o pichliače alebo sa nechať doškriabať. S ohľadom na 35° v tieni volím druhú možnosť a púšťame sa nadol cez krovinami husto porastené škrapové polia. Po úmorných dvoch hodinách klesania stále nevidíme dedinu, no kamenný múrik popri chodníčku dáva tušiť jej blízkosť. Konečne sa medzi stromami objavuje prvá strecha.....a po pár metroch aj celá „dedina“, ktorú tvorí zopár maštalí a jeden dom. Zdanie dediny duchov kazí len pes sediaci na prahu obytnej izby. Zatvárame za sebou bráničku a definitívne sa zmierujeme s tým, že cesta vyznačená v mape je obyčajným chodníkom. Na pohode nám to nepridáva, pretože do Starigradu je to v tejto horúčave a už prakticky bez vody ďalšia hodina. More pred nami a od polovice cesty aj strechy Starigradu sú dobrým ukazovateľom, kam až musíme zostúpiť. Strácame značky, no prvé domy sú už nadohľad, tak ideme priamo nadol vychodenou cestičkou. V prístave berieme útokom regál s vodou v miestnych potravinách a čakáme na lavičke zvyšok skupiny...

Pár informácií a dobrých rád na záver

Na mnohých miestach je potrebné používať pri postupe ruky, trasa nie je nijako zabezpečená.
Túru sme absolvovali v druhej polovici augusta, no ani počas letnej dovolenky netreba podceniť riziko búrok v horách.
V každom prípade treba mať pevné topánky s kvalitnou podrážkou, celá trasa vedie po ostrých nevyhladených skalách, kde prakticky na každom kroku hrozí nejaká nepríjemnosť.
3-4 litre tekutín na osobu sú minimom. Pitná voda sa nachádza len na začiatku Veľkej Paklenice.

Užitočné odkazy

Správa Národného parku Paklenica
NP Paklenica (slovensky)
NP Paklenica (česky)
www.stazeibogaze.info – Cestami i necestami (turistický sprievodcami balkánskymi horami)
Mapy balkánskych pohorí

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek