Svet Škótskou vysočinou I.
Škótsko nepatrí medzi príliš známe destinácie slovenských outdoorových nadšencov. Možno je to nevyspytateľným počasím, možno slabou informovanosťou a svoje určite zohráva aj vzdialenosť od Slovenska. Škótska vysočina aj napriek tomu, že kopce neoplývajú veľkou výškou, je však presne taká, ako ju poznáme z filmu Statočné srdce – divoká a krásna. Po dlhom plánovaní sme sa vydali v auguste prostredníctvom West Highland Way spoznať aspoň jej malú časť.
West Highland Way je najdlhšou a najnavštevovanejšou turistickou trasou v Škótsku. Trasa dlhá 150 km začína v mestečku Milgnavie (čítaj Mylgaj), ktoré je predmestím Glasgowa, a končí v turistickom centre Fort William. Turistickí sprievodcovia odporúčajú prejsť trasu za osem dní, nám sa to však zdá príliš veľa. Skúsime ju prejsť za šesť, ďalší deň si nechávame ako rezervu pre prípad naozaj nepriaznivého počasia. Okrem dažďa hrozí najväčšie nebezpečenstvo od malých beštií zvaných midges (môj slovník uvádza ako preklad slovíčko pakomár, hmyzu nerozumiem, takže zostanem pri anglickom termíne). Midges sú podobné muškám, ktoré na Slovensku poznáme hlavne z čelných skiel automobilov. Tie škótske sa však na neopatrného turistu vrhajú za úsvitu alebo súmraku v obrovských mračnách a nepríjemne štípu. Nemajú radi zimu, vietor a jeden z produktov na hebkú pleť od firmy Avon.
Deň prvý (21 km)
Ráno v Glasgowe kupujeme karimatky a plynovú bombu a po polhodinovej ceste vlakom vystupujeme v Milgnavie. V centre mestečka sa fotíme pri obelisku označujúcom začiatok West Highland Way a plní odhodlania sa vydávame na cestu. Neomylne určujem smer, ale keď po 20 minútach nevidíme žiadnu značku, zvyšok expedície začína strácať dôveru v moju neomylnosť. Vraciame sa spať do centra, ochotná miestna obyvateľka nám vysvetľuje, kadiaľ treba ísť. Tvárime sa, že rozumieme, hoci si naše uši ešte nestihli zvyknúť na úžasný škótsky prízvuk. Preto sa pri obelisku opäť vydávame zlým smerom. Správnu cestu so značkami nachádzame za veľkého smiechu dôchodcov posedávajúcich v kaviarni na námestí až na tretí raz. Skvelý začiatok.
Prvé kilometre vedú mestským parkom, okrem psíčkarov zatiaľ nestretávame žiadnych turistov. Park končí, trasa vedie upravenými chodníkmi, prípadne poľnými cestami. Míňame niekoľko menších jazier a pálenicu Glengoyne a pomaly si začíname zvykať na všadeprítomné ovce a kravy, ktoré nám budú robiť spoločnosť celých 150 km. Rovnako si zvykáme na ploty a múriky oddeľujúce jednotlivé pozemky. Trasa ich neobchádza, preto je treba neustále otvárať a zatvárať rôzne bránky, prípadne ploty a múriky preliezať. Často sa fotíme a zatiaľ netušíme, ako budú pri preliezaní trpieť naše kolená na šiesty deň cesty.
Prvých turistov stretávame asi po siedmich kilometroch. Dvaja karibsky vyzerajúci Londýnčania sa veľmi neponáhľajú, trasu plánujú urobiť za 7-8 dní. Rýchlo ich nechávame za sebou, napravo od nás sa objavujú prvé kopce. Zatiaľ však na ceste úplne absentujú stúpania. Po troch hodinách robíme prestávku, rozhodujeme sa, že sa nebudeme riadiť úsekmi, na ktoré trasu rozdeľuje mapa a každý deň pošliapeme, kým budeme vládať.
V druhej polovici dnešnej trasy pribúdajú bránky a pomaly nám začínajú ísť na nervy. Nenecháme sa však znechutiť, rovnako nám z dobrej nálady neuberá ani asfaltka, po ktorej trasa vedie asi štyri kilometre. Míňame kemp, ktorý mapa (alebo skôr sprievodca) odporúča ako cieľ prvého dňa. Mapy sú dostupné prakticky v každom obchode, tá naša je z edície Footprint. Okrem užitočných rád a komentárov je v nej vyznačená každá celá míľa, čo veľmi uľahčuje plánovanie. Za dedinkou Drymen, kde prvý raz dopĺňame vodu, sa pomaly sa mení ráz krajiny. Objavuje sa les, v ktorom plánujeme stráviť našu prvú noc. Pri prvom vhodnom mieste staviame stan, pri ohníku rekapitulujeme dnešnú trasu a plánujeme ďalší deň. Zatiaľ žiadne midges!
Deň druhý (27 km)
Vstávame o siedmej, opäť žiadne midges. Balenie stanu a raňajky nám trvajú asi hodinu a pol, dúfame, že počas ďalších dní tento nelichotivý čas zlepšíme. Od skorého rána svieti slnko, na škótske pomery až príliš intenzívne, ale les našťastie poskytuje tieň. Včera sme podcenili situáciu s vodou, plánovali sme doplniť zásoby z okolitých potokov, ale tie sa nám nezdajú. Voda je zafarbená do žlta a ešte k tomu aj neprirodzene spenená. Tabletky na dezifenkciu nemáme a preto nechceme riskovať. O niekoľko dní neskôr sa dozvedáme, že sfarbenie spôsobuje mangán a miestni vodu pijú bez zdravotných problémov. Pri jednom z väčších potokov stretávame “jamajčanov” z prvého dňa, sťažujú sa na mračná midges, ktoré na nich útočili večer aj ráno. Niet sa čomu diviť, miesto, kde kempujú, je nízko položené a vlhké. Po krátkom rozhovore sa lúčime, je asi pol jedenástej a oni ešte ani nezačali baliť stan, takže vieme, že ich už tak skoro nestretneme.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Pred nami sa objavuje prvá skúška, Conic Hill. Aj keď výstup nie je príliš strmý dáva nám vďaka pripekajúcemu slnku, nedostatku vody a takmer dvadsaťkilovým batohom zabrať. Cesta obchádza vrchol, na druhej strane kopca sme odmenení úžasným výhľadom na Loch Lomond, ktoré je najväčším škótskym jazerom a bude nám robiť spoločnosť takmer dva dni. Prudký zostup z Conic Hillu končí v dedinke Balmaha pri centre Národného parku Loch Lomond. Konečne dopĺňame vodu a v miestnom pube si dávame zaslúženú pintu. Ďalších päť kilometrov vedie po brehu jazera, cesta striedavo prechádza pieskovými plážami a pôvodným dubovým lesom. Medzi slniacimi sa Škótmi pôsobíme s veľkými batohmi smiešne. Jazero v takomto teple však láka a hľadáme menej frekventovanú pláž, kde by sme sa okúpali. Naša trpezlivosť je odmenená, máme „vlastnú“ pláž a všetci traja sa vrháme do jazera. Ľadová voda v momente schladí naše nadšenie, ale kúpeľ plní svoj účel. Po hodine slnenia balíme, ešte máme pred sebou kus cesty.
V dedinke Rowardennan sa posilňujeme ďalšou pintou a bez záujmu prechádzame okolo kempu, ktorý je v mape uvádzaný ako cieľ druhého dňa. Čaká nás ešte päť kilometrov, našim cieľom je útulňa Rowchoish Bothy. Posledná časť dnešnej trasy vedie udržiavanou šotolinovou cestou (z neznámeho dôvodu mi prichádza na um, že vynálezca makadamu, pán McAdam, bol Škót), občas sa medzi stromami ukáže jazero. Po krátkom hľadaní prichádzame k relatívne dobre vybavenej útulni – krb, niekoľko stolov so stoličkami a prične, na ktorých sa vyspí odhadom asi 10 ľudí. Vonku na nás prvý raz útočia midges, vypálime im však rybník a zatvárame sa do útulne. Hustý dym z krbu im efektívne zabraňuje v ďalšom otravovaní. V „knihe návštev“ čítame o myšiach, asi jediných stálych obyvateľoch útulne, a Slavo nás baví historkami o potkanoch, ktoré sa dokážu prehrýzť tehlovou stenou. Večeriame zemiakovú kašu s párkami a vďaka štupľom v ušiach ma v noci žiadne myši nerušia.
Deň tretí (29 km)
Prvá vec, ktorú si všímam po otvorení očí, je kliešť zavŕtaný v prste, úžasný začiatok dňa. Tretí deň bude na kliešte „najbohatší“, Slavo si večer nájde ďalších dvoch. Pri hojnosti oviec a dobytka sú škótske kliešte bezpochyby prenášateľmi všetkých možných borelióz a encefalitíd, odteraz sa sprejujeme repelentom trikrát denne. Keďže nemusíme baliť stan, o ôsmej vyrážame. Dnes nás čaká jedna z najnáročnejších pasáží West Highland Way. Od útulne trasa kopíruje breh jazera, pláže však miznú a nahrádzajú ich skaly. Cesta lesom striedavo stúpa alebo klesá po kameňoch a koreňoch stromov, niekedy len pár metrov nad hladinou, a takmer každých sto metrov brodíme potok stekajúci z kopcov, ktoré len tušíme po našej pravici. Počas dažďa alebo krátko po ňom musí byť tento úsek veľmi nepríjemný.
Pred nami sa občas mihne osamelý turista, ale má rovnaké tempo ako my. Pri útulni Doune Bothy ho dobiehame, predstavuje sa ako Oliver a je z Mníchova. Pridáva sa ku nám a robíme mu spoločnosť ďalšie štyri kilometre až do kempu pri farme Beinglass, ktorý je približne v polovici našej dnešnej cesty. Tam mu kupujeme pintu a vymieňame našich 12 nekvalitných tužkových bateriek za opaľovací krém a Tesco sušienky. Výhodný obchod pre obe strany, chalani už začínajú nadávať na slnko, pretože im pripaľuje plešiny. Slavo sa opäť strachuje o naše zásoby tekutín, chystá sa vyliať svoje posledné deci slivovice. aby mohol do prázdnej fľaše nabrať ďalšiu vodu, našťastie mu v tom v poslednej chvíli zabraňujeme a nakoniec sám uznáva že by to bola neodpustiteľná chyba. Nemecký turista nás opúšťa, my ešte sušíme stan navlhnutý od prvej noci.
Nasledujúcich osem kilometrov vedie po poľnej ceste popri rieke Falloch, krajina sa postupne začína vlniť a niekde v diaľke už tušíme skutočnú vysočinu. Mapa uvádza ako cieľ pre tretí deň dedinu Crainlarich, my však plánujeme spať v lese niekoľko kilometrov za ňou. Cesta hustým lesom striedavo stúpa a klesá, nikde však nemôžeme nájsť vhodné miesto na kemp. Nakoniec staviame stan hneď vedľa chodníka. Na večeru máme delikatesu, ryžu s boloňskou omáčkou a klobásou, konzumujeme ju však v stane, pretože dnes sú midges prvýkrát naozaj otravné. Sme približne na 77 kilometri, čiže máme viac ako polovicu West Highland Way za sebou.
Pokračovanie vyjde o týždeň.
