Deň štvrtý (25 km)

V lese nad Crainlarichom sa budíme do zamračeného a chladného rána, v noci dokonca mrholilo. Zdá sa, že sme včera slnko urazili. Zo stanu vychádzam prvý, midges ma však hneď vracajú späť. Natierame sa Avonom, síce nezabraňuje tým beštiám, aby na nás sadali, ale aspoň neštípu. Rýchlo balíme a bez raňajok sa vydávame na cestu. Po kilometri les končí, prechádzame cez hlavnú cestu spájajúcu Glasgow a Fort William, ktorá nám bude bohužiaľ robiť spoločnosť celý deň. Do dediny Tyndrum, kde sa chceme naraňajkovať, to máme približne päť kilometrov. Stále chýbajú akékoľvek stúpania. Prechádzame okolo jazierka, do ktorého podľa legendy zahodil škótsky kráľ Robert Bruce svoj meč. Je zima, hľadanie by nám narušilo celodenný plán a tak sa pri jazierku iba fotíme. Tesne pred Tyndrumom prechádzame cez miesto, kde sa kedysi drvilo olovo. Aj napriek tomu, že sa tam tento kov už dlhé roky nespracováva, je miesto ľahko rozpoznateľné, na otrávenej pôde tak skoro žiadna rastlina neporastie.

Tyndrum je prvá väčšia dedina, ktorou West Highland Way priamo prechádza. Vďaka nerastnému bohatstvu okolitých hôr má dokonca dve železničné stanice. Konečne raňajkujeme, v nákupnom centre s toaletami vyhlásenými v roku 2005 za najkrajšie v Škótsku vykonávame základnú hygienu (tú príležitosť si samozrejme nemôžeme nechať ujsť) a prvýkrát dopĺňame zásoby potravín.
Z Tyndrumu do Bridge of Orchy pokračuje trasa po kamennej ceste. Tvrdý povrch dáva zabrať našim kolenám, ale bolesť je tlmená nadšením z okolitých hôr. Konečne sme v Highlands! Hneď za Tyndrumom vedie cesta po úpätí monumentálneho Beinn Odhar, ktorý je vysoký 967 metrov a pred nami sa črtá ešte vyšší a masívnejší Beinn Dorain s výškou 1156 metrov. Mraky zahaľujúce vrcholy oboch kopcov nám však zabraňujú vychutnať si ich v plnej kráse. Opäť pravidelne brodíme potoky stekajúce zhora, impregnácia našich topánok dostáva prvý raz poriadne zabrať.

Asi kilometer pred dedinkou Bridge of Orchy začína mrholiť, a kým dorazíme do dediny, už husto prší. "Pub" v miestnom hoteli nám príde vhod. Dávame si pintu, Rasťo má už druhý deň silnú nádchu a dostáva čaj so slivovicou (tá je samozrejme naša). Kým dopijeme, prestáva pršať. Do kempu pri hoteli Inverornan, kde plánujeme stráviť dnešnú noc, máme ešte tri kilometre. Kúsok za dedinou začína cesta stúpať a serpentínami prekonáva bezmenný kopec. Z vrcholu sa nám otvára výhľad na jazero Loch Tulla, v diaľke vidíme vresovisko Rannoch Moor. Serpentínami zostupujeme k hotelu, pýtame sa na kemp a nevľúdny pán nás posiela asi o pol kilometra ďalej.

Dnes táboríme na mieste, ktoré mapa odporúča ako cieľ piateho dňa. Dobiehame tak turistov, ktorí sa vydali na cestu o deň skôr ako my. Do zotmenia stojí na lúke pri rieke asi šesť stanov. Niekoľko „posádok“ sa schádza v "pube" hotela, rozhovor sa samozrejme točí okolo West Highland Way a najmä okolo midges. Sladká nevedomosť. Okolo desiatej "pub" spoločne opúšťame, vonku mrholí. Ale počkať, dážď predsa neštípe. Sú to midges! Vrhajú sa na nás v obrovských mračnách. Ako keby sme ich tým rozhovorom privolali! Pred odchodom do pubu sme podcenili prípravu, Avon zostal v stane, padá aj mýtus, že po zotmení midges aktívne nie sú. Rýchlo sa presúvame do kempu, s hrôzou zisťujeme že sme poriadne nezavreli stan a stovky tých beštií sa dostali dovnútra. Konečne sa natierame Avonom, ďalšiu polhodinu lákame mušky na svetlo čelovky a roztierame ich telíčka po stene stanu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Deň piaty (29 km)

Skoro celú noc mrholilo, od mokrej zeme mi v predsienke stanu kompletne navlhol bedrový pás na batohu. Rýchlo raňajkujeme, balíme mokrý stan a obliekame pláštenky. Pri odchode ešte fotíme jelene, ktoré sa bezstarostne popásajú pri jednom zo stanov. Čaká nás šestnásť kilometrov cez najvyššie položené vresovisko v Škótsku. Po polhodine sa mrholenie mení na dážď a my zrýchľujeme. Viditeľnosť je veľmi nízka, ceste striedavo stúpa a klesá miernymi vŕškami, občas prechádzame ponad rozvodnenú rieku, kde-tu sa zjaví jazero. Ponurá atmosféra mi pripomína Doylovho Psa baskervillského a pravdupovediac, keby svietilo slnko, cítil by som sa v tomto prostredí zvláštne. Predbiehame niekoľkých turistov, na svahu po našej ľavici dokonca vidíme lyžiarsky vlek. Po troch hodinách sme pri hoteli Kingshouse a vresovisko máme za sebou. Chalanom impregnácia stále drží, ja mám topánky komplet premočené. V bare sa sušíme dve hodiny, teplá polievka a čaj so slivovicou nám zlepšujú morálku a dokonca prestáva pršať.

Zvyšných trinásť kilometrov piateho dňa vedie asi najkrajšou časťou West Highland Way. Ako na zavolanie sa aj oblaky trhajú a hneď za hotelom sa nám predvádza Buachaille Etive Mor. Táto 1022 metrov vysoká hora (v preklade Veľký pastier Etive; Etive je rieka pretekajúca popod horu), ktorá stráži vstup do údolí Glen Etive a Glencoe, je jednou z najimpozantnejších v Škótsku a je obľúbeným cieľom horolezcov.
Za hotelom vedie trasa povedľa hlavnej cesty, postupne pribúdajú aj turisti. Je víkend, ani sa nečudujeme. Po štyroch kilometroch sa hlavná cesta odpája do údolia Glencoe, my pokračujeme na sever. Čaká nás stúpanie na najvyšší bod West Highland Way, do sedla nad Devil’s Staircase. Serpentíny nazvané Devil’s Staircase (Diablovo schodisko) vedú po starej vojenskej ceste. Názov však preháňa, ani sa poriadne nespotíme a sme v sedle vysokom 550 metrov. Výhľad na všetky strany je úžasný, Škótsko sa nám ukazuje v plnej kráse.
Zostup konečne vedie vyskohorským terénom, opať brodíme množstvo potokov a k nášmu údivu nás obieha niekoľko cyklistov. Posledné kilometre vedú popri potrubí, ktoré privádza vodu do cieľa nášho dnešného putovania, dediny Kinglochleven. Dnes spíme v platenom kempe, zlákala nás reklamná tabuľa hlásajúca teplé sprchy. Zaslúžime si ich, naposledy sme sa kúpali pred tromi dňami v studených vodách jazera Loch Lomond. V sušiarni sušíme mokré topánky a večer navštevujeme miestny horolezecký "pub", kde nás prekvapujú staré československé propagandistické plagáty.

Deň šiesty (20km)

Dnes nás čaká záverečných 20 kilometrov a tak sa veľmi neponáhľame. Doprajeme si výdatné nedeľné raňajky, dobre zásobený miestny obchod nám poskytuje čerstvé pečivo a zeleninu. Kemp opúšťame okolo jedenástej, v dedine sa zastavujeme v horolezeckom centre, ktoré sa pýši najvyššou indoorovou ľadovou stenou na svete. Hneď za dedinou cesta prudko stúpa, otvára sa nám výhľad na jazero Loch Leven, pri ktorom Kinglochleven leží. Až neskôr zisťujeme, že to nie je jazero, ale sea loch, čiže niečo ako fjord, takže dedina vlastne leží pri mori!

Nasledujúcich desať kilometrov vedie údolím Lairigmor, opäť po starej vojenskej ceste. Po oboch stranách sa týčia kopce s nevysloviteľnými keltskými názvami ako Stob Coire na h-Eirgre, Benn na Caillich alebo Meall a Chaorainn. V diaľke vidíme niekoľko skupiniek turistov, asi hodinu pred nami po ceste utekajú tri ovce. Mraky vpredu začínajú tmavnúť, Slavo bystrým zrakom vidí, že turisti sa zastavujú a obliekajú pláštenky. My nasledujeme ich príklad, takže dážď, ktorý prichádza o päť minút, nás neprekvapí. Našťastie prší iba hodinu. Údolie končí, cesta pokračuje lúkami a opäť sa objavujú ploty. Tentoraz však chýbajú bránky a pekne ich musíme preliezať. Záver dnešnej cesty vedie hustým smiešnym lesom. Stromy sú nasadené v radoch veľmi blízko seba a vďaka tme absentuje akýkoľvek podrast.

Les je nekonečný, prekonávame sériu ostrých stúpaní a klesaní a najmä naše kolená toho majú po piatich dňoch dosť. Celý deň sme nemali dlhšiu prestávku, päť kilometrov ideme takmer dve hodiny, na záver sme však odmení výhľadom na údolie Glen Nevis a najmä na mohutný masív najvyššej hory Britských ostrovov Ben Nevis. Vrchol sa skrýva v oblakoch, pevne dúfame, že zajtra bude hora ku nám milosrdná a odhalí sa v plnej kráse. Do Fort Williamu nám zostávajú asi tri kilometre po asfaltke, ale keďže zajtra plánujme dobyť Ben Nevis, končíme naše putovanie v obrovskom „základnom tábore“ pod kopcom a West Highland Way považujeme za pokorenú. Väčšina návštevníkov kempu vrátane nás kríva alebo má ťažký turistický krok, Ben Nevis vysoký 1344 metrov asi nebude žiadny „tatrankový“ výstup. V miestnom "pube" to zatiaľ s oslavovaním nepreháňame, zajtra nás čaká ďalší náročný deň.

Autorom niektorých fotografií je Rastislav Dvořák.

Pokračovanie vyjde o týždeň.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek