Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Ferrata Zaistené cesty v okolí Lago di Garda

Minulý rok sme aj s Ľubom prepadli zaisteným cestám a keďže sme z rôznych strán počuli, že jedny z najkrajších sú v Taliansku, rozhodli sme sa tohtoročnú letnú dovolenku stráviť obliezaním hôr nad jazerom Lago di Garda. Ja som sa ešte špeciálne tešila na stredomorskú klímu, ktorou je toto jazero známe - rastú tam palmy a rôzne typy vegetácie, ktorú obyčajne nájdete v blízkosti mora a nie vnútrozemského jazera. Na prvú návštevu tohto ospevovaného miesta sme sa vybrali s Rokošporťákmi.

Teplúčko, stanový tábor, svet je gombička

Prichádzame v utorok večer, v dobrej nálade. Dvoma mikrobusmi, keďže Rokošport sa úspešne rozrastá. Okrem Maťa sme tak mali možnosť spoznať aj Kiku. Cesta ubehla celkom rýchlo, v hudobnom sprievode rôznych originálnych kapiel z Maťovej zbierky. Z kempu Arco vidíme hrad Arco a skalné steny. Ideme si oči vyočiť, čo tam hľadáme zajtrajšiu ferratu. V Taliansku sa inak ferraty volajú aj via attrezzata. Staviame stanový tábor. Na rozdiel od upršaného Rakúska a Nemecka tu je príjemne teplo a ja sa teším na zajtrajšiu túru. Jediné, z čoho mám trocha obavy, je môj zlomený malíček na nohe, ale Maťo ma uisťuje, že on so zlomeným malíčkom vyšiel na Aconcaguu, tak čerpám optimizmus a spolieham sa na moje tvrdé Hanwagy.

Sentiero del Colodri

V noci začne pršať, presne podľa predpovede počasia. Dúfame, že sa to rýchlo vyprší, hoci podľa predpovede má pršať v stredu aj vo štvrtok. Ranný nástup na ferratu niekoľkokrát posúvame kvôli dažďu. Napokon sa počasie trocha umúdri a prestane pršať. Vápenec rýchlo schne, tak štartujeme. Nástup pod cestu trvá asi tri minúty a šup hore. Ferrata je ľahká, vychádzková (podľa www.bergsteigen.at klasifikácie B/C, zrejme kvôli poslednému úseku, ale inak A/B)), máme čas sa obzerať a fotiť výhľady. Okolo nás sú skalné steny, pod nami mestečko, vrcholky hôr oproti sú v oblakoch. Záverečný komínik a sme hore. Ocitneme sa na plošine s nádherným výhľadom na hrad, skaly a jazero, všetko obkolesené prstencom hôr. Robíme povinné fotky, potom sa ešte prejdeme na vrchol ku krížu a schádzame na druhú stranu, kde je cvičná lezecká miniskalka. Po "nácviku" lezenia a zlaňovania kráčame dolu. Tesne pred mestom opäť vyťahujeme nepremokavé bundy, lebo začína pršať. Vraciame sa popri botanickej záhrade cez historickú časť mesta. Niektorí sa ešte zastavujeme na pizzi, iní v rôznych obchodoch. Z mestečka do kempu je to asi 10 minút chôdze. Večer prší, rovnako aj v noci.

Prší, prší, len sa leje...vyjdeme na Cima SAT?

Ráno vytrvalo prší. Zasa posúvame odchod, ale dnes tento vzorec nefunguje. V pláne bola "najrebríkovejšia" ferrata v Dolomitoch dell" Amicizia. Maťo a Kika sa napokon rozhodnú pre náhradný program - jaskyňa Grota Cascata Varone. V daždi si pozrieme peknú tiesňavu s vodopádom a park na spôsob botanickej záhrady okolo. Nasleduje pokus o zaparkovanie v mestečku Riva del Garda, ale neúspešne. Vyrážame teda na krátku motoristickú obhliadku aspoň časti jazera, otužilejsie povahy si ho počas pauzy aj fotografujú. Počasie ako v novembri, tmavosivé oblaky, mrholenie a studený vietor. Do Riva del Garda sa vraciame v čase začínajúcej siesty a zaparkujeme už bez problémov. V momente vystupovania z áut zase prší, nastáva rozhodovanie o ďalšom programe. Rozhodneme sa urobiť si aspoň túru ku kaplnke svatej Barbory, pri ktorej je aj horská chata - pre prípad nepriaznivého počasia. Keby sa naopak vyčasilo, môžeme skúsiť pokračovať na ferratu.

Prestáva pršať a my sa poberáme cez pekne upravené mestečko popri brehu jazera. Stúpame hore k veži Bastione, odkiaľ je krásny výhľad na mesto aj jazero a hory nad ním. Potom pokračujeme ďalej lesom. Po asi hodinke od nástupu opäť začína pršať, ale sa to už blížime k chate. Vo vykúrenej miestnosti vypijeme pivko, naobedujeme sa a čo - to posušíme. Na stene provokujú fotky z ferraty dell" Amicizia, pozeráme si mapy uja chatára. Po dlhom rozhodovaní sa vyberieme smerom k ferrate, že si to pozrieme na mieste. O minútku sme pri nástupe, ale oblaky nevyzerajú pozitívne. Maťo s Kikou sa rozhodnú radšej neriskovať a urobiť si dnes len turistický okruh. S ťažkým srdcom odchádzame. Pri kaplnke Santa Barbara chvíľu postojíme, robíme fotky a pozeráme výhľady. "Už sa to trhá", zahlási Maťo. Všetci veríme, že sa naplní predpoveď, podľa ktorej majú byť zajtra len oblaky bez dažďa a v sobotu slnko.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cestou dolu sme napokon radi, že sme na ferratu nešli - zastihol nás ľadovec. Takmer celý čas to schádzame v daždi. Sušiť mokré veci v stane, kde je všetko navlhnuté, je ťažké. Zohrejeme sa teda aspoň v sprche a takmer všetci zájdeme na dobrú pizzu do pizzerie v kempe. Keď sa vraciame do stanu, opäť prší...

Monte Albano...a už sa to trhá!

Dážď bubnuje na strechu stanu celú noc a my ráno uvažujeme, čo ďalej. Pri raňajkách sledujeme hranicu snehu na kopci oproti, ktorá sa v noci posunula nižšie. Pôvodne bola v pláne celodenná ferrata Che Guevara, ale stále prší. Odvezieme sa aj na parkovisko k nástupu, ale nemá to význam. Rozhodneme sa nechať ju na zajtra, keď má byť pekne, a dnes poobede skúsiť najťažšiu ferratu nášho pobytu - Monte Albano. Vrátime sa do kempu a zabávame sa pri Maťovej harmonike. O jednej prestáva pršať a my vyrážame. Monte Albano je jedna z najťažších ciest v Európe, podľa Maťa vstupenka na všetky ťažké športové ferraty. V okolí je ťažšia už asi len Rino Pisetta. Čo sa týka klasifikácie, zdroje sa rozchádzajú. Podľa bergsteigen.at je to C/D, podľa adrex.cz D/E, k čomu sa prikláňam aj ja.

Začiatok cesty sa dosť šmýka kvôli blatu, a ako previerka je tu 2+ lezenie bez istenia. Nasleduje krátky, ale pomerne exponovaný výstup. Vylezieme na miesto, odkiaľ sa dá ustúpiť na normálnu turistickú trasu, ak niekto precenil svoje schopnosti. Nasleduje krátka stienka, kde takmer nie sú stupy, aspoň nie pre vibramy. Šmyknem sa, ale udržím sa na rukách. Z posledných síl odleziem na akýsi kameň a tam to "rozdýchavam". To bude cesta! Po stienke nasleduje traverz cez skalné bruško, s minimálnymi stupmi, navyše vyšmýkanými, dosť adrenalín. Naleduje dlhočizný nepríjemný komín, cez ktorý sa vlečiem dosť pomaly, veľa sa ťahám rukami. Za komínom sa cesta trochu zlepšuje, už nemám pocit, že mi ide o život. O zaujímavé úseky nad priepasťou však nie je núdza. Nasleduje oddychová časť cesty, normálny chodníček, kde poskakujem a teším sa zo života. (Áno, ja viem, že som zaistená a nič sa nestane, keď spadnem, okrem modrín, ale mojim "telegrafujúcim" nohám to neviem vysvetliť.) Prichádzame k ďalšej stienke s veľmi vyšmýkanými stupmi, ale dá sa to zvládnuť. Za ňou ďalší oddychový úsek. Pod nami nádherný výhľad, a čuduj sa svete, svieti slniečko! Z tohto pohľadu ihneď načerpám optimizmus. Nasleduje ďalší traverz, nie veľmi náročný, po krásnej polici, ktorá nás privedie k vrcholovej knihe. Nad ňou sa týči posledná časť cesty, pomerne náročný komín. Nie však až tak ako tie prvé časti ferraty. Pred úplným koncom si treba dávať pozor na hlavu a obliezť veľký kameň.

Konečne hore! Častujeme sa rôznymi "ičkami", gratulujeme si, a šup dole. Trochu ma prekvapí náhorná plošina s vinohradmi a ďalšími kopcami týčiacimi sa z nej. Cesta dolu ubieha rýchlo. Nasleduje spoločenský večer pred stanmi so švédskymi stolmi a tichšou diskotékou. Keď konečne večer neprší, treba to využiť. Na zajtra hlásia polooblačno, tlak stúpa, balím opaľovací krém a slnečné okuliare.

Che Guevara, japonské barometre a talianske oblaky

Ráno je zatiahnuté. Napriek tomu majú niektorí členovia výpravy na hodinkách s predpoveďou slniečko a stúpajúci tlak vzduchu. Maťo hovoril, že v tejto oblasti je 360 dní do roka pekne, tak hádam si teraz tých 5 dní nevyberieme naraz, vlievam do seba optimizmus...Zaparkujeme v dedinke Pietramurata a vydáme sa k nástupu. Po asi polhodinovej ceste lesom sa navliekame do výstroja. Naším cieľom je vrchol Monte Casale. Čaká nás 1383 výškových metrov. Nástup do ferraty (obtiažnosť B/C) je trochu exponovanejší, samozrejme oproti Monte Albano úplná pohoda. Potom nasledujú chodecké terény a ľahšie úseky. Začína pršať. To už hádam nie je možné. "Talianske oblaky asi nerozumejú japonským barometrom", zahlási Ľubo. Pokračujeme ďalej, s tým, že sa rozhodneme pri ústupovej ceste. Skala sa našťastie nešmýka a pokračujeme ľahším terénom až k stene, kde začína samotná ferrata. Na stene je veľký nápis s názvom ferraty. Už neprší, iba vrchol steny je v oblaku, takže ideme ďalej.

Nasleduje exponovanejší úsek s miestami na trenie, potom úsek s "kramľami", ľahšie terény. Posledný z ťažších úsekov je veľmi fotogenický, kolmá stena s množstvom kramlí. Za ňou už viac-menej len "choďák", ktorý nemá konca. Asi 600 výškových metrov po blate, v hmle, kde-tu nejaký zaistený úsek a popoliezanie, ale väčšinou len únavné stúpanie. Jediným spestrením je vrcholová kniha a tesne za ňou nezaistený, obtiažnejší úsek, vyžadujúci lezenie. Hmla, vietor a stupňujúca sa zima v kombinácii s únavným stúpaním nám na nálade nepridávajú. Napokon sa stretávame asi desať minút od vrcholu a obliekame ďalšie vrstvy. Na vrchole naozaj fučí a navyše mrholí, odfotíme sa pri kríži Monte Casale, predstavíme si výhľad a rýchlo preč. Neďaleko cez lúku je horská chata Rifugio Don Zio Pisoni, ale zatvorená, tak vyberáme proviant pri nej a drkotajúc sa snažíme rýchlo najesť. Medzitým prichádza majiteľ, od ktorého sa Maťo s Kikou snažia zistiť, prečo je na smerovníku pri našej zostupovej ceste informácia, že je zavretá. Ten nevie, ale naši vedúci sa rozhodnú neriskovať a tak miesto ferraty v lese ideme radšej normálnou turistickou trasou.

Aj to je zážitok - šmykľavé blato, lístie a korene stromov, skalky - padáme ako hrušky. Celá cesta dolu je dosť strmá, nedá sa nič robiť, tie výškové metre musíme aj zísť. Zostup do Sarche po ceste 427 nám trvá asi dve a pol hodiny, odtiaľ ešte medzi viničom až do Pietramuraty. Večer ďalšia hromadná pizza v mestečku Arco...a potom už len spať. Som unavená ako mača.

Už sa to roztrhalo

V nedeľu cestou domov máme z auta nádherné výhľady na štíty, týčiace sa oproti modrej oblohe...


Na záver by som rada poďakovala Maťovi aj Kike z Rokošportu za profesionálny prístup, keď sme napriek nepriaznivému počasiu absolvovali takmer všetko, čo bolo v pláne - a zároveň aj za príjemnú atmosféru, ku ktorej v nemalej miere prispievali.

Fotogaléria k článku

Najnovšie