Trasa

Stará Voda, žel. zastávka – obec Stará Voda – Zlatý stôl – sedlo Krivé – Skalisko – chata Volovec – sedlo Volovec - Betliar

Stará voda

Motorová lokálka sa konečne dopachtí do malej staničky. Keď vystupujem, kraju vládne ranné šero. Rezko zbehnem k hlavnej ceste, ktorou sa dostanem k odbočke do obce Stará Voda. Táto malá dedinka je učupená pod rozložitým vrchom Zlatý stôl, na ktorý je z týchto miest pekný pohľad. Jeho vrchol má dnes čiapku z malého oblaku. Znalci tohto kraja vedia, že obec leží v ústí 10 km dlhej, husto zalesnenej Starovodskej doliny. Za prvými domami zľava prichádza modrá značka zo Švedlára. Tá sem vedie po hlavnej ceste, preto som zvolil ako nástupové miesto železničnú stanicu Stará voda. Prechádzam obcou a márne dúfam, že obchod, kde by som si dal štartovacie pivko, bude otvorený. Pred cintorínom vchádzam do lesa a naberám kurz vrchol Zlatého stola.

Cesta na Zlatý stôl

Chodník sa sprvu kľukatí okolo banskej hálne, ktorá je pamiatkou na miestne baníctvo. Potom už strmo stúpam jesenným lesom. Po čase prichádzam na širokú lesnú cestu. Na jej okraji sa ako tlama rysuje ústie banskej štôlne. Ako rodákovi z Banskej Štiavnice mi to nedá a vyberiem sa ju preskúmať. Štôlňa je po piatich metroch zamurovaná, no v jej ústí sa dá ukryť pred dažďom. Tí odvážnejší tu dokážu aj prenocovať. Asi po kilometri a pol opúšťam túto „lesnú diaľnicu“. Chodníček naberá výšku. Medzi stromami sa nakrátko otvorí výhľad do Starovodskej doliny a na ploché chrbty Hnileckých vrchov. Postúpim ešte 500 m, keď mi cestu zahatá polom. Chodník mizne pod množstvom kmeňov, darmo sa ho snažím nájsť. Vyberám mapu a určujem smer ďalšieho postupu. Okrajom polomu vystúpim na hrebeň východného výbežku Zlatého stola, ktorý je zakončený kótou Kobyliar (1271 m n. m.). Nájdem tu cestu, ktorá sa neskôr napojí na trasu značky. Vďaka polomu sa z týchto miest otvárajú ďaleké výhľady na sever a juhovýchod. Opäť vchádzam do lesa a miernym stúpaním dosahujem vrchol Zlatého stola.

Tam, kde obedoval kráľ

Zlatý stôl je najvyšším vrcholom Volovských vrchov. Dosahuje výšku 1322 m n. m. Podľa povesti tu obedoval pri svojich potulkách kráľ Matej Korvín. Od tých čias mu miestni ľudia hovoria Kráľov stôl. A naozaj, riedko zarastená vrcholová plošina zvádza k oddychu a posilneniu tela. Na pníku si rozbalím slaninku s cibuľkou, ktorá rýchlo zmizne v mojom žalúdku. Ešte si dám vrcholový hlt hruškovice a poberiem sa na prieskum okolia. V severnej časti nájdem pekné výhľadové miesto, odkiaľ vidieť okolité hory na pozadí Vysokých Tatier.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Lesmi a lúkami do sedla Krivé

Po zápise do vrcholovej knihy začínam zostupovať cez les, ktorý hrá pestrými farbami jesene. Z traverzu plochej Jaminy vidieť cez priesek východnú časť Volovských vrchov s Kloptaňom a Kojšovskou hoľou. Prechádzam krásnou scenériou lúk a lesíkov pod rozložitou Herekovou. Terén je príjemný, bez výraznejších výškových rozdielov. Ani sa nenazdám a som v závere Starovodskej doliny pod sedlom Krivé. Tu tečie Biely potok, z ktorého naberám vodu. Postúpim ešte necelých 500 metrov a som v sedle Krivé. Tu dám Vale! modrej značke, ktorá pokračuje do Rožňavy. Ďalej pôjdem po červenej, Ceste hrdinov SNP. Práve turistom, ktorý budú putovať po tejto diaľkovej trase, poslúži blízky Biely potok ako vodný zdroj.

Cesta na Volovec

V sedle ma prekvapujú nízkoletiace mračná, ktoré zahalia okolie do hmlistého oparu. Slnečný svit nimi mierne presvitá a dotvára čarovnú atmosféru. Keď zdolávam blízku Ramzovú, je už opäť slnečno. Chodník tu vedie zaujímavým lesom. Na južnej strane hrebeňa prevažujú listnaté stromy, na severnej sú mohutné smrekovo-jedľové lesy. Za Tromi chotármi sa ma zmocňuje nedočkavosť. Trasu z predošlých túr dôverne poznám a tak pridám do kroku, aby som čím skôr dosiahol vrchol Volovca.
V jeho okolí sa nachádzajú rozsiahle porasty čučoriedok. Na tie však koncom leta usporiadavajú „sociálne slabšie vrstvy domorodcov“ doslova rabujúce výpravy. Nielenže svojimi hrebeňmi poškodzujú kríčky, ale ostáva po nich množstvo odpadkov, najmä pet-fliaš, ktoré kazia príjemný dojem z inak krásnej a divokej prírody.

Na Skalisku

Konečne pred sebou zbadám mohutný skalný útvar, Skalisko. Toto osamelé, asi 10 metrov vysoké bralo tvorí vlastný vrchol rozložitého hôľnatého vrchu Volovec. Ten sa nachádza na hlavnom hrebeni a podľa neho je pomenované celé pohorie. Na starších mapách sa uvádza aj pod názvom Baračka. Z vrcholu, kam je možné vystúpiť, sa mi otvára kruhový výhľad, ktorý je hádam najkrajší na celom východnom Slovensku. Nízke a Vysoké Tatry, Branisko, Stolické vrchy a na južnom obzore maďarské hory, to všetko môžete vidieť, keď sa tu otočíte o 360 stupňov. Ale hádam najkrajší je pohľad na blízku Rožňavu a planiny Slovenského krasu. Z vrcholu odchádzam, až keď sa slnko začína kloniť k západnému horizontu.

Na chate Volovec

Turistický smerovník stojaci vedľa brál Skaliska ma nasmeruje na zelenú značku, ktorá ma privedie krátkym, ale strmým zostupom k chate Volovec. Táto skromná drevená stavba stojí v južnom svahu masívu Volovca, v nadmorskej výške 1130 m n. m. Hneď po príchode sa ubytujem a zasadnem na zasklenú terasu k pivku. Pozorujem, ako sa tma vkráda do dolín. Len Rožňava bliká ako kŕdeľ svätojánskych mušiek. Naraz sa rozozvučia struny gitary a prichádza pravá trampská atmosféra. Až pred polnocou sa zhasínajú svetlá a ukladám sa spať.

Fotolov

Ráno vstávam pomerne skoro. Rýchle raňajky ukončuje rozlúčkový štamperlík s chatárom. Vybehnem pred chatu, odkiaľ si fotím úchvatnú scenériu planín Slovenského krasu s dolinou Slanej. Potom rezko stúpam späť na vrchol Skaliska. Včera podvečer neboli až také ideálne podmienky pre ďaleké výhľady. No dnes je krištáľovo čistý vzduch a vidieť ozaj doďaleka. Vyberám fotovýzbroj a lovím záber za záberom.

Dlhá cesta do Betliara

Vždy mi je tak trochu smutno, keď opúšťam pekné miesta. Ale ak chcem ešte dnes stihnúť vlak domov, musím ísť. Čaká ma takmer trojhodinový zostup po žltej značke do Betliara. Od Skaliska po sedlo Volovec prechádzam krásnymi zákutiami lúk a lesov. V sedle sa napojím na žltú značku. Spočiatku idem hustým lesom, no po kilometri značka ústi na širokú lesnú zvážnicu. Hlboký les vystriedali rozsiahle rúbaniska. Z nich však vidieť nielen blízku Tureckú, ale aj vzdialenú Stolicu. Vedľa zvážnice pod Balochovov hoľou natrafím na prameň. Krátke osvieženie a pokračujem ďalej. Ako sa čas posúva k poludniu, slnko hreje čoraz intenzívnejšie. Od jeho páľavy ma po piatich kilometroch vyslobodzuje les. Za krátkym hrebeňovým úsekom značka prudko zmení smer. Jej trasa vedie cez brezové háje s takmer parkovou úpravou. Z týchto miest sú krásne pohľady na rozložitý Volovec. Konečne zbadám pred sebou prvé domy dediny Betliar.

Na návšteve u grófa Andrássyho

Dominantou tejto takmer 700 rokov starej obce je bezpochyby kaštieľ. Priamo k nemu ma dovedie značka. Kaštieľ vo svojej prvopočiatočnej podobe predstavoval opevnené sídlo - hrádok rodu Bebekovcov z 15. stor. Neskoršími prestavbami a úpravami dostal podobu, v akej ho poznáme dnes. Od roku 1578 až do roku 1945 bol v držbe rodiny Andrássyovcov. Kaštieľ je jeden z mála feudálnych sídel u nás, ktoré sa takmer neporušené zachovali až do dnešných dní. Preto jeho návštevu nevynechám. Po prehliadke múzea a parku mi ostáva do odchodu autobusu niečo vyše hodiny času. Strávim ju v chládku miestnej krčmičky, kde v duchu preberám spomienky na práve ukončenú túru.

Čo napísal M. Janoška

Pred štyridsiatimi rokmi boli rozsiahle hrebeňové partie Volovských vrchov odlesnené. Využívali sa k paseniu dobytka. Postupne sa začali zalesňovať smrekovou monokultúrou. Tak sa z turisticky atraktívnych holín plných výhľadov stali húštiny. Prakticky v západnej časti niet prirodzeného výhľadu, okrem toho zo Skaliska. Údajne, keď dozrievali brusnice, červenal sa celý Volovec.

Prevzaté z článku M. Janošku – Nejlevnejší chatu střední Evropy najdete ve „slovenských jeseníkach“.

Linky

Rekreačné zariadenie Stará Voda
Obec Betliar
Múzeum Betliar
Hrádok a kaštieľ Betliar

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek