V prvý sviatok vianočný nebýva na chodníkoch príliš veľa turistov. 25. december je zväčša ešte v znamení života pri rodinnom krbe a väčšina tých nepokojných či prejedených vyráža na túry až 26. decembra. Ani na Chate na Kľačianskej Magure to v r. 1982 nebolo inak. Ale pár skalných, ktorých vylákalo pekné počasie, a pár doma unudených, ktorí jednoducho „museli“ prísť zaželať chatárom Veselé Vianoce, sa predsa len vybralo hore. Zväčša posedeli, vypili čaj s rumom alebo dva, príjemne si „pokecali“ s chatárom a po hodinke či dvoch sa zasa vybrali späť do Turčianskych Kľačian alebo Martina.

Medzi tými, čo sa v ten deň vybrali do hôr, bol aj Peter so svojou 15-ročnou dcérou. Obaja boli skalní turisti. Pochádzali priamo z Turčianskych Kľačian a terén Malej Fatry mali v malíčku. Chodievali hore takmer každý víkend, v zime či v lete a ak mali trochu viac času, prebehli zvyčajne na Chatu pod Suchým, odtiaľ dolu do Strečna a vlakom naspäť domov. S chatárom sa priatelili, veď boli obaja rodáci z jednej obce. V ten deň prišli na chatu okolo 11-tej hodiny, dali si čaj, zaželali veselé Vianoce a už sa aj poberali ďalej.
„Kdeže sa vy dvaja tak náhlite?“ pýtal sa ich chatár. „Veď ste len teraz prišli.“
„Milan, vieš, chceme ešte ísť pozrieť na hlivy, pokiaľ ich úplne nezasype sneh. Vieme, kde rastú a chodievame tam každý rok. Ideme aj teraz, ešte naposledy“, odpovedal Peter a už aj vychádzali z chaty.

Toho roku ešte nebolo veľa snehu, len tak 30 - 40 cm sypkého bez základu a tak sa v chate nikto nečudoval takej odpovedi. Bolo známe, že hlivy vydržia veľmi dlho a dobrý hlivový gulášik je predsa len pochúťka. Život na chate pokračoval, až sa chata s prichádzajúcim večerom napokon vyprázdnila a aj poslední hostia a turisti odišli domov.

Vonku už bola dávno tma, keď zazvonil telefón.
„Dobrý večer, pán chatár, tu je Petrova manželka. Nemám u vás náhodou manžela s dcérou?“ pýtal sa trochu vystrašený hlas. „Vybrali sa pod Suchý na hlivy a ešte sa nevrátili.“
„Boli tu, to hej, ale od nás odišli vari o pol dvanástej. Nazad som ich ísť nevidel. Takže buď sa u nás nezastavili alebo prešli až na Chatu pod Suchým ako zvyčajne a možno nestihli vlak. Skúsim tam zavolať a spýtať sa, kedy odišli z chaty. A potom vám zavolám. A vy sa nenervujte a radšej sa pozrite po dedine, či nesedia u nejakých známych na besede“, povedal chatár. Potom vytočil číslo Chaty pod Suchým a dúfal, že telefón bude fungovať. Fungoval.
„Servus Tóno, tu je Milan z Magury. Nemal si tam dnes dvoch hostí, pána tak asi 40 rokov s 15-ročnou dcérou? Mali prísť zo Suchého k vám.“
„Milan, od Suchého dnes vôbec nikto neprišiel, chodník je ešte zaviaty a neprešľapaný. Viem to celkom isto.“
„No človeče, to ti je trochu podivné. Tí dvaja boli ráno u mňa a ako vidíš, už je dávno tma, oni sa ešte nevrátili a už ich doma zháňajú.“
„Nuž Milan, teraz za tmy toho veľa neurobíme. Ale veď možno sa spustili na Jánošíkovo alebo nejakou inou cestou. Ak boli miestni, tak to tu dobre poznajú. Možno sa ešte niekde brodia snehom a o chvíľu sa objavia niekde v Lipovci. Ale radšej zburcuj chalanov z Horskej služby a ak sa neobjavia, musíme ich ísť hľadať. Ak by sa predsa len objavili u nás, dám ti hneď vedieť.“
Chatár chvíľu stál mlčky premýšľajúc pri telefóne. Nakoniec sa rozhodol a predsa len zatelefonoval dolu do dediny. Veď Ľubo a Jožo z Kľačian sú dobrovoľní členovia HS a tak zavolal jednému z nich.
„Servus Ľubo, tu je Milan z Magury. Vyzerá to tak, že sa nám dvaja ľudia nevrátili z túry. Nie sú ani na Chate pod Suchým a doma už ich zháňajú. Volal s Tónom z Chaty pod Suchým, ale tam sa z našej strany vraj nikto neobjavil celý deň. Vieš, je to Peter aj s dcérou a asi zablúdili, či čo. Jednoducho ich niet.“
„Milan, Peter nemohol zablúdiť, veď to tam pozná ako vlastnú dlaň. A s dcérou bol vždy mimoriadne opatrný. Možno sa len niekde zatúlali niektorou dolinou, veď vieš, snehu ešte nie je veľa a tak sa možno spustili dolu cez Hoskoru alebo cez Panošinú. Horšie by bolo, ak by sa im niekomu niečo stalo, zlomená noha, vyvrtnutý členok alebo také čosi. Ale Peter si poradí, neboj sa. Ten má dostatok skúseností a je to rozumný chlap. Ale idem pre istotu vyhlásiť pohotovosť, prebehneme terén tu dolu a ak nič nenájdeme a oni sa zatiaľ nikde nezjavia, prídeme hore, aby sme im pomohli. Aké je hore počasie?“
„Cez deň bolo skoro na nule, ale už sa ochladilo na takmer -6°C, je zamračené a dosť hmlisto.“
„Neboj sa, uvidíš, o chvíľu sa aspoň jeden z nich niekde objaví. Skúste im ísť oproti, ak sa dá.“
„Ľubo, som tu len sám s manželkou a deťmi, nemám nikoho, kto by išiel so mnou. Ak odídem z chaty a nechám ich samotných, tak manželka bude na nervy. Ale aspoň niečo skúsim.“

Chatár zobral psa a vyšiel po chodníku kus nad chatu, pískal, kričal, zapol maják na streche, ale hora bola tichá. Medzitým sa už dole rozbehol kolotoč záchrannej akcie. Nocou prichádzali autá s členmi HS a aj so služobným lavínovým psom. Skontaktovali sa s manželkou Petra a prehliadali doliny dolu u Váhu, kde by sa mohli hľadaní objaviť. Medzitým drnčali telefóny, dolu do dediny a späť, na Chatu pod Suchým a samozrejme aj manželke Petra. Na gazik v dedine nahodili retiazky a už sa aj nocou prebíjali snehom hore zvážnicou na chatu. Tam zatiaľ chystali zásobu horúceho čaju, prichystali kanadské sane a zvážnu deku a aj chatár sa chystal do akcie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

S prvým náznakom brieždenia celá skupina vyrazila. Stopy, hoci už čiastočne zaviate, ich viedli celkom jednoznačne. Držali sa turistickej zelenej značky a občas vyhľadávali miesta s nižšou vrstvou snehu, ktorého aj tak nebolo toho roku ešte veľa. Skupina nasadila ostré tempo a na špici sa pravidelne striedali. Stopy ich priviedli až do sedla pod Suchým a tu zabočili vľavo po žltej značke, ktorá traverzom obchádza Suchý a využíva sa najmä v lete. „Kam tam dočerta išli, to sa im nechcelo liezť cez Suchý?“ ozvali sa hlasy. Traverz vedie prudkým lúčnatým svahom s občasnými skalami , len asi 160 výškových metrov pod vrcholom Suchého. Skupina sa pustila po stopách, ale všetkých akosi začalo mraziť. Prešli prvú terénnu vlnku chodníka, keď sa pred nimi zjavilo lavínovisko, ktoré začínalo iba asi 80 -90 metrov nad chodníkom a lavína bola zbehnutá kdesi na začiatok Pekelnej doliny. Možno iba 100 metrov pod chodníkom. Bola len asi 50 metrov široká a stopy hľadaných viedli rovno do nej. Najhoršie však bolo, že na druhej strane už z nej nevychádzali.
A bolo to tu. Žiadna zlomená noha či vyvrtnutý členok. Žiadne zablúdenie v tme a hmle. Bola to lavína. Ihneď bol vypustený lavínový pes, a všetci sa zúfalo pustili do prehliadania lavínového poľa. Ako prvý bol objavený batoh a potom pes našiel obidve telá. 39- ročný otec so svojou 15- ročnou dcérou boli mŕtvi. Podľa polohy tela obidvoch obetí bolo jasné, že zahynuli ešte v lavíne a že sa neudusili.

Bolo hrozné uvedomiť si celú tragédiu otca, ktorý predával svojej dcére lásku k horám a chcel z nej mať zdatnú turistku. Bolo strašné predstaviť si pocit otca, ktorý vidí seba a svoju milovanú dcéru unášať smrteľnou lavínou. Otázky sa samé tlačili do úst - prečo, prečo, prečo- išli traverzom, prečo, veď to tu tak dobre poznali? Ako mohli podceniť taký nebezpečný svah, prečo sa radšej nevrátili ? Lenže všetko už bolo zbytočné. Nikto už nemohol na otázky odpovedať. Nikto už nemohol nič vysvetliť. Len obrovský pocit bezmocnosti a ľútosti nad dvomi zmarenými životmi. Nad životmi mladých ľudí, ktorí tu ešte mohli veľmi dlho byť a ktorí život milovali rovnako ako prírodu ktorá ich nakoniec zabila, pretože ju nerešpektovali.

Vysielačkou bol oznámený výsledok pátracej akcie, telá boli naložené na kanadské sane a zvezené na chatu. A do zápisu HS bolo napísané:
25. decembra o 23. hod. bola na žiadosť rodiny XY a chatára z Chaty na Kľačianskej Magure vyhlásené pátranie po nezvestnom 39-ročnom občanovi Turčianskych Kľačian a jeho 15-ročnej dcére. Obaja menovaní sa vybrali z dediny na Chatu na Kľačianskej Magure a odtiaľ smerom na Suchý za účelom zberu hlivy ústričnej. Keď sa do noci nevrátili, bolo po nich vyhlásené pátranie. 26. 12. ráno pátracia skupina postupovala po ich stopách až do sedla pod Suchým, kde stopy odbočili vľavo na letný traverzový chodník značený žltou značkou. Tam v spadnutej lavíne boli obidve telá nezvestných turistov nájdené lavínovým psom. Obidvaja nájdení boli mŕtvi.

Dnes už nikto nedokáže povedať, čo sa stalo a prečo tak riskovali. Možno podcenili situáciu, možno už tadiaľ niekedy išli aj v snehu a vyšlo im to, možno si vôbec neuvedomili nebezpečenstvo, ktoré im hrozilo. Ale možno, že len niekto z nich povedal ono nenápadné, ale vraždiace: POĎ, ČO SA BOJÍŠ.

Len nenápadná tabuľka na skale nad chodníkom pripomína tieto dve obete hôr.
Na pamiatku a aj na výstrahu.

Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.

Fotogaléria k článku