Po tom, ako ortuť teplomera už niekoľko dní úspešne atakovala tridsaťpäťku, sme sa aj my vydali do chladných krajov vyššej nadmorskej výšky. Predpovede počasia sľubovali slniečko a príjemných dvadsať stupňov, teploty, o ktorých sme my, nízkopoložení, mohli len snívať. Keďže išlo o narýchlo plánovanú akciu a náš mapový inventár nezahŕňa tieto oblasti, museli sme sa zaobísť bez mapy. Ako takmer výlučne slovenskí turisti sme zhýčkaní naším turistickým značením, ktoré síce má občasné medzery, no vo väčšine prípadov je použiteľné aj bez mapy. Preto sme očakávali, že trasa na známy Schneeberg predsa nemôže byť značená inak, než dobre. Okrem toho tam určite budú húfy turistov, takže postačí ísť s davom... Dokonca by sme sa ani veľmi nemýlili, keby sme sa vybrali tradičnou cestou z dedinky Puchberg am Schneeberg. Autom sa dá vyviezť ešte takmer tristo výškových metrov nad ňu a štartovať z nadmorskej výšky 871 m.n.m. Dokonca odtiaľto ide aj lanovka na Putzwiese, do výšky okolo 1200 m.n.m.. Priamo z dedinky Puchberg am Schneeberg sa zas dá poľahky dostať necelých 300 výškových metrov pod vrchol zubačkou Schneebergbahn nazývanou tiež Salamander. Možno aj s jej pomocou by sa z Puchbergu dal spraviť zaujímavý okruh.

Príjazd

Prvým imaginárnym polenom, snažiacim sa zmariť náš výlet, bolo motanie sa po rakúskych dedinkách. Keďže sme si, z mne neznámych príčin, prezieravo nekúpili diaľničnú nálepku, nič iné nám ani neostávalo. Pozreli sme si všetky možné a nemožne –dorfy a –stadty a z plánovanej (nereálnej) hodinky a pol sa stali hodinky dve. Plus pol hodinka navrch, keďže sme potrebovali objavovať nové cesty (a ďalšie -dorfy).

To by sme neboli my, keby sme išli známou trasou. Hlavne bez mapy je rozhodne zaujímavejšie objavovať nové zákutia Schneebergu. Expedícia znova zahŕňala okruhomilovného člena, ktorý nemôže ísť dvakrát po tej istej ceste a keďže raz, asi pred pätnástimi rokmi, už z Puchbergu išiel, potreboval nájsť novú cestu. Internet veľmi nápomocný nebol, hlavne, keď hľadač nevie po nemecky. Z určitých viac či menej všeobecných symbolov a slov čo-to vyrozumel (nie zas priveľa, priam veľmi málo). Preto výber východzieho bodu padol na miesto zvané Wegschiedhof. Dodnes sa čudujem, že sme našli správny vjazd do lesa. Realita totiž vôbec nevyzerá tak idylicky ako automapa, podľa ktorej bolo „naše“ parkovisko jediným široko-ďaleko. V skutočnosti sa, samozrejme, dalo do lesa vojsť na veľa rôznych miestach. No našli sme. Dokonca aj červenú značku (vtedy sme ešte netušili, že na Schneebergu sú až na pár výnimiek len červené značky) a tabuľku ukazujúcu smer Edelweißhütte, o ktorej sme matne tušili, že je niekde smerom k vrcholu. To bola naša jediná indícia.

Blúdenie

Cesta bola spočiatku bezproblémová. Občas sme minuli červenú značku na strome, uistili sa, že ideme správne, ja som vymenila vibramy za sandále, keďže ma za rekordne krátky čas stihli otlačiť a rozhodla som sa používať ich len v prípade núdze. Ani stúpanie nebolo veľmi extrémne, ani ľudí nebolo veľa (pravdupovediac, stretli sme len dvoch nemecky hovoriacich pánov)... len na jednej križovatke sa nám trochu rozmnožili červené značky. Ukazovali úplne všetkými smermi na miesta, o ktorých sme nikdy nepočuli. Až tu sme zistili, že červené treba rozlišovať podľa čísla. Tento poznatok však veľa svetla do ďalšieho putovania nevniesol, pretože sme netušili, aké číslo ide na vrchol (teraz, s mapou pred sebou, viem, že keby sme ho poznali, zmiatlo by nás to asi ešte viac). Pri Putzenkapelle sme dokonca minuli akúsi širokú cestu, čo keď to bola tá „naša“? Bezradne sme to otočili a, majúc znova viac šťastia než rozumu, sme ešte dobehli jediných turistov, ktorých sme dovtedy stretli. Tí mali, našťastie, mapu, takže sme konečne nadobudli aspoň matnú predstavu o tom, kde sme a kam vlastne ideme. Rozriešili sme aj záhadu červenej križovatky a pre veľký úspech sme si posledný úsek prešli tretíkrát (do tretice všetko dobré).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

„Hovnidrom“

Po vyschnutom potoku sme sa vyškriabali na akúsi širšiu, dosť priamu a optimisticky strmú cestu. Po nie veľmi príjemnom stúpaní širokou nazaujímavou cestou v lese nás potešila lúka, dnes už viem, že to bola spodná časť Putzwiese, familiárne nazvaná „hovnidrom“. Už po prvých metroch bolo jasné, že cesta je často používaná, bohužiaľ nie turistami. Odtlačky kopýt a zvyšky zvieracieho metabolizmu veru veľmi nepotešia. Neustále sme čakali, že sa odniekiaľ vyrúti stádo kráv alebo aspoň nejaký zblúdilý jedinec. Okrem toho bolo treba venovať zvýšenú pozornosť miestam, na ktoré sme sa chystali stúpiť, pretože o suvenír tohto aromatického charakteru nikto z nás veľmi nestál. Postupne som prehodnotila vzťah k predošlému úseku, ktorý síce bol dlhý, rovný a strmý, ale aspoň bezpečne zjazdný, bez dômyselne nastražených pascí. Pohľad na vrchol Putzwiese (neviem, aký pôvod má názov tejto lúky, no teraz mám pocit, že jeho tvorca mal dobrý zmysel pre humor) a prechádzajúcich sa ľudí bol vyslobodením z "exkrementálneho" poľa.

Prehodnocovanie

Netrvalo dlho, a sedeli sme na lavičke pri Edelweißhütte, ako správni slovenskí turisti vybalili doma poctivo natreté rožky a horalky a začali zháňať mapu. Niečo sme našli v propagačných materiáloch, jednu sme si aj kúpili... nebola to extrémne veľká sláva (reklamné boli buď veľmi schematické alebo veľmi orezané a kúpená bola trochu hračkárska), no oproti predošlému mapovému stavu sme si polepšili o pekných pár percent. Konečne sme zistili, kde je Mamauwiese, kam nás posielalo veľa tabúľ a tiež, že z prístupových miest na severnej strane Schneebergu sme si vybrali tú s najväčším prevýšením. Dokonca sme sa ani nesnažili tváriť, že nám práve o to išlo. Bohužiaľ, po skúmaní rakúskych dediniek povedľa diaľnice, zachádzke až na Wegschiedhof a dlhšej ceste než sme plánovali, sa naše nádeje na dosiahnutie vrcholu Klosterwappen výrazne zmenšili. Pri pojedaní rožkov a sušení tričiek sme sledovali, ako tí, ktorí si to vedia naplánovať lepšie, už schádzali dole, zatiaľ čo nás čakala ešte len cesta nahor.

Záverečný výstup

Po psychickej predpríprave ambicióznejších (a nerealistickejších) členov expedície na vrcholový neúspech sme sa konečne vydali po inej než červenej značke na Fadensteig. Podľa mapy má ísť tade zároveň aj červená, my sme však šli po žltej. Počiatočné škriabanie sa hore pomedzi stromčeky a kosodrevinu tiež nepatrilo k najpopulárnejším a najobľúbenejším častiam výletu, chvalabohu však nebolo dlhé (už „hovnidrom“ nás psychicky dostatočne vyčerpal). Po výstupe nad zeleň sa nám však otvorili nádherné výhľady na okolité vrchy. S každým krokom, každým metrom, každou zákrutou bol výhľad o čosi iný, no vždy uchvacujúci a podmanivý. Pomerne pevné kamene vystriedal nepevný makadam, ktorý mi robil vrásky na čele, až kým som ho nezdolala aj opačným smerom. Akosi som nedokázala veriť, že sa to pod nami nezosunie, keď pôjdeme dole. Na dvoch miestach boli reťaze, ktoré ma v mojom momentálnom psychickom rozpoložení úprimne potešili. Makadam tiež netrval dlho, podklad nám pod nohami spevnel a ja som konečne nahodila vibramy. Po kameňoch sa išlo dobre, zaujímavo, stále so skvelými výhľadmi. Zanedlho cesta vyústila na záverečnú lúku, ktorá vystúpa ešte posledných 300 výškových metrov, ktoré nám chýbali k vrcholu. Po konzultácii s hodinkami a odhade času, ktorý sme potrebovali na zostup, sme kótu 1722m n.m. vyhlásili za tohovýletovú najvrcholnejšiu stanicu (vyhlásenie bolo, samozrejme, zatracované ambicióznou časťou výpravy, ktorú detaily ako tma, čas a podobne netrápia). Posedeli sme, porobili fotky, pokochali sa a zahájili zostup.

Zostup

Predstava makadamu ako zjazdového podkladu ma ešte stále dosť desila, no vibramy pomohli, ako vedeli a ja sa teraz cítim ako veľký hrdina :). Dokonca ani zostup „hovnidromom“ nebol až natoľko hrozivý, ako sa tváril opačným smerom. Úspešne sme sa vyhli všetkým nášľapným „bombám“ a, konečne s mapou zvládli aj zvyšok zostupu, dokonca na prvýkrát. Po štvrtý raz sme si pripomenuli cestu k Putzenkapelle a na všeobecnú radosť našli auto tam, kde sme ho nechali. Oslavne sme si otvorili rybky a zbaštili ich s výhľadom pravdepodobne na Rötlingstein.

Záver – blúdivý, ako inak

Cestou späť sme nezabudli preskúmať údolie vytvorené riekou Schwarza a zablúdiť na diaľnicu (samozrejme, bez nálepky), aby sme sa o jedenástej večer spokojne dorútili domov. Všetci sme sa (výnimočne) jednohlasne zhodli na tom, že úvodnú časť výletu si už zopakovať nepotrebujeme, zato sme na novej mape (tentokrát od Freytag&Berndt) našli rôzne iné chodníčky, ktoré sa tvária zaujímavo. Uvidíme, či vrchol padne aspoň na druhý pokus.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek