Keďže sa matka príroda tento rok opäť zachovala k nám "dolniakom" macošsky a nenadelila nám ani trochu snehu, prestali sme veriť snehovému spravodajstvu a živej panoráme a podobným klamstvám, ktoré rozširujú verejné informačné prostriedky a rozhodli sme sa vyraziť na menší zimný vander po svojich. A tak sme sadli k tomuto srandovnému a vymúdrenému televízoru s klávesnicou a našli si kraj, ktorý je takmer na skok od našich domovov a napriek tomu ho nepoznáme tak, ako by si zasluhoval. Na www.mapy.cz sme si našli turistickú mapu a taktiež fotomapu, vytlačili si ich, pozreli si webové stránky, objednali nocľah a potom sa už iba zbalili a vyrazili. Náš cieľ sa volal Národný park Podyjí.

Všetko, čo by ste chceli vedieť o tomto najmenšom českom NP, sa dozviete na www.nppodyji.cz. Len pre tých lenivejších uvediem, že ide o NP , ktorý sa rozprestiera okolo nádherného meandru rieky Dyje a začína prakticky od hrádze Vranovskej priehrady pri meste Vranov nad Dyjí. Končí priehradným múrom Znojemskej priehrady. Rieka Dyja tu tvorí zároveň aj štátnu hranicu medzi Rakúskom a ČR. Na rakúskej strane je územie okolo Dyje (Thaya) tiež súčasťou rakúskeho NP Thayatal. Zásluhou nášho minulého komunistického režimu bolo toto územie doslova zadrátované a pre verejnosť neprístupné. Dokonca bolo zakázané uverejňovať akékoľvek články či informácie o kráse tohto kraja. Mlyny na rieke Dyji, ktoré pretrvali storočia, boli za pár rokov komunizmu násilne rozbité a zlikvidované, aby sa v nich preboha náhodou neukrýval nejaký záškodník alebo utečenec. Po zmene režimu prišlo v tomto kraji k pozitívnym zmenám. Znovu bol obnovený most do mestečka Hardegg, asfaltové cestičky slúžiace kedysi ako prepadovky pohraničiarskych vojsk slúžia dnes ako cyklocesty. Celý NP je dnes v sezóne veľmi navštevovaným miestom a celé dedinky využívajú turistický ruch ku svojmu prospechu. V každej dedine nájdete penzióny, cyklokempy a pod. V okolí NP sú početné vinice a tak tu nájdete tzv. ochutnávacie bufety či búdky, kde si môžete pokoštovať moravské víno.

Na túlačku touto krajinou sme si vybrali termín 12.-13.februára. Predpoveď počasia hovorila o slnečných dňoch s nočnými mrazmi, čo nám dokonale vyhovovalo. Čakali sme, že lesy bez lístia nám umožnia oveľa viac pohľadov na rieku. Všetko ale dopadlo trochu inak.

V utorok o 10:20 vystupujeme z autobusu vo Vranove nad Dyjí. Celou cestou bola hmla ako burčák a bolo nám jasné, že predpoveď počasia asi nepatrila nám. Mestečko Vranov s prekrásnym zámkom je akoby utopené v údolí Dyje. Hmla sa trochu zriedila, ale žiadna pohoda to nebola. Vysoká vlhkosť a mráz sa do nás pustili a tak sme pridali trochu oblečenia a vyrazili. Z námestíčka sme zišli až k Dyji, po moste prešli na druhú stranu rieky a po modrej kráčali okolo brehu. Značka o chvíľu opustila mesto a asi po dvoch kilometroch sme prešli cez visutý mostík na druhú stranu rieky. Tu sme sa napojili na červenú značku, idúcu taktiež z Vranova. Stále po brehu sme sa dostali až na lúku s prvým turistickým prístreškom, ktorých je na celej trase asi šesť. Červená značka opustila breh rieky a začala stúpať do lesa. Vystúpali sme až k Vranovskej bráne (510 m) a teraz už len s miernymi terénnymi vlnami obchádzame kopce nad riekou. Míňame upravenú studničku s certifikátom kvality vody(?) a dostávame sa nad Ledové sluje. Samotné sluje sú pre verejnosť uzavreté a tak postupujeme ďalej po červenej chodníkom okolo krásnych skalnatých veží a brál a dokonca i s výhľadmi na rieku s perejami. Je to naozaj prekrásny úsek trasy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Asi po dva a pol hodine sa dostávame na križovatku trás Na Kemplech. V útulni poobedujeme a po zelenej značke sa spúšťame na Hardeggský okruh. Klesáme k rieke lesom a onedlho sa pred nami zjavuje krásna Dyja a na druhom brehu prvé domy a usadlosti mestečka Hardegg. Ideme len asi meter nad vodou a nachádzame prvé snežienky. Stále len kúsok nad vodou sa ťaháme po brehu, až nás chodník vyvedie nad opustenú vilku, slúžiacu kedysi ako bašta armády proti imperialistom. Schádzame na asfaltovú cestu a pred nami je most do mestečka Hardegg v Rakúsku. Most bol obnovený v r. 1991 a dnes slúži pre pešiu a cykloturistiku. Samozrejme prechádzame do Rakúska. Hneď za mostom je hostinec, ale teraz mimo sezóny je všetko zatvorené. Hardegg je najmenšie rakúske mesto, ktoré má len 80 obyvateľov s trvalým pobytom. Zato má prekrásny hrad a kopu domov upravených ako rekreačné chalupy. Z Hardeggu vedie tiež turistický chodník okolo Dyje cez NP Thayatal.

Chvíľu sa pomotáme po mestečku a po moste sa vraciame späť na české stranu. Stúpame asfaltovou cestou okolo betónových bunkrov lesom do sedla, kde je odbočka na Hardeggskú vyhliadku. Vo výške 400 m je na skale nad riekou postavený altánok s nádherným výhľadom na mestečko. Altánok tu stával aj pred vojnou ale neskôr bol zničený a teraz znovu obnovený. Chvíľu sa kocháme a niečo nafotíme a potom sa vraciame späť na trasu. Stále po modrej značke sa dostávame do obce Čížov, kde je umiestnené informačné stredisko NP Podyjí a dve krčmy. Lenže teraz je všetko zatvorené. Pred obcou je ponechaná časť bývalej „železnej opony“, t.j. asi 500 m oplotenia s ostnatými drôtmi a strážnou vežou. Je naozaj dobré si pripomenúť, ako nás súdruhovia strážili, aby sme nebodaj nechceli utiecť z toho prekvitajúceho socializmu do zahnívajúceho kapitalizmu. Tu opúšťame značku a okolo tohto oplotenia pokračujeme prepadovou cestou do doliny Klaperovho potoka a ďalej lesom okolo betónových bunkrov nazývaných Řopík (pomenovanie je podľa „Ředitelství opevňovacích prací“) postavených pred druhou svetovou vojnou, až vyjdeme na pole, kde nás asi už predbehol niekto s barličkou mrazilkou. Stromy sú od hmly a surového vetra namrznuté ako v rozprávke, ale nám sa dostáva mráz až na kožu. Rýchlym krokom sa dostávame do obce Lukov, kde by mala byť krčma so slušnou kuchyňou. Lenže pravda je iná. Mimo sezóny je otvorené iba cez víkendy a tak klesáme dedinou až k obchodu, kde si dávame rýchle pivo na stojáka a pokračujeme dolu opustenou obcou až k penziónu „U Čabalů“, kde máme rezervovaný nocľah. Sme uvítaní, ubytovaní a potom už len rýchla horúca sprcha, jeden čaj v kuchynke, večerné správy v TV a dobrú noc.

13.2. streda

Dobre a pohodlne vyspatí (á 250.-Kč) sa budíme do rovnakého počasia, aké bolo včera. Hmla, ranný mráz, ale bezvetrie. Pokojne raňajkujeme z vlastných zásob a asi o deviatej hodine opúšťame penzión. Červená značka vedie okolo penziónu a tak len na ňu „naskočíme“ a už sa aj ide. Cez pole sa dostávame na asfaltovú prepadovku s názvom Čížovská cesta a po nej až na odbočku zelenej značky, vedúcej k zrúcaninám Nového Hrádku. Zelená mierne klesá asi 2 km lesom až ku zrúcanine s informačnými tabuľami a bohužial aj so železnou bránou, ktorá nám zabraňuje dostať sa na vyhliadkovú plošinu na hrade. Šlak aby trafil všetkých tých pamiatkarov a ochranárov, ktorý si urobili kšeft aj zo zrúcaniny. Nahnevaní sa vraciame späť na červenú značku. Cesta nás vedie dolu do údolia Žlebského potoka s pekným jazierkom a potom zasa stúpa okolo ďalšieho jazierka na hrebienok. Stále bývalou vojenskou asfaltkou, ktorú pomaly, ale isto požiera príroda, sa dostávame na križovatku „U milíře“, a tu meníme farbu značky na modrú a po nej pomaly schádzame k rieke.

Prechádzame okolo opusteného meandru Dyje a už aj sme pri ďalšom visutom mostíku. Cezeň prejdeme na druhú stranu rieky a ďalekohľadom obzeráme vyhliadkové miesto na červenej značke, nazývané „Železné schody“. Prudkým skalnatým svahom kedysi prechádzalo hraničné oplotenie a pre lepší pohyb pohraničiarov tam boli vybudované železné schody, ktoré boli po prevrate odstránené. My sa dostávame do doliny „Deväť mlynov“. Už len ruiny domov, zbytky pivníc a mlynských náhonov ukazujú, kde kedysi kypel život a tiež aj to, že čo nestačila rieka zničiť za päť storočí, to dokázali komunisti za pár rokov. Na svahu nad nami je vychýrená vinica Šobes, kde v sezóne možno pokoštovať vínko, a ktorá patrí medzi najstaršie vínne trate v Európe. Cez túto vinicu prechádza červená značka a prekračuje rieku ďaľším visutým mostíkom. Všetky tri spomenuté visuté mostíky boli zničené povodňami v r. 2002 a boli znovu vybudované.

Pri bývalom Gruberovom mlyne sa zasa napájame na červenú značku a asi po dvesto metroch opúšťame údolie rieky Dyje a malou roklinkou vychádzame na pekné vresové lúky nad obcou Havraníky. Na lúkach sú nemilosrdne vyrúbané všetky náletové dreviny vrátane mladých borovíc. Pracovné čaty čistia krajinu v snahe zachovať vresoviská. Vždy som si myslel, že krajina s vresoviskami je niečo podobné močiaru, tu je však pôda skôr piesková. Značka nás vedie nad obcou Havraníky a potom klesáme okolo peknej kaplnky do obce Popice. Asfaltkou sa dostávame do ďalšej dediny Konice. Všetky krčmy sú zatvorené a takmer nevidno človeka. Ako si to tak šliapeme, zrazu sa hmla rozplynie a nad nami je modrá obloha. No šlak ma ide trafiť. Ale čo sa dá robiť. Zaujímavosťou týchto dediniek je to, že na každej prístupovej ceste do dediny i z dediny stojí nejaká socha svätého. Tak už teda viem, prečo sa hovorí že: Stojíš tu ako svätý za dedinou. Za dedinkou Konice sa dostávame okolo vinice do borovicového lesa a zasa na lúky. Ale to už sa pred nami vynorí panoráma krásneho mesta Znojmo. O 15. hodine prechádzame mostom pod hrádzou Znojemskej priehrady do historického mesta, v najbližšej krčme si hneď dávame dve zoznamovacie pivká a pokračujeme na železničnú stanicu, odkiaľ nás o 15:55 hod. odváža vlak.

Čo dodať? Jedno je isté, prídeme zasa. Nie v úplnej hlavnej sezóne, ale niekedy v apríli či v máji. Určite si prejdeme aj okruh na rakúskej strane a tiež chodník vedúci okolo Dyje od Znojma až po Gruberov mlyn. Tu sa nachádza aj tzv. Býčia skala, kde chceli súdruhovia vybudovať niekedy okolo roku 1984 ďalšiu betónovú hrádzu priehrady, ktorá by zaplavila celé územie meandru Dyje a nenávratne tak poškodila tento krásny kraj. Len zásluhou obyvateľov rakúskeho mestečka Hardegg sa tak nestalo. Meander Dyje je nádherný a je nekonečná škoda, že sa nesmie splavovať. Skalnaté bralá vystupujúce priamo z rieky, početné splavy a pereje, no nádhera. A tak ak vám zostane nejaký voľný čas, skúste to. Stojí to za to.
Prosím, ospravedlňte zlú kvalitu fotiek. V hmle som nedokázal nič lepšie.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek