Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Cigeľ - Dukla

Keď sme s Petrom v roku 2005 šli na tento prechod, bol dva roky po ťažkej operácii a predsa sa vrátil k turistike. Žiaľ v čase uverejnenia tohto článku už nie je medzi nami. Začiatkom marca 2008 odišiel na túru, z ktorej niet návratu. Jeho rozlúčkový list však chodí spolu so spomienkou na výborného kamaráta so mnou po lesoch. Veľmi mi chýbajú naše posedenia pri poháriku dobrého vínka, kde sme sa bavili o turistike, plánovali čo, kedy a kde.

Vzdialenosť
75 km
Prevýšenie
+2765 m stúpanie, -2883 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
jar – 22.05.2005
Pohoria
Nízke Beskydy (Busov, Mirošovská brázda, Ondavská vrchovina a Laborecká vrchovina)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 881 m n. m.
  • Najnižší bod: 502 m n. m.
Voda
krčma v Cigeľke, prameň pri hraničnom kameni 222/10, sedlo Vyšný Tvarožec, bufet v sedle Dujava, hraničné kamene 203/1b, 205/8, krčma v Nižnej Polianke, hraničný kameň 170/6, bufet na Dukle
Nocľah
SOU Pod Vinbargom Bardejov
Doprava
SAD Bardejov – sedlo Dujava, Cigeľka – Bardejov, Nižná Polianka – Bardejov, Bardejov – Nižná Polianka, Dukla – Svidník - Bardejov
SHOCart mapy
» č.1116 Dukla, Medzilaborce (1:50.000)
» č.1113 Bardejov a okolie (1:50.000)
» č.236 Horný Zemplín, Polonin (1:100.000)

1. deň

Sedlo Dujava – Dieročky – Javorina – sedlo Regetovská voda – Obicz – sedlo Blechnárka – Staviská – sedlo Vyšný Tvarožec – Jawor – sedlo Cigeľka – Cigeľka

Ráno šiel autobus z Bardejova do sedla Dujava 7:18 hod. a sedeli sme v ňom dvaja, ja a predavačka z obchodu na hraničnom priechode. Bundu som hneď po vystúpení z autobusu vyzliekol a začal stúpať lesnou cestou vľavo od colnice. Na lúke za hranicou je vidno pekný kostolík v Koniecznej. Po chvíli som lesom prišiel k cintorínu z I. svetovej vojny. Hoci bol už za pätníkmi 215/8a, zišiel som a odfotil som si ho. Je obkolesený kamennými stĺpmi so šindľovými strieškami a krížikom. Možno tu voľakedy bol aj drevený plot. Je v svahu a dominuje mu kamenná veža s krížom. Ako hríbiky vykukujú z porastu kríže so strieškami. Pohodlná cesta mi dovolila dumať nad nezmyselnosťou vojny. Smeroviek k cintorínom na poľskej strane tu je hodne. Boje tu museli byť kruté. Les bol listnatý. Vedomý si toho, že mám čas, každú hodinu som si dal pauzu a niečo vypil, alebo zjedol. Smerovník Drieročky ma upozornil, že na Javorinu to už nie je ďaleko.

Výstup na Javorinu bol síce strmý, no zvládol som ho. Posedel som si na lúke, schrúmal mrkvu a prekvapilo ma, že tu nie je smerovník. Odfotil som slepúcha, ktorého som skoro pristúpil. Pri zostupe k pätníku 222/10 je prameň a možno za stromami aj potok, aspoň jeho hučanie som počul. Poľské smerovníky sú častejšie ako naše, no sú z dreva a dážď so slnkom im nerobia dobre. Podarilo sa mi odfotiť veveričku, ako si pochutnáva na šiške. Takto som si to predstavoval pri kúpe foťáku. Klesol som do sedla Regetovská voda. Do Regetovky, kde je veľké lyžiarske stredisko, je to po zelenej 50 minút. Je tu priechod pre malý pohraničný styk a zasmial som sa na búde z konárov. Že by nový typ colnice? V diaľke bolo vidno vysielač na Stebnickej Magure. Keď sme tu boli v roku 2002 s Bjatekom, podarilo sa nám dostať dnu na exkurziu.

Vystúpal som a po terénnej vlne zišiel do sedla Blechnárka, kade vraj viedla voľakedy kupecká cesta. Sadol som si pod prístrešok a najedol sa. V diaľke pohrmievalo, aj mraky sa zbiehali. Pred sedlom pri pätníku 228/I som si odskočil 300 m na poľskú stranu pozrieť si cintorín č.49 z I. svetovej vojny. Z porastu vyrastali drevené dvojkríže ľudskej veľkosti. Neďaleko na našej strane pracovali drevorubači. Na Staviská opäť také stúpanie, že som šiel po štyroch. Na mape sa terén volá príznačne Plaziny. Mám dojem, že popri celom vrchole sú pozostatky zákopov z vojny. Teda tu bojovať a vynášať sem muníciu! Pomaly som klesal do sedla Vyšný Tvarožec. Pred ním v lese potok a sedenie. Odtiaľ opäť stúpanie a začalo popŕchať. Chcel som rýchlo kráčať a tak som nevenoval pozornosť pätníkom. Všimol som si však, že na niektorých pätníkoch sú vyryté roky 1920 a 1923. Vtedy sa asi dokončilo vytyčovanie hranice medzi Poľskom a Československom. Päť rokov po vzniku Československa! Vyliezol som na kopec a zistil, že "kufrujem". Vrátil som sa a bolo treba ísť doprava.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Ešte chvíľu som šiel lesnou cestou, až napokon som si dal nové pončo, lebo dážď zhustol. Stretol som celú triedu poľských školákov na výlete. Vraj si tak chodievajú nakúpiť na našu stranu a potom idú domov. Kde sú časy s vyskakujúcimi pohraničníkmi spoza každého kríka. V daždi som šiel 45 minút, než som prišiel do sedla Cigeľka. Sadol som si pod prístrešok a čakal, než doprší. Ozvalo sa koleno a bol som rád, že to mám za sebou. Keď dopršalo, zišiel som prezlečený do nepremokavých nohavíc a bundy do dediny. Autobus mi ušiel pred šiestimi minútami a tak som zamieril do krčmy. Dal som si pollitrový čaj s rumom a počúval reči. Starký spomínal Stalina, Chruščova, emigračné vlny. Žena prišla vynadať mužovi, že vzal posledné peniaze a čo všetko musí z nich zaplatiť a napokon zostala piť s ním. Ožratý chlapík sa vymotal von a za chvíľu prišiel na aute späť. Bol som si na ObÚ vypýtať pečiatku. Tú s erbom mal starosta zamknutú. Autobus 17:40 ma zaviezol do Bardejova a cestou som videl rómsku osadu pred Petrovou. Otrasné chatrče veľkosti chlievu, rozpadajúce sa dvojbytovky.

2. deň

Sedlo Dujava – Gora Wilusia – sedlo Zajačí vrch – Polianske sedlo – Nižná Polianka

Opäť som šiel autobusom 7:18 hod. z Bardejova do sedla Dujava a dnes so mnou cestovali až dve predavačky. Deň bol znovu slnečný. Hneď za colnicou v lese som sa rozpleštil. Koleno som cítil od rána. Lúkou som vystúpil do lesa na vŕšku a pohodlne som kráčal chodníkom listnatým lesom, fotiac stromy. Poniektoré mali veľmi zaujímavé tvary. Celé boli poskrúcané a deravé. Šiel som cez sosnový les, ktorého výsadbu podporil EkoFundusz. Sedlo Zajačí vrch je mokrina. Opäť ma zaujali poľské drevené smerovníky, ku ktorým dokonca dávajú mapy nakreslené na doske. Dobrý nápad, až na to, že veľa nevydržia. Na poľskej strane, 25 minút vzdialený od sedla, je cintorín z I. svetovej vojny č.43. Chcel som si posedieť pod stromom, no príliš fúkalo a tak som šiel ďalej. Pri pätníkoch 203/Ib a 205/8 som našiel dve studničky.

Pri pätníku 201/I som stretol Poliaka. Nemal so sebou skoro nič a tak som mu poradil, kde je voda, podebatovali sme si o koníčkoch. Neďaleko pod vrchom Debi Wierch pramení Wisloka, ktorá sa vlieva po 163,6 km toku do Wisly. Upozorňuje na to tabuľa. Stretol som lesné robotníčky, vyplašil srnku a dravého vtáka. Pri pätníku 199/I je mokrina a zrazu som bol v Polianskom sedle. Dnes sa tu na poľskej strane robí. Navážajú kamene a valcujú ich. Náš úsek je rozrytá lesná cesta (stav v máji 2005). Posadil som sa, najedol a odkráčal na autobus do Nižnej Polianky. Chcel som ísť ešte pozrieť hrad Zborov, no koleno a horúčava ma odradili. V potravinách som získal pečiatku a hneď ma autobus odviezol do Bardejova. Ľahol som si spať a po dvoch hodinách ešte šiel do mesta fotiť. V Bardejove som tretí krát za posledných päť rokov a je to nádherné starodávne mesto, citlivo zrekonštruované.

3. deň

Nižná Polianka – Polianske sedlo – Czeremcha – Roztocký les – Kuchtovské sedlo – Filipovské sedlo – sedlo Tepajec – sedlo Mazgalica – Nástavok – sedlo pod Stavkom – Porubské sedlo – Brdo – Dukliansky priesmyk

Ráno sme sa zobudili s Petrom do hmly, no tušil som, že bude pekne. Šli sme spolu na stanicu. On odišiel vlakom ponavštevovať hrady, ja som sa šiel naraňajkovať do Café. Ohriali mi bagetu a k tomu čaj. Autobus šiel 8:05 hod. Vystúpil som pri kostolíku v Nižnej Polianke. Okolo Vily Makovica je celkom slušné rekreačné stredisko. Stúpal som cestou popri oddelení pohraničnej polície. Asfaltka skončila a nasledovala rozrytá lesná cesta. Na lúke sa pásol srnec a pokojne sa nechal fotiť. Vyzliekol som sa, lebo slnko už pieklo. To, čo ma čakalo, som si nepredstavoval ani v najhoršom sne. Žiadny chodník popri pätníkoch, samé černičie, kríky a mokrina. Pod návlekmi som sa potil, bez nich mi doškriabalo nohy. Neustále klesanie a stúpanie, pekelná horúčava. Omnoho ťažšia trasa ako z Obruče do Cigeľa. Pri Roztockom sedle sa spájajú dva potoky, no podarilo sa mi ich prekročiť. Časy na smerovníku som počas celého dňa nevládal skrátiť, čo sa mi teda nestáva a to som vôbec neoddychoval. Kuchtovské sedlo je veľká mokrina a za ňou opäť stúpanie. Pri vrchole ma prekvapila modrá dopravná značka dospelého s dieťaťom. Ktovie, kto si dal tú námahu to sem nezmyselne umiestniť.

Stúpal som do Filipovského sedla. Na smerovníku je upútavka na novú rozhľadňu niekde v okolí. Potom som klesal listnatým lesom do sedla Mazgalica, kde som sa rozhodol najesť. Pre horúčavu mi nechutilo a ešte som sa pokúšal jesť zase pri stúpaní, no nešlo to. Potešila ma studnička pri pätníku 170/6. Čistá a studená voda ma osviežila, len škoda, že som si ju nenabral do fľaše. Vystúpal som na kopec Nástavok. Je tu padnutá kovová konštrukcia a vrcholová skrinka bez knižky. Opäť klesanie do sedla Pod Stavkom, i keď je vlastne vo svahu. Stále hore a dolu. Začalo ma chvíľami nevydržateľne bolieť ľavé koleno a nemohol som ho ohnúť. Pajdal som o dušu ďalej, lebo ak by mi odišiel autobus, bol by to "prúser". Neviem, ako by som sa dostal z Dukly do Bardejova. Pri bode 161/23 bol potok, no radšej som z neho nepil. Z Porubského sedla posledné stúpanie na Brdo a to som už šiel len silou vôle. Pod vysokým napätím ma prekvapil kameň, oznamujúci, že v roku 1997 postavili vysokonapäťové spojenie medzi Lemešným a Krosnom. Široký priesek ma klesaním doviedol cez mokrinu k colnici Dukla.

Do odchodu autobusu mi napokon zostala hodinka. Šiel som si pozrieť pamätník a veru vyhŕkli mi slzy. Vojna je hrozná! Poklonil som sa všetkým, ktorí boli mocnými sveta hnaní na jatky. Zažil som zvláštny pocit, keď som medzi menami padlých našiel aj troch Svitekovcov. Nebola to síce priama rodina, no aj tak....Potom som si šiel do bufetu pri zastávke kúpiť niečo na pitie a keksy. Na lavičke pri bufete som sa vyzul, poslal SMS mladšej dcére do Francúzska. Spomínal som na náš vander v roku 1999 z Novej Sedlice na Duklu a dumal, čo so sebou. Autobus ma odviezol do Svidníka a neskôr do Bardejova. Boľavé koleno mi dalo odpoveď. Z ukrajinskej hranice tentokrát nebude nič. Napokon sme ju s Danicou prešli v roku 2006.

Fotogaléria k článku

Najnovšie