Územie Kamnických Álp je vymedzené zo severu hrebeňom Mrzlej Gory, ktorý tvorí slovinsko-rakúsku hranicu, na západe je lemované údoliami riečok Tržišká Bistrica, Lomščica a Reka, na severe údolím hornej Kokry a všetky potom spoločne tvoria predel oproti susedným Karavankám. Na južnej strane je prirodzenou geologickou hranicou Ljubljanská kotlina. Východný okraj tvorí Celjská kotlina a spojnica miest Celje – Velenje – Šostanj – Črna. Celá oblasť sa dá rozdeliť do niekoľkých horských podcelkov (centrálny hrebeň, Storžič, Krvavec a Kalški greben, Mrzla gora, Velika planina, Rogatec, Raduha, Menina planina a Dobrovolje) s dominanciou centrálneho hrebeňa, ktorý je aj najvyhľadávanejší.

Východiskovým bodom do oblasti je mesto Kranj. Už pri príchode nás upúta panoráma hôr v diaľke, ktorá získava na autentickosti a reálnosti až pri pohľade z 646 m vysokej Šmarjetnej Gory týčiacej sa nad mestom. Náročne vyzerajúci hrebeň hôr sa zdá nedobytný a lákavý súčasne. Koho zrak čo i len jediný krát spočinie na hrebeni hôr, je okamžite v pasci. V pasci Kamnických Álp, tak ako ja. Kranj je mesto s bohatou históriou a pohnutou minulosťou. V súčasnosti je počtom obyvateľov 53 000 štvrtým najväčším mestom Slovinska. Aj keď je priemyslovým centrom oblasti, pôsobí malým a provinčným dojmom. Cestovateľ tu i napriek tomu nájde široké spektrum voľnočasových aktivít. Poďme ale bližšie ku Kamnickým Alpám.

Pohľad na horský hrebeň, ktorý nás tak upútal na začiatku, bol venovaný dvom dominantným vrcholom, ktoré miestni obyvatelia nenazvú inak než manželský pár. Možno ste toto pomenovanie pre zväzok Jezerskej Kočny a Grintovca už niekedy počuli. Pýtate sa, prečo práve manželský pár? Pretože Kočna je ako žena – široká a dobre živená, zatiaľ čo Grintovec je chudý a vysoký, ako muž. Prívlastok vysoký mu patrí právom – je totiž s výškou 2558 m najvyšším vrcholom Kamnických Álp. Správny názov pohoria ale znie Kamnické a Savinjské Alpy, kvôli rieke Savinja, ktorá tu pramení. Dokonca v 19. storočí bola oblasť nazývaná len Savinjskými Alpami. Geograficky patria Kamnické a Savinjské Alpy do sústavy Južných vápencových Álp. Ľadovcová modulácia sa podpísala na dnešnom vzhľade pohoria, ktorý je charakteristický ostrými hrebeňmi a ľadovcovými kotlami a morénami. Pozostatkom mohutného zaľadnenia je v dnešnej dobe len malé firnové pole pod severnou stenou vrcholu Skuta. Po ústupe ľadu obvykle vznikali ľadovcové jazerá, avšak geologický charakter oblasti sa podpísal pod nedostatok vodných plôch. Jediným významným jazerom oblasti je Planšarsko jazero nad Jezerskom.

Kamnické Alpy sú napriek svojej nespornej kráse zatiaľ mimo záujmu zahraničných turistov, čo nahráva do kariet domácim turistom a milovníkom prázdnych a tichých hôr. Pri potulkách prírodou nie je núdza o stretnutie s pánom miestnej zvieracej ríše – kozorohom, alebo hneď za ďalšou zákrutou stretnete stádo kamzíkov. Z turistického hľadiska prevažujú zaistené chodníky, takže vyznávači via ferrát a exponovaných trás si prídu na svoje. Takmer na každej trase je aspoň malý zaistený úsek často vedený dosť vzdušne. Najťažšia ferrata v oblasti vedie na Jezerskú a Kokršskú Kočnu, v sprievodcoch sa trasa hodnotí ako ťažká až veľmi ťažká. Kamnické Alpy oplývajú dostatočným počtom vysokohorských chát, prípadne bivakov, a tak je možné si naplánovať túru naprieč pohorím. Prvé vysokohorské chaty sa v oblasti stavali koncom 19. storočia, kedy nastal všeobecný rozmach turistiky v celom Slovinsku. Práve tu sa nachádza aj u nás známa a susedmi z ČR ospevovaná „Češka koča“, po našom „česká chata“, ktorú nemôžeme pri svojej návšteve Kamnických Álp vynechať. Táto chata je jedným z mnohých ideálnych východiskových bodov na túry všetkých obtiažností. Väčšina chát je v zimnom období uzavretá, domáci uprednostňujú zjazdové lyžovanie, zalyžovať sa dá v strediskách Krvavec a Velika Planina.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Okrem centrálneho hrebeňa je častým cieľom turistov i cestovateľov Logarska dolina. Toto ľadovcové údolie olemované siedmimi vrcholmi s výškou cez 2000 m je považované za jednu z najkrajších dolín v Slovinsku vôbec. Návštevníkovi ponúka pôsobivý kontrast medzi zeleným, starostlivo v zásadách prírody obhospodarovaným údolím a bielymi štítmi týčiacimi sa vysoko do neba. Okrem toho sa dolina vyznačuje množstvom vodopádov, z ktorých najvyšším je vodopád Rinka, z ktorého padá z výšky 70 m rinúca sa voda z neďalekého prameňa rieky Savinja. Logarska dolina spoločne s dvoma priľahlými dolinami Matkov kot a Robanov kot tvorí súčasť regiónu Solčava, pomocou ktorého sa miestne obce snažia priblížiť túto oblasť verejnosti. Z historického a krajinárskeho hľadiska je hodnotná oblasť Velikej planiny, ktorá je prístupná z mesta Kamnik a kde sa doteraz zachoval pastiersky štýl života. Táto náhorná planina sa vyznačuje zachovalými zrubovými stavbami, typickými pre danú oblasť a pastvinami, na ktorých sa doteraz chová dobytok. Je príjemné vedieť, že existujú miesta, kde sa ľudia snažia žiť podľa tradícií a v súlade s prírodou, aj keď v prípade Velikej Planiny je to skôr šikovný marketingový ťah, ktorý ale vychádza a pomer tradícia/komercia sa ponúka v prijateľnej miere. Kamnické Alpy teda ponúkajú pestrú zmes aktivít v prírode, a tak je už len na vás, čo vás najviac zaujme a čo si z bohatej ponuky vyberiete.

Možno vás inšpirujem práve mojimi dvoma potulkami. Prvýkrát sme ešte v roku 2005 podnikli rýchly víkendový prechod cez hrebeň z Kamnickej Bistrice (600 m) na Kamnické sedlo (1884 m), kde sa nachádza chata Kamniška koča. Tu sme prespali, ochutnali miestne kulinárske špeciality, spoznali sme príjemných a družných slovinských turistov a druhý deň sme zišli cez chatu Frischaufov dom (1396 m) a popri vodopáde Rinka do Logarskej doliny. Tú sme prešli celú pešo, takže sme si ju mohli naozaj užiť (je dosť dlhá). Celý výlet bol ale v daždivom počasí, takže si viete predstaviť, aké dobrodružné to bolo, hlavne na zaistených úsekoch, a aké monotónne pri chôdzi nekonečnou dolinou.

Po druhýkrát (rok 2006) sme sa rozhodli venovať Kamnickým Alpám trochu viac času, a tak sme sa týmto krásnym pohorím túlali celý týždeň. Začínali sme v mestečku Kamnik (526 m), odkiaľ naše kroky smerovali do obľúbeného lyžiarskeho strediska Krvavec (1853 m). To v lete zíva prázdnotou a jediné, čo stretnete, sú stáda kráv. Po búrke, ktorá nás zastihla na planine Dolga Njiva, a o ktorej sme si mysleli, že nikdy neskončí a že budeme musieť stráviť noc len pod miniceltou, sa počasie zľutovalo a my sme opustili aj planinu aj stádo koní, ktoré nám ako jediné robili spoločnosť. Traverzom Kalšského hrebeňa sme došli do Kokrského sedla (1791 m), kde sa nachádza chata Cojzova koča a odkiaľ vedie najľahší chodník na vrchol Grintovca. Na tejto chate sa nám stalo, že mali nedostatok vody, ktorú pravdepodobne šetrili na blížiace sa preteky vo vysokohorskom behu na Grintovec. Začiatok behu je v Kamnickej Bistrici a koniec na Grintovci – prevýšenie 1958 m, to nepotrebuje ďalší komentár. Zabijakom je aj časový limit – beh musíte zvládnuť do 150 minút.

Po výstupe na Grintovec (inak držiac sa mojej tradície sme dosiahli vrchol v hmle) sme pokračovali z chaty trasou pod Grintovcom cez Velike Podi smerom na vrchol Skuta (2532 m) (cestou sa dá využiť bivak vo výške cca 2100 m, vhodný pre max. 4 osoby, my sme ho využili a spalo sa celkom pohodlne, ráno máte nádherný výhľad a kamzíky len čakajú na to, aby ste ich vyfotili). Nakoniec sme ale zvolili traverz Skuty cez Sleme. Tu je ďalšia malá zaujímavosť. Trasa bola pár rokov uzavretá, pretože došlo k zosuvu skalného bloku, takže sa čakalo, až sa hora „ustáli“. Potom bola vyznačená nová trasa ponad miesto zosunu. Pohľad z ferraty nadol bol v skutku impozantný. Počasie je ale často nevyspytateľné. Kvôli hroziacej búrke sme museli zmeniť plán dôjsť na chatu Kamniška koča, a tak sme zišli Turským žľabom na chatu Frischaufov dom. Zostup žľabom je trošku drsnejší, ferrata je vedená vodorovne v skale, čo s plným batohom nie je veľmi príjemné, takže potom uvítate jej koniec a odmeníte sa (alebo úplne zničíte) záverečným lyžovaním v sutine, ktorým si skrátite čas zostupu minimálne o hodinu. Z chaty sme pokračovali do Savinjského sedla (2001 m), z ktorého vedie chodník pár metrov cez Rakúsko, až sme sa ocitli opäť v Slovinsku. Cez chatu Kranjska koča (1700 m) sa nakoniec dostávame zaistenou trasou aj na chatu Češka koča. Môžeme si urobiť pomyselnú čiarku a vydať sa na zostup do Jezerska k Planšarskému jazeru, kde je povolené kempovanie. Takýmto štýlom sme prešli aspoň časť pohoria a hoci sme nedobyli veľké množstvo vrcholov kvôli počasiu, aj tak sme zažili krásne dni v čarovnej a takmer ľudoprázdnej prírode. Tie vypotené litre, modriny a únava za to stáli.

Na záver by som chcela podať pár dobrých rád, aj keď viacerí z vás už prešli aj oveľa náročnejšie trasy, nie je na škodu si to zopakovať. Pretože ide o vysokohorskú turistiku, je vhodné poznať pohyb a správanie vo vysokohorskom teréne. Mnoho zaistených trás sa dá prejsť bez istenia, ale je vhodné ho mať pre istotu so sebou, záleží na pomere odvahy a strachu. Ja mám strach z výšok a tak sa radšej istím celkom často. Na mnohých miestach je i v lete sneh, takže ich prechod si vyžaduje zvýšenú pozornosť. Počasie sa na horách hlavne v letných mesiacoch často mení, nie sú zriedkavé ani viacnásobné búrky, tiež vlastná skúsenosť. Odporúčam preto plánovanie výletov hlavne v dopoludňajších hodinách. Z charakteru pohoria vyplýva, že hlavne vo vyšších polohách je problém s vodou. Niekedy jej ani chaty nemajú dostatok. Nie je ale problém piť nejakú chvíľu vodu čerstvo napadanú z neba alebo roztopený sneh. Ubytovanie na chatách je lacnejšie než v Júlskych Alpách a väčšinou nie sú potrebné ani rezervácie dopredu. Takmer každá chata má aj lacnejšiu (hromadná izba = skupno ležišče), aj drahšiu alternatívu. Zvyčajne je ale vykurovaná len jedáleň a spoločenské priestory chát.

Dúfam, že vás tento článok motivoval k návšteve Kamnických Álp a že z nich budete unesení rovnakou mierou ako ja. Práve na toto pohorie môžem s čistým svedomím aplikovať poupravený slogan z reklamy – Kamnické Alpy – to sú kvalita, ale za rozumnú cenu.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek