Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Ako zdolať Schneeberg

Schneeberg nás lákal už nejaký ten čas, avšak výlet do tejto oblasti sa nám podarilo zorganizovať až začiatkom tohtoročného mája. „Snežná hora“ je najbližšia dvojtisícovka k Bratislave, tak prečo to nevyužiť. Keďže sa už na tejto stránke objavil článok opisujúci neúspešný výstup na Schneeberg, v tomto naopak priblížime, ako sa nám to podarilo zvládnuť.

Na Schneeberg, resp. na najvyšší bod tohto masívu – Klosterwappen (2067 m), sa dá dostať z viacerých miest. Jednou z možností je vybrať sa z juhozápadu, z doliny Höllental, kde je východiskovým bodom chata Weichtalhaus. My sme si zvolili smer Puchberg am Schneeberg na severovýchodnej strane masívu a za ním ležiacu dedinku Schneebergdörfl. Okrem nej je možné začať aj v neďalekom Losenheime.

Trasa

Schneebergdörfl (774 m) – Schneider Graben – Damböckhaus (1810 m) – Fischerhütte (2049 m) – Klosterwappen - Damböckhaus – stanica zubačky Hochschneeberg (1796 m) – stanica zubačky Hauslitzsattel (830 m) – Schneebergdörfl

Z Bratislavy vyrážame niečo po 6:30, smer na novú diaľnicu Jarovce - Bruck an der Leitha. O nejaké dve hodiny prichádzame do ospalej dedinky. Už z diaľky nám je jasné, že počasie nebude ideálne. Práve naopak. Vrcholové partie masívu sa strácajú v oblakoch. Občas k nám doletia nejaké kvapky dažďa. Nakoniec autá nechávame pri úplne poslednom dome na úpätí masívu, kde končí asfalt a ochotný domorodec nám ukazuje, kde môžeme zaparkovať.

Výstup

Plní očakávania vyrážame po modrej smer Schneider Graben. Spočiatku chodník lemujú sviežozelené pasienky. Pred nami sa vypínajú severovýchodné zrázy Schneebergu. Miestami sa v nich nachádzajú väčšie snehové polia. Pomaly vstupujeme do ihličnatého lesíka. Zakrátko sa pred nami otvára priesek vyúsťujúci do snehom pokrytého zrázu. O „zábavu“ tak máme počas výstupu postarané. K nej sa ešte pridáva tabuľka na pníku s nemeckým textom: „Achtung, bei Schneelage lebesgefährlich“. Kto neovláda reč našich juhozápadných susedov (ako aj my), si tak vôbec nemusí robiť starosti. Stačí len správne odhadnúť situáciu a nepreceniť svoje sily. Naberáme výšku. Najprv ideme po hlineno-kamennom chodníku, no o chvíľu sa podklad mení za snehový. Šikovnejší z nás použijú paličky, tí zábudlivejší sa musia spoľahnúť na vlastné sily a pevnú obuv. Sneh je kašovitý, dá sa po ňom kráčať bez výraznejších problémov, aj keď občas sa drobnému pošmyknutiu nevyhneme. Priesek lemujú „smutné“ smrekovce, keďže sú stále bez nového ihličia. Takúto atmosféru oživí aspoň štvorica kamzíkov, ktorá si hľadá nejakú poživeň pod blízkou skalnou stenou. Medzitým sa oblaky zdvihli, takže vidíme aj hrebeň, na ktorý sa musíme dostať. Tam niekde leží chata Damböckhaus.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prichádzame na prvú križovatku chodníkov, keď náš modroznačený pretína „červená“. Je to takmer po vrstevnici idúci chodník z Edelweisshütte (1235 m) nad Losenheimom smerom k stanici zubačky Baumgarten (1397 m). Chvíľu dumáme, či odbočiť na červenú a potom cez Herminensteig na Damböckhaus alebo stále rovno hore na chatu. Väčšina demokraticky rozhodla držať sa modrej farby. Dostávame sa nad hornú hranicu lesa. Sem-tam sa objavia trsy kosodreviny, pre nás nezvyk, keďže v slovenských horách človek skôr naďabí na „lány“ kosodreviny, zväčša umelo vysadenej. Za našimi chrbtami sa otvára pohľad na doteraz prejdenú časť prieseku, ako aj na vežu neznámej zrúcaniny ležiacej v údolí a opäť neznáme protiľahlé kopce.

Prechádzame otvoreným, snehom nepokrytým sutinovým terénom. Po ňom sa ide oveľa horšie ako v snehovom žľabe. Pripomína to jazdu eskalátorom, s tým rozdielom, že schody nejdú v želanom smere, gravitácia nepustí. Avšak pomaličky sa posúvame vyššie. Okrem toho na naše nemilé prekvapenie zisťujeme, že naša obľúbená modrá jednoducho zmizla. Keďže sme deviati, rozdeľujeme sa a pátrame po nejakom chodníku. Široko-ďaleko žiadne náznaky niečoho, čo by sa na neho mohlo podobať. Nakoniec rada starších rozhodla, že najjednoduchšie to bude vyjsť priamo na hrebeň niektorým zo žľabov, cez menšie snehové polia, hrče kosodreviny, skalné ihly a aj našu obľúbenú suť.

Vrchol

Konečne sa dostávame na hrebeň. To už máme za sebou niečo cez 1000 výškových metrov. Keď sa lepšie poobzeráme, tak zisťujeme, že sme skôr na okraji trávou a kosodrevinou pokrytého plató. Konečne civilizácia – chata Damböckhaus a pred ňou asi meter vysoké snehové mantinely. Krátka pauza a pokračujeme tentoraz po zelenej na ďalšiu chatu Fischerhütte. To už vidíme aj cieľ nášho výletu - Klosterwappen. Zopár skialpinistov si vychutnáva výšľap, resp. zjazd z neho.

Prichádzame k smerovníku značiek. Zelená smer Fischerhütte a žltá smer Klosterwappen. Opäť dilema. Ideme najprv na vrchol alebo sa naobedovať na chatu? Hladoši vyhrali. Panorámu nám kazí prikrádajúca sa oblačnosť a hmla. Časom ledva vidíme na pár metrov pred seba. K tomu drobný nepríjemný dážďosneh a vietor. Avšak tyčové značenie je spoľahlivým pomocníkom. Zrazu sa pred nami objaví pamätník nejakým zosnulým. Hlad nám temní hlavy, hľadáme chatu. Podľa mapy má byť len pár desiatok metrov od pomníka na sever. Len v tej hmle sa ťažko orientuje. Osud k nám bol milý a už stojíme v rade pred výdajným okienkom. Opäť neznáme nemecké slovíčka na jedálnom lístku, ale Gulaschsuppe sa dá porozumieť. K tomu kakao s rumom a hneď je svet krajší. Z guľáša sa ale vykľula nejaká zmes morca-delly s pár zemiakmi. No humus. Určite si ju tam nedávajte. Okrem neho majú aj ďalšie druhy polievok, neznalým sa oplatí zobrať si nejaký slovník.

Oddýchnutí sa opäť strácame v hmle. Do cieľa vedie tentoraz červená značka. Míňame známy pamätník a tipujeme, kedy asi bude vrchol. Konečne objavujeme kríž, mysliac si, že sme v cieli. A naozaj, okolo nás sa terén len znižuje. Výhľady sú neskutočné. Vidíme asi tak na 3 metre. Tak na toto sme sa celý čas tešili? Vedľa kríža je niečo, čo pripomína vrchol Krížnej vo Veľkej Fatre. Nejaké zvyšky asi telekomunikačnej veže (pravdepodobne fungujúcej). Aspoň v tej hmle to tak vyzeralo. Obligátne, tentoraz zahmlené vrcholové foto a ide sa dole.

Zostup

Lenže kadiaľ? Smerovník na našu trasu chýba. Dumáme a starí horskí vlci rozhodli. Správne. Opäť nápomocné tyčové značenie, len sa nejako neskoro objavilo. Kráčame po zasneženej žltej. Ako klesáme, tak už aj na seba navzájom lepšie vidíme. Ako na potvoru, v mieste kde sa zase napojíme na zelenú, smerom na Damböckhaus, sa oblačnosť rozplynie a objaví sa slnko. Za nami sa vyníma hrebeň z Fischerhütte po Klosterwappen. Presnejšie z Kaisersteinu (2061 m), ktorý je len pár metrov od Fischerhütte, len najedení a hmlou dezorientovaní sme naň pozabudli.

Pred nami je Damböckhaus a nad ním sa vypínajúci Waxriegel (1888 m) s krížom na vrchole. Zelená obchádza Waxriegel z juhu, ďalšia alternatíva – červená – pre zmenu zo severu. Vyberáme si prvú možnosť. Inak z Waxriegelu je pekný pohľad na celú prejdenú trasu, samozrejme okrem výstupu cez Schneider Graben. A zase na opačnej strane sa objaví kaplnka Elisabethkirchlein, postavená na pamiatku známej cisárovnej Sisi. Okrem nej je tu aj konečná stanica zubačky Schneebergbahn vedúca z Puchbergu k horskej chate Berghaus Hochschneeberg. Stanica sa nachádza vo výške 1796 m, čím je najvyššie položenou stanicou v Rakúsku. Pre zaujímavosť- zubačka prekonáva na trati dlhej 9,8 km prevýšenie 1218 m. Len na porovnanie, zubačka zo Štrby na Štrbské Pleso zvládne na 4,8 km dlhej trati prevýšenie 455 m.

Keďže čas pokročil, demokraticky rozhodujeme, či pokračujeme po zo stanice vedúcej žltej značke do Schneebergdörflu cez sedlo Kaltwassersattel alebo si skrátime čas zubačkou. Priaznivcov koľajových vozidiel je viac. Takže kupujeme lístky a čakáme na príchod zubačky. Onedlho sa spoza zákruty vyrúti „salamandra“. Na konci súpravy je vozík, do ktorého si lyžiari a snowboarďáci odkladajú svoje dosky. Nastupujeme, menší chaos, kým si nájdeme správne sedadlo a pohýname sa. Na celej trati je päť zastávok (nepočítajúc východziu a konečnú) a dva tunely. Zubačka zastavuje hneď na prvej – Baumgartner (1397 m). Na naše prekvapenie väčšina ľudí vystupuje (asi až na pár neznalých, vrátane nás) a ponáhľajú sa k neznámej staršej pani. Dôvod je jasný, pani predáva vraj známe schneebergské buchty. Po asi trojminútovej pauze ďalej klesáme.

Po naštudovaní mapy sme sa rozhodli, že vystúpime na zastávke Hauslitzsattel (830 m). Odtiaľ totiž vedie opäť modro značený chodník, ktorým sme stúpali na začiatku trasy, do Schneebergdörflu a hore dedinou k autám. Prichádzame k zastávke, ale zubačka nebrzdí. Zmätení pozeráme na seba a dávame pokyn zubačkovodcovi, aby zastavil, že chceme vystúpiť. Tým sa dráma skončila. Vykračujeme po modrej lesíkom a občas sa k nám pomedzi stromy prederú dažďové kvapky. Postupne naberajú na intenzite. My však už myslíme len oddych pri autách. Čoskoro sa objavia prvé domy Schneebergdörflu. Už len posledné dnešné stúpanie cez dedinu. Na stenách niektorých domov sú krásne maľby. Blížime sa k poslednému domu v dedine. Cestou sa na nás nevie vynadívať stádo schneeberských kráv. Konečne sme pri autách, krátka pauza a hurá domov.

Poznámky

Ako sme spomenuli, vystupovali sme sčasti sutinovým terénom. Pri početných skupinkách, ako bola tá naša (samozrejme platí to aj pre menší počet osôb, aj keď pravdepodobnosť je menšia) môže dôjsť nechtiac k uvoľneniu kamienkov a skál, ktoré môžu ohroziť ostatných turistov. Bohužiaľ, počas tohto výstupu došlo tiež k situácii, keď jedna skala nešťastne trafila prostredník pravej ruky jedného účastníka tohto zájazdu. Výsledkom bola, ako sme sa neskôr dozvedeli, zlomenina článku prsta. Miko, veríme, že ťa bolesť dávno prešla a prst už máš v poriadku.
Info pre bikerov: cez dedinu prechádza známa mtb trasa Alpentour.

Linky

Autotrasa
Schneebergbahn
Weichtalhaus
Puchberg am Schneeberg
Oberer Herminensteig
Damboeckhaus
Alpentour Austria
www.schneeberg.tv

Fotogaléria k článku

Najnovšie