S týmto úskalím sa dá vysporiadať tromi spôsobmi. Prvý a najťažší je ísť len tak, na klasický trek bez pomôcok, „napešo“. Druhý, v poslednom období veľmi rozšírený je na lyžiach, či už bežkách alebo skialpoch. Tretí, ktorý zažíva pozvoľnú renesanciu je pohyb na snežniciach. Moje počiatky v zimnej turistike boli klasicky po vlastných, neskôr som vyskúšal aj skialpinizmus, ale nejako som mu nevedel prísť na chuť. Tak som sa rozhodol skúsiť aj tretí spôsob.Pohyb v zime na snežniciach má veľmi staré korene, už starých kanadských lovcov a indiánov si bez snežníc neviem ani predstaviť. Samozrejme, snežnice za tých pár storočí prešli obrovským vývojom, ale princíp je stále ten istý.Výber modelov snežníc na našom trhu nieje ešte nejako mimoriadne veľký, mňa osobne zaujali snežnice od firmy Morpho. Bolo to hlavne ich lyžinovitým tvarom a variabilitou využitia. Nad ponukou z ich modelovej rady som dlho neváhal a rozhodol som sa pre model Trimealp. Najdôležitejší faktor bola ich nosnosť, ktorú výrobca udáva nad 90 kg a stúpacie kopýtko, ktoré umožňuje zvýšiť uhol stúpania aj v strmších svahoch.Najprv trochu technických parametrov: Snežnice sú dlhé 760 mm, široké v najširšom mieste 245 mm, hmotnosť páru je 2260 g. Sú vyrobené z tvrdeného plastu s kovovými prvkami. Viazanie je v podstate kombinácia snowboardového a skialpového viazania. Je to dobre viditeľné na obrázkoch. Viazanie, resp. jeho výkyvná časť sa dá preklopiť o cca 120 stupňov, čo oceňujem hlavne pri fotení v polohe „ležiaceho strelca“. Viazanie sa k snežnici napevno fixuje otočným krúžkom v zadnej časti. V tejto časti sa nachádza aj už spomínané stúpacie kopýtko, ktoré zdvihne stup jednoduchým preklopením dopredu. Na špičke pohyblivej časti viazania sa nachádzajú dva hroty, dostatočne dlhé na pevný stup aj v ľade. Okrem toho je na spodnej strane nosnej plastovej plochy snežnice šesť oceľových hrotov, dlhých cca 10 mm, a spodná strana snežnice je takmer celá vrúbkovaná. Do viazania sa zmestia topánky v rozpätí od 190 do 350 mm, čiže sú dostatočne variabilné aj čo sa týka veľkosti. Veľkosť sa aretuje zaskočením zúbka do drážky a zasunutím objímky.Teraz pocity a dojmy: Mal som trochu obavu z komfortu chôdze v snežniciach, často som počul, že snežnice sú zabijak na triesla, že si v nich vytrpím svoje, kým si zvyknem, atď, atď... Moje obavy boli zbytočné. Tvar špičky snežníc zabraňuje zakopávaniu o druhú nohu, občas sa trochu šuchne, ale to je všetko. Aj po 5-hodinovej chôdzi sa mi išlo veľmi pohodlne, bez nejakých sprievodných efektov či bolestí. Snežnice som testoval a použil v ťažkom mokrom snehu, v prašane, na ufúkanom tvrdom prašane aj na ľade. Pohyb na ľade a v ufúkanom prašane je veľmi pohodlný, hlavne vďaka predným hrotom, ktoré plnia funkciu mačiek, aj hrotom na spodku snežníc. Nekĺže sa a krásne zaberajú. V ťažkom a mokrom snehu je to tiež vo veľkej pohode, prebáral som sa do hĺbky cca 5 až 20 cm, podľa uľahnutia snehu. Jediný problém nastal, keď sa mi nabral sneh na špicu snežnice, prípadne som podkopol prednou časťou väčšiu snehovú hrudu. Vtedy som mal trochu problém s jej vyprostením. Ale postupom času som si zvykol na určitú techniku a bolo po probléme. V hlbokom prašane a tzv. „medovom“ snehu, (ťažký, ale nie mokrý, akoby mastný sneh), bol najväčší problém prekonávanie strmších výšvihov, asi 10 metrový úsek so sklonom cca 45 – 50 stupňov trval aj 10 – 15 minút. Stále to ubiehalo pod nohami a nedržalo. V takom snehu som sa miestami prebáral aj 50 cm, podľa toho, ako bol sneh nafúkaný. (Kamarát, ktorý šiel so mnou bez snežníc, šiel do snehu po pás a viac.) Pri porovnaní hĺbky prebárania so skialpovými lyžami v pomere k hmotnosti to vychádzalo rovnako. Ďalšia veľká výhoda snežníc je, že aj pri preborení do 30 – 40 cm hĺbky som nepotreboval návleky na topánky, snežnica vytvorila okolo nohy dostatočný priestor bez snehu, takže som z túr chodil domov suchý. Mal som miernu obavu, ako sa bude správať plast pri nižších teplotách, ale po teste pri teplote –25stupňov ma rýchlo prešla. Prečkal to bez najmenšej úhony. Aj pri traverzoch sa snežnice správali veľmi dobre, buď som ich nakopol do vodorovnej polohy alebo sa snežnica aj s nohou pekne prispôsobila svahu. Samozrejme, snežnice majú aj nedostatky. Najväčším je asi to, že z kopca treba zbehnúť, nedá sa šuchnúť, ako na lyžiach. To im moji skialpoví kamaráti vytýkajú asi najviac. Ďalej je to vzhľadom na ich veľkosť zhoršená preprava, ale v tomto sú lyže na tom horšie. Tretím nedostatkom je mierne obmedzenie krvného obehu v topánke pri stiahnutí viazaním, čo môže byť pri nižších teplotách problém. A malý detail je občasné povolenie nastavenia veľkosti viazania, ale to sa mi stalo asi 3 krát, a je to ľahko odstrániteľné.A na záver záver: Komu nevadí, že musí z kopca zošlapať, a nešmykne sa na lyžiach, tomu snežnice, a aj konkrétny model vrelo odporúčam. Sám sa niekedy čudujem, že som si ich neobstaral už skôr. Je to veľká pomôcka pri náročnej zimnej turistike, ktorú oceníte, až keď ju vyskúšate. Možno je prvotná investícia dosť vysoká, ale nekupujú sa na rok a pri správnom používaní vydržia určite dlho. Snežnice môžu byť aj výborná pomôcka pre snowboardistov, na snežniciach hore a na boarde dole. A dá sa s nimi vykopať aj záhrab... Tak už len prísť pod kopec, obuť snežnice a vyraziť po stopách starých indiánov poznávať krásy zimnej prírody...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]