Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Bohdanovce - Klin nad Bodrogom

Zazvonil budík a ja som chvíľu nechápavo žmúril do tmy. Vtom mi to došlo. Bol pondelok, 16. júna, štyri hodiny ráno a my s Danicou letíme o 6:20 do Košíc, aby sme putovali z Klinu na Gerlach. V piatok som ešte šliapal v Pyrenejach. Teraz ma čaká po ceste autom Bratislava - NP Ordesa v Pyrenejach a späť, po nachodení 130 km na deviatich túrach ošperkovaných výstupom na Monte Perdido, zase trinásť dní putovania Slovenskom. Z pôvodne veľkej akcie Hikingu zostalo klasické, dlhoročné putovanie vo dvojici.

Vzdialenosť
59 km
Prevýšenie
+870 m stúpanie, -870 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 16.06.2008
Pohoria
Zemplín (Zemplínske vrchy, Východoslovenská nížina - Latorická rovina, Východoslovenská pahorkatina ), Slanské vrchy
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 650 m n. m.
  • Najnižší bod: 94 m n. m.
Voda
Bohdanovce, Vyšná Myšľa, Slanská Huta, Byšta, Michaľany, ATC Mária Veľaty, Veľká Tŕňa, Malá Tŕňa, Klin nad Bodrogom
Nocľah
ATC Mária Veľaty
Doprava
letecky Bratislava - Košice, SAD Košice – Bohdanovce, vlak Streda nad Bodrogom – Košice
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke
» mapa momentálne nie je v ponuke
» č.1110 Košice juh (1:50.000)

1. deň

Bohdanovce – Vyšná Myšľa – Panský les – Dobrák – Slanská Huta – chata Dolina – Veľké Drevo – jazero Izra – Pod Izrou – Pod Babiou horou – Byšta – kúpele Byšta – Kazimír – Michaľany – ATC Mária Veľaty

Na letisku v Košiciach nás čaká Marek. Zaviezol nás na autobusovú stanicu a zobral nám do úschovy väčší ruksak. Autobus 7:50 hod. do Bohdanoviec stíhame, no podľa internetu mal ísť vzápätí autobus do Vyšnej Myšle a ten veru nejde. Prezrel som si mapu a zistil, že najjednoduchšie sa do Vyšnej Myšle dostaneme po asfaltke. Skúšal som stopovať, no nik nezastavil. Horšie bolo, že okolo nás svišťalo nejako priveľa kamiónov. Začalo mi byť jasné, že po tejto ceste sa veru z Košíc do Vyšnej Myšle nevyberieme. Šťastlivo sme sa dostali na odbočku do dediny a tu nás čakalo prekvapenie. Čerstvo odtrhnutá noha srnky uprostred asfaltky. Hoci som sa obzeral po okolí, telo som nevidel.

Pred obcou je na ľavej strane kaplnka a do obce sa vchádza popod železničnú trať, mierne do kopca. Privítal nás síce smerovník, no bol pre cyklistov. Dokráčali sme do parčíku pred ObÚ. Danica sa rozhodla naraňajkovať a ja som sa vybral získať pečiatku a informácie o modrej značke, po ktorej sme mali kráčať. Pani starostka mi pečiatku ochotne dala, no o značke nevedela nič. Popísala mi však, ako sa dostaneme na lesnú cestu, ktorá nás dovedie do Slánskej Huty. Napokon sme modrú značku našli na stĺpe pred úradom. Bola však skoro neviditeľná. Poľnou cestou sme kráčali z obce do lesa. Spätný pohľad nám ukázal Košickú kotlinu v plnej kráse. Stĺpy vysokého napätia práve natierali dvaja chlapíci a tak sme dúfali, že nič na nás zhora nekvapne. Vošli sme do lesa a modrá značka stúpala šikmo hore, neustále križujúc lesnú cestu. Zrazu nám však zmizla a márne sme sa vybrali ju hľadať do kopca. Napokon sme sa vrátili na cestu a dúfal som, že po nej prídeme na žltú.

Aké bolo naše prekvapenie, keď sme asi po 15 minútach narazili zase na modrú. Značkári asi usúdili, že na ceste je zbytočné ju značiť. Doviedla nás na veľkú lúku pod vysielačom. Je tu aj drevená búda, kde by sa dalo prespať. Prameň, ktorý je naznačený na mape, sme však nenašli. Slnko pripekalo ani divé a tak sme toho mali už dosť. Spravili sme si v tieni obedovú pauzu a dumali, kadiaľ vlastne ísť. Stretala sa tu modrá, žltá a červená, no smerovník žiadny. Napokon som vybral správny smer a po chvíľke sme došli k smerovníku Dobrák. Tu sme sa napojili na žltú a mysleli si, že problém so značkou skončil. Omyl. Netrvalo dlho a pri klesaní sme zistili, že ideme síce po cestičke, no nie po značke. Vyšli sme na lesnú asfaltku, po ktorej sa dalo dostať k jazeru Izra. Nechceli sme ísť po nej a tak nás po asi 200 m potešila žltá, ktorá ju kolmo pretínala. Voviedla nás do žihľavy pri oplotení a napokon na chodníček v lese. Bunker z II. svetovej vojny pri potoku ma značne prekvapil. Hranica je predsa oveľa vyššie! Preto som žiadne bunkre pri putovaní po hranici v minulosti nenašiel!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Čoskoro sme vyšli z lesa a boli v Slánskej Hute. Tešil som sa do krčmy, no márne. Nič nebolo otvorené. Zachránila nás pani na ObÚ. Dala mi nielen pečiatku, ale nám dovolila ísť na WC a nabrať si vody. Slnko pálilo priam nevydržateľne a pred nami bola ešte kopa kilometrov. Rozhodli sme sa pokračovať po zelenej. Za dedinou je na lúke chata Dolina. Bola zatvorená, no dalo by sa tu prespať pod krytou terasou. Pri stúpaní do lesa sme narazili na ďalší bunker. Z lesa sme vyšli na asfaltku pri súkromnej chatke. Po nej sme došli až k jazeru Izra. Cestou som odfotografoval peknú užovku a samičku roháča. Aj občerstvenie na Izre bolo zatvorené. Tak sme si dali napolitánky, napili sa a vybrali sa po červenej trasu, ktorú sme už šli v roku 2005. Vtedy sme tu blúdili na veľkej lúke. Rozpomínali sme sa, ako sme to prešli, no červená je novo preznačkovaná a tak sme kráčali bez problémov. Akurát, že som už začínal mať dosť 14 kg ruksaku. Vyplašili sme jeleňa a sovu. Cesta sa mi videla byť nekonečná. Keď sme pri plote v lese zahli prudko doprava a začali zase stúpať, Danica schladila moje očakávanie Byšte. A mala pravdu, naozaj sme tam šli ešte hodinu.

Novopostavený kostol nás zaujal a kohútik s pitnou vodou a pohárom potešil. Zbehli sme dedinou a tešili sa na bufet v kúpeľoch Byšta. Dnešný deň nám však neprial. Aj reštaurácia Dolina bola zatvorená. Nuž sme si aspoň odpočinuli na krytej terase, zjedli cukríky „Kyslé ksichty“ a pelášili ďalej. Rozhodol som sa nejsť po červenej, ale neznačene lesnou cestou. Tá nás zaviedla k poľu s vysokým zeleným obilím. Miestny pár nám potvrdil, že keď po ňom pôjdeme po koľajách od traktora, dostaneme sa za obec Kazimír. Pýtali sa, odkiaľ sme a kam putujeme. Zaujímavé, že každý miestny bol prekvapený, keď sme povedali, že sme z Bratislavy. Evidentne si cenili, že sme z takej diaľky prišli spoznávať ich kraj. Tiež spomínali český pár, ktorý tu pred pár rokmi putoval so somárikom a kozičkami. Aj ja som už o nich počul. Originálna myšlienka.

Poľom sme vyšli k poľovníckej chatke, pričom sme na okraji poľa minuli tri posedy. Poľnou cestičkou sme vyšli na okraji Kazimíra a po asfaltke došli do Michaľan. Budova bývalej colnice obývaná spoluobčanmi ešte stojí a vedľa vyrástol na naše prekvapenie nový dom. Starší pán, bicyklujúci sa s vnukom, sa dal s nami do reči a sprevádzal nás až do mestečka. Ďalší nám poradil poľnú cestu za železničným priecestím, ktorá nás vraj dovedie priamo do autokempu. Prekvapil ma bunker z II. svetovej vojny priamo na priecestí. Vlakom som tadeto šiel aspoň šesť krát a nevšimol som si ho. Cesta nás doviedla k peknému jazeru, o ktorom som nemal ani tušenia, hoci sme v kempe pred rokmi týždeň bývali. Zábava začala za ním. Cesta skončila a my sme sa predierali obilím po plecia. Červená na stĺpikoch oplotenia kempu nás utvrdila, že ideme správne, to len niekto pooral a zasial aj tam, kde asi nemal. Na recepcii o nás vedeli a izba nás čakala. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme vošli dnu a bol to poľovnícky apartmán. Vaňa s vírivkou, kuchynka, obývačka so sedačkou a spálňa. Radšej som sa šiel opýtať na cenu, no platila dohodnutá – 600 Sk za noc a izbu. Okúpali sme sa a navečerali sa, Danica preprala veci a zaľahli sme. Veď sme vstávali pred sedemnástimi hodinami v Bratislave.

2.deň

ATC Mária Veľaty – chata Toronské kupele – Veľká Tŕňa – Malá Tŕňa – Káty – Veľká Baňa – Borša – Viničky – Klin nad Bodrogom – najnižší bod SR – Klin nad Bordogom

Spalo sa nám dobre. Vstávali sme o šiestej. Pobalili sme sa, zašli na raňajky a 8:45 hod. sme vyrazili na ďalšiu trasu. Červená nás hneď za kempom voviedla do lesa a po lesnej ceste sme v podstate šli celý čas. Okolo nás prefrčali na autách partie pilčíkov. Chata Toronské kúpele patrí Lesom SR a je oplotená, takže sme sa dnu nedostali. Celkom slušne značenou cestou sme sa pomerne rýchlo dostali do obce Veľká Tŕňa. Na jej začiatku je veľké kryté posedenie, vhodné na prespanie možno aj ôsmich ľudí. Len neviem, čo na to miestni hafani. Po nás šli ani besní. Až som jedného skoro nakopol vibramkou. Došli sme k ObÚ na námestíčku. V kancelárii Európskeho sociálneho fondu som si vypýtal pečiatku. Trošku som ľutoval, že nemáme dosť času na navštívenie niektorej z Tokajských vinoték. Míňali sme ich cestou dosť. Dokonca do jednej pivnice boli otvorené dvere, len majiteľa nikde a tak sme radšej neriskovali vstup.

Čoskoro sme prišli do Malej Tŕne. Neuveriteľne ma tlačili jazyky v topánkach a tak som sa rozhodol prezuť do trekových sandálov. Zašli sme na ObÚ, vypýtal som si pečiatku a po debate nám pani starostka darovala aj knižku o histórii obce, pustili nás na WC a dovolili nabrať vodu. Po oddychu sme odkráčali po asfaltke smerom na samotu Káty. Kráčali sme popri vinohradoch a ja som teda videl milovaný Tokaj na koreni. Pri samote sme opustili značku a šli ďalej neznačene. Vymyslel som si to dobre, len realita bola iná. Zľava mala po čase prísť cesta a my sme mali po nej pokračovať, prekročiť Boršiansky potok a popri ňom dôjsť do Borše. My sme však dokráčali k vinárni Čelejka. Chvíľu predtým sme osadenstvo dvoch áut, ktoré sa na ňu pýtali, poslali späť do Tŕne. Aj tak bola zatvorená. Pohľad do mapy ma presvedčil, že sme na začiatku obce Veľká Bara. Nuž sme sa zvrtli doprava a vinohradmi kráčali dolu kopcom k asfaltke do Borše. Vinohrad prešiel do zarasteného poľa a neskôr obilia.

Rozhodli sme sa naobedovať. Slnko opäť pálilo až nechutne. Obilia sme mali po včerajšku plné zuby a tak sme sa potešili cestičke, ktorá nás doviedla k bránke na asfaltku. Po nej sme už bez problémov došli do Borše. Z nej sme pokračovali na Viničky. Minuli sme učilište a zbadali železničný most, po ktorom sme chceli prejsť ponad Bodrog. Pritočil sa k nám pán v obleku a začal sa vypytovať, kto sme a kam ideme. Myslíme si, že to bol miestny starosta. Ale nám dobre poradil. Poslal nás ku kostolu a za ním bola cestička k mostu. Prešli sme na druhý breh a po hrádzi sme kráčali doprava na Klin. Prihnal sa dážď, no dlho netrval. Došli sme k posledným domom Klinu a ja som začal študovať mapu, kade sa dostaneme k najnižšiemu bodu. Vychádzalo mi to na lužný les pod hrádzou, nuž som sa začal prezúvať. Danica zatiaľ objavila zrúcaniny gotického kostola. Cestou od neho sme sa vybrali popri Starom Bodrogu, pokrytom kvitnúcimi leknami. Miestny pán na bicykli sa rozhodol, že nás dovedie k stĺpu, označujúceho najnižší bod Slovenska, značka totiž k nemu nevedie. Z poľnej cesty sme zahli pomedzi stromy a boli sme pri ňom. Okamžite sa na nás vrhli tisíce komárov. Nohy som mal krvavé. Spravil som dve fotky a doslova sme ušli. Autobus z Klinu do Stredy sme aj tak nechytili. Mali sme však šťastie. Zašiel som na ObÚ. Pani starostka ho práve zatvárala. Vrátila sa ešte, dala mi pečiatku a drevenú turistickú známku. No a napokon nás zaviezla do Stredy nad Bodrogom k vlaku do Košíc. V Košiciach na stanici sme sa navečerali, nakúpili si potraviny na najbližšie dni a pobrali sa k Zuzane a Marekovi, ktorí nás prichýlili na tri dni.

Fotogaléria k článku

Najnovšie