Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Rozhovor Ochrana prírody je v slepej uličke

Do februára 2007 bol riaditeľom Správy Národného parku Nízke Tatry (NAPANT). Po odvolaní všetkých riaditeľov národných parkov a chránených krajinných oblastí bývalým riaditeľom Štátnej ochrany prírody (ŠOP) ostal pracovať na správe parku ako pracovník envirovýchovy. Onedlho odchádza úplne, pretože je presvedčený, že v súčasnosti štát prírodu chrániť nechce. Ing. Marián Jasík.

Od lesníka k ochranárovi

Vy ste pôvodne lesník. Ako nastal prerod lesníka na ochranára?

Pre mňa bola od nejakých 12 rokov voľba jasná, chcel som pracovať v prírode, hlava čistá, vzduch vo vlasoch. Neskôr som začal navštevovať lesnícku školu. Aj som ju dokončil, a chcel som sa pokúsiť aspoň niečo v lesníctve zmeniť. Vtedy to boli najmä holoruby a iné drastické zásahy do lesa, ktoré sa mi nepozdávali. Prerod od klasického lesníka, kde mi škola dala mimoriadne dobrý základ, nastal asi pred 10 - 12 rokmi. Tým, že som stále chodil po prírode a s otvorenými očami som vnímal jej vývoj, videl som, čo robí človek, čo príroda, a aké sú výsledky. Po návšteve niektorých zahraničných chránených území a národných parkov (NP) som sa utvrdil vo svojom presvedčení, ako by NP mali vyzerať a akému účelu by mali slúžiť.
Tam nastal rozhodujúci zlom, predovšetkým po návšteve bavorského NP. Na prvý pohľad to vyzerá ako spúšť, za ktorú by mal byť niekto odsúdený, ale keď človek do toho vojde, pozrie si to a nechá si to vysvetliť, vidí, že tam sa odohráva jedinečné prírodné predstavenie, kde budúci les formujú len prírodné zákonitosti. Mali by sme naozaj chrániť prírodu, nie len svoje predstavy o nej, a mali by sme jej nechať v rámci NP priestor, aby sme splňali aj kritériá NP podľa Medzinárodnej únie pre ochranu prírody (IUCN) . Aby sme nemali len názov bez obsahu. Toto je vízia, ktorú sme sa aj z kolegami v národných parkoch snažili v nedávnej minulosti dosiahnuť.

K tejto téme sa ešte vrátime, ja by som sa teraz vrátila k Vášmu životopisu. Predtým, ako ste pôsobili ako riaditeľ NAPANTu, ste pracovali v lesníckej oblasti?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Veľmi krátko som bol v lesnej prevádzke, kde som zistil, že to nie je to, čo by som chcel robiť. Potom som sa zamestnal ako odborný pracovník vo firme, zaoberajúcej sa ekologickým plánovaním a posudzovaním vplyvov na životné prostredie, a potom som dlhé roky pracoval ako úradník v úseku ochrany prírody, či už na KÚ ŽP v BB, alebo obvodnom. Po chvíľkovom pôsobení na ústredí ŠOP som sa dostal na správu NP, kde som v podstate dodnes. Nastúpil som ako riaditeľ na takmer päť rokov, teraz už rok aj pol robím pracovníka envirovýchovy.

Posty riaditeľov NP sa v súčasnosti zdajú byť obsadzované politicky, bolo to tak aj v minulosti?

Nemyslím si. Podľa mňa politika vstúpila do ochrany prírody až s touto vládou. Nastúpila tam takým razantným spôsobom. A nakoniec, v médiách už odznelo, ako sa politicky delili aj vyslovene odborné posty, aj napr. v oblasti kultúry a pod., a nemyslím si, že ŠOP SR ostala bokom. Mám aj osobnú skúsenosť, na základe ktorej by som vedel potvrdiť, že naozaj to išlo po politickej línii.

K 1. 9. na správe končíte, čo ďalej?

Teraz budem pravdepodobne chvíľu oddychovať, potrebujem si urobiť v hlave poriadok, pretože som dospel k presvedčeniu, že tento štát teraz prírodu chrániť nechce. Pobalím si veci a budem chodiť do prírody, kde budem opäť hľadať odpovede na otázky, ktoré sa mi zdali už zodpovedané, ale aj na otázky, ktoré priniesla súčasná doba. Ťažko sa mne aj kolegom, ktorí vyznávajú podobné ochranárske hodnoty, žije v dobe a robí v štátnej firme, ktorá má chrániť prírodu, keď štát to vlastne nechce. Vidno to na každom kroku. Menej ochrany prírody znamená viac zjazdoviek, ťažby dreva, lesných ciest, chémia v lesoch, rýchlejšie postavenie diaľnic aj cez územia, ktoré by mali obchádzať, atď. Je to politicko-spoločenská objednávka, aby ochrany bolo menej. Nechcem povedať, že to, čo bolo predtým, bolo v poriadku. Ochrana prírody je v neporiadku od roku 1989. A myslím si, že momentálne sa nachádza v slepej uličke a nachádzala by sa tu bez ohľadu, či je tu táto vláda alebo by prišla iná vláda. Každá vláda a generácia „ochranárov“ po roku 89 nesie diel svojej zodpovednosti za tento stav. Akurát teraz sa to vyostrilo, lebo je to spojené s plošnou výmenou ľudí v ŠOP SR, s odborným vzdorom ľudí a takými zásahmi do prírody, ktoré musí riešiť až Európska komisia (EK). Je to také vypuklejšie, ale ten problém ochrana prírody tlačí pred sebou už od roku 1989, lebo neurobila systémové zmeny, ktoré mala urobiť. Ktoré by ju postavili na nohy tak, že by nebola tŕňom v oku verejnosti, ale tá by ju naopak vnímala ako niečo, čo je tu pre ňu, a z ktorého by mala aj určitý benefit.

Postreky

Skúste zhrnúť Vaše výhrady proti súčasnému postrekovaniu lykožrúta v NAPANTe, ktoré ste s ďalšími 17 kolegami adresovali prostredníctvom otvoreného listu.

Chemické látky, ktoré sa používajú proti podkôrnemu hmyzu, sú určené na zabíjanie tohto hmyzu, ktorý sa skrýva pod kôrou stromu, takže musia byť dostatočne silné na to, aby ho dokázali zabiť. Nezabíjajú len lykožrúta, ale všetky druhy hmyzu bez rozdielu, či je chránený alebo nechránený. To je prvá vážna výhrada. Samozrejme, na hmyz sú naviazané ďalšie skupiny živočíchov, napr. hmyzožravé vtáky, rôzne plazy, cicavce, a tie keď vidia dostupnú potravu v podobe mŕtveho hmyzu, tak ju využijú. Tým pádom sa im v tele akumuluje veľké množstvo chemickej látky.

Na druhej strane Lesy SR na svojej stránke tvrdia, že "tým, že sa chemický postrek aplikuje cielene, do jednej hodiny vsaje do kôry stromu a následne neohrozuje žiadny hmyz ani vtáctvo, ktoré prídu do kontaktu s ošetreným stromom. Keďže ide o cielenú aplikáciu, zdôrazňujeme, že nie sú zasiahnuté vodné toky ani plochy s lesnými plodmi, ktoré sú mimo kalamitného územia."

Neviem posúdiť, či to do jednej hodiny zaschne, ale ten, kto strieka, nevidí, či strieka aj bystrušky, lumky, fúzače alebo nejaké iné chránené druhy. To, čo tam vtedy lieta, beží či leží, je postriekané a tým pádom zahynie. Mal som možnosť si o tom urobiť obraz neďaleko Donovalov v oblasti Baranej hlavy, kde na vodných plochách v koľajach po lesných kolesových traktoroch a harvestoroch plávalo veľké množstvo mŕtveho hmyzu rôznych druhov. Mám to nafotené, zdokladované. Myslím si, že ak by naozaj išlo o to, koho odborné argumenty platia, tak by sa mal urobiť seriózny výskum hmyzu pred zásahom, a po zásahu - o hodinu, týždeň, mesiac či rok. Ak nám ide o poznanie. Ak nám ide len o prekričanie, to je druhá vec. A práve v Nízkych Tatrách (NT) sa taký pokus mal urobiť. Bystrá dolina, ktorá sa teraz tak často spomína, by na to možno bola vhodná. Ako porovnávacia plocha s inou dolinou - Bystrá ako ukážka nezasahovania, a Mlynná dolina alebo iná, kde boli aplikované chemické látky, a kde sa postupuje pri spracovaní kalamity klasicky lesnícky (výstavba ciest, ťažba dreva, zalesňovanie…).

Tiež táto látka, ak sa dostane do vody, je priamo toxická pre vodné živočíchy, to si môžete prečítať na etikete od výrobcu. Tam zabije všetky vodné bezsstavovce, je veľmi toxická pre ryby, obojživelníky a ich vývinové štádiá. Napriklad to, že sa nedostane do vodných tokov, alebo do vôd všeobecne, o tom veľmi pochybujem. V systéme lesov je množstvo drobných vodných stružiek, ktoré odvodňujú prakticky každý svah, a považujem za priam nemožné 100% garantovať, že sa to pri leteckej aplikácii nedostane do vôd. Videli sme, že v období, kedy sa to aplikovalo, za pár hodín zapršalo. Je otázka, či to naozaj zaschne do jednej hodiny, a napríklad v oblasti Donovalov bolo množstvo stojatej vody v tých koľajach po lesných traktoroch, a to raz niekde odtečie.

Myslíte, že taký vodný zdroj ako Korytnica mohol byť ohrozený?

Určite by som nehazardoval s tým, že by som striekal v okolí vodného zdroja, lebo 100% garancia nie je.

Podľa tejto mapy sa striekalo neďaleko Korytnice.

Áno, striekalo sa aj v ochrannom pásme prírodných liečivých zdrojov Korytnice, a to stojí naozaj na zváženie. Celé Nízke Tatry sú chránenou vodohospodárskou oblasťou. To znamená, že veľa ľudí využíva vodu akumulovanú v NT na to, aby ju v domácnosti používali ako pitnú. Ďalšia vec, čo priamo súvisí s návštevníkmi je, že postrek sa realizuje kvôli vývoju lykožrúta počas hlavnej turistickej sezóny a dochádza k uzavretiu rozsiahlych oblastí. Bývajú vyznačené, samozrejme o kvalite toho vyznačenia sa dá polemizovať, mohlo by byť aj podstatne lepšie.

Myslíte, že informovanosť verejnosti je dostatočná?

Myslím si, že nie. Ten, kvôli komu sa tá oblasť uzavrie, by mal zabezpečiť dôkladnú informovanosť verejnosti. Máme možnosť vidieť, že informácie sa nedajú získať na www stránkach ani lesných závodov, ani Lesov SR...

...ani na vašej...

Ani na našej, z toho dôvodu, že nemáme podklady. Nemáme k dispozícii rozhodnutia a dostatok informácií tak, aby sme ich operatívne dali na web.

Ja veľmi postrádam napríklad zoznam ohrozených turistických chodníkov, ako zverejnil na blogu lesník a ekológ Róbert Oružinský. Inde na webe sa to nedá nájsť, len na blogu aktivistu. Viete povedať, ktoré z týchto chodníkov sú ohrozené?

Na blogu dobre informovaného aktivistu. Myslím, že je to vyčerpávajúci zoznam. Sám ale teraz neviem povedať, kde ten zákaz momentálne platí. Platí síce 10 dní na pohyb a 28 dní na zber lesných plodov odo dňa aplikácie, ale niekde sa striekalo skôr, niekde neskôr, nedá sa povedať, že to je jednotne uzavreté.

Ešte by som sa vrátil k tým ohrozeniam - chemické látky pôsobia na úrovni informácie, na molekulárnej úrovni genetickej informácie dokážu zmeniť vývoj hmyzu. Stačí jedna, dve molekuly. Vnášať do systému živých tvorov v národnom parku (NP) zmätočné informácie v podobe cudzorodých chemických látok nie je to, prečo bol NP vyhlásený. A s tým úzko súvisí degradácia územia NP ako územia, kde príroda má prioritu a ľudia sem chodia za čistým vzduchom, čistou vodou, za rastlinami, živočíchmi a obdivovať ich krásu. Nechodia tam na to, aby po ceste videli mŕtvy hmyz, aby sa báli odtrhnúť si lesné plody s obavou, že môže byť niečo mne alebo mojím deťom. To nie je poslanie NP.

Čo sa stane, ak niekoho postrek zasiahne?

Podľa návodu to treba hneď umyť. Ja som mal z motania sa po Baranej hlave alergickú reakciu na rukách a nohách, ale za niekoľko hodín príznaky zmizli. Čo to urobilo v mojom vnútri, neviem.

Národný park verzus verejnosť

Existujú stratégie, ako vychovať verejnosť, aby nevnímala ochranárov ako zelený Taliban, ktorý nič nechce dovoliť a všetko zatvoriť?

Najčistejšia možnosť, ktorá asi nenájde porozumenie, je zrušiť všetky NP a chránené územia a začať ich budovať znova. Iniciatívou miestnych, pretože chcú tú značku, lebo im to územie stojí za to. Samozrejme, niečo sme zdedili, takže reálnejšia bude urobiť systémovú zmenu a reformu v ochrane prírody - urobiť si poriadok v sieti chránených území, čo by asi vyústilo do ich redukcie, ale radšej ísť za kvalitou ako za kvantitou. Urobiť dobrú zonáciu NP tak, aby dosiahli kritériá IUCN, aj za cenu, že budú menšie, možno niektoré aj výraznejšie. Treba to však urobiť na základe odborných kritérií, nie politických rozhodnutí, či niekto chce vlek tu alebo tam. Takýmto postupom sa to totiž robí v súčasnosti, kde priamo rezort, ktorý má prírodu chrániť, presadzuje tzv. „rozvojové plochy“, ktoré by sa mali bez ohľadu na prírodné hodnoty premeniť na plochy rekreácie, najčastejšie skicirkusy. Treba brať do úvahy aj existujúce územia sústavy Natura 2000, pretože to je aj medzinárodný záväzok.

Na takto odborne prehodnotených územiach, najmä NP, lebo to sú najatraktívnejšie územia z hľadiska cestovného ruchu, treba zlúčiť správu štátnych pozemkov so správou NP tak, aby ich sama priamo spravovala. Prípadne jej dať štátnu správu na úseku ochrany prírody, územného plánovania, lesného hospodárstva, a vytvoriť taký model ochrany prírody, ktorý by prísne chránil to, čo je vzácne, a na druhej strane umožnil ľuďom to vidieť a poznávať. Takéto modely fungujú v Poľsku, Maďarsku, Nemecku a nevidím dôvod, prečo by nemohli fungovať aj u nás, ak by bola vôľa. K tomu ešte treba nastaviť všetky finančné toky, aby z toho mal benefit nielen NP, ale aj miestna komunita, lebo ak im bude NP tŕňom v oku, nebude mať na ružiach ustlané. Samozrejme, bolo by treba zmeniť veľa zákonov.

Dá sa vôbec v súčasnosti "ospravedlniť" existencia NP pred verejnosťou? Obmedzujú ľudí v podhorských obciach, vlastníkov pozemkov, návštevníci na mnoho miest nemôžu chodiť...

Možno základným predpokladom, aby bol národný park národným parkom je, aby štát buď pôdu v redukovaných NP vykúpil, vymenil alebo uzatvoril také nájomné zmluvy s vlastníkmi, aby boli spokojní. Pretože ochrana prírody by mala prírodu chrániť z pozície vlastníka, správcu alebo nájomníka, nie z pozície všelijakých pokrútených paragrafov, vyhlášok, zákonov, lebo to nie je ani moderná, ani úspešná cesta. Samozrejme, nedá sa to urobiť zo dňa na deň a bez podpory politikov. Tu je veľký priestor pre politické strany, aby si túto myšlienku osvojili.

V súčasnosti bežná verejnosť, aspoň jej časť, nevníma NP ako niečo svoje, čo treba chrániť. Ako sa jej dá "značka" NP predať a vplývať na ľudí, aby prírodu chránili z vlastnej vôle? Je dostatočné chodiť za deťmi do škôl? Nemalo by byť v NP väčšie vzdelávacie stredisko pre návštevníkov?

Súvisí to s tým, akú NP bude mať silu. Ak bude spravovať len pozemky pod svojimi budovami a chatami a bude tam 25 zamestnancov, nepredstavuje reálnu silu. „Rešpekt“ si môže vybudovať len vtedy, keď tam bude môcť vybudovať celú infraštruktúru pre návštevníkov. Od rôznych návštevníckych centier cez dobre vybudované náučné chodníky, vybudovať útulne, prevádzkovať ich, poskytovať určitú formu sprievodcovských služieb, možno aj viacdenných pobytov v dopredu premyslených destináciách, jednoducho poskytnúť úplný moderný servis pre návštevníkov. Ale pokiaľ budú aj po najcennejších častiach NP behať traktory a sypať sa tam chémia, ja si neviem predstaviť, ako sme ďalej schopní bez začervenania sa povedať návštevníkovi, že vybočil z chodníka, alebo nejde po vyznačenej cyklotrase, porušil tým zákon a poškodzuje prírodu, pričom reálne takú škodu, ako traktor alebo chémia nerobí. Toto len dokazuje, že ochrana prírody je v slepej uličke. Na jednej strane môže strážca parku tohto návštevníka postihnúť blokovou pokutou, na druhej strane chlapíkovi v traktore, ktorý poškodzuje prírodu oveľa viac ako bicykel, len zamáva na pozdrav, lebo ten si iba plní svoju úlohu. Kým tieto paradoxy budú pretrvávať, naša práca s verejnosťou vyznie do veľkej miery do prázdna. Výchova ako taká je samozrejme absolútne nevyhnutná, treba s ňou začínať už od malých detí, najvhodnejšie zážitkovou formou.

Druhá vec, ktorá je dôležitá a všimol som si ju aj v iných NP, je, že pokiaľ niekde existujú jasné pravidlá a poriadok, dobrovoľnosť dodržiavania obmedzení je oveľa vyššie. To sa dá dosiahnuť rôznymi spôsobmi a nemusia to byť len zákazy. Ak je chodník dobre nasmerovaný a kvalitný, 95% ľudí z neho nevybočí. Ak sprístupníme sprievodcovskými službami za prísne regulovaných podmienok oblasti a javy, ktoré ľudia chcú vidieť, nie je dôvod, aby tam chodili nelegálne. Ale musíme zabudnúť na ochranu prírody realizovanú cez paragrafy, vyhlášky, zákony, musí sa zmeniť systém.

Keď sme pri tých paradoxoch, našu prírodu spravuje súčasne rezort životného prostredia a rezort pôdohospodárstva. Každá vetva má iné predstavy o obhospodarovaní lesa a starostlivosti oň, nebolo by lepšie, keby to robila jedna organizácia?

Rozhodne treba minimálne na území NP a ich ochranných pásiem spojiť lesníkov a ochranárov. Tí majú k sebe blízko a myslím, že dnes vyhovuje niekomu tretiemu, že sa do seba pustili s takou vervou. Vyhovuje to drevospracujúcemu priemyslu, ktorý je momentálne v boome, a „veľkým hráčom“ v cestovnom ruchu. Posledných pár rokov sa na Slovensku ťaží oveľa viac dreva, ako by sa malo. Je to samozrejme spôsobené aj kalamitami, ale je to zarážajúci fakt. Je potešiteľné, že na tento jav upozorňuje aj tzv. Zelená správa, ktorú každoročne vydáva ministerstvo pôdohospodárstva a hodnotí stav hospodárenia lesov za posledný rok. Pri spojení by sa problémy riešili vo vnútri organizácie. Určite by tam boli trecie plochy, ale nie také vyostrené a na verejnosti by vystupovali ako jeden celok. To by pre imidž NP a jeho posolstvo bolo podstatne lepšie. A možno sa treba vrátiť sj k poslaniu NP - tým nie je produkovať drevo, ale ochrana prírody, veda a výskum, ale aj rekreácia a turizmus. Ak chceme napr. zachovať populácie živočíchov, tí znesú len určité zaťaženie. A chémia a motorové píly a traktory sú už príliš. Toto ale ochrana prírody nevie regulovať a reguluje to, na čo má dosah, čiže obmedzuje návštevníkov. Menej hospodárenia v lesoch a ťažby dreva znamená viac priestoru pre návštevníkov pri tom istom ohrození prírody.

Viackrát ste spomínali Medzinárodnú úniu pre ochranu prírody a jej kritériá, ktoré by mali spĺňať národné parky.

Táto organizácia vypracovala medzinárodnú klasifikáciu pre chránené územia, kritériá, odstupňovanie území do 6 kategórií. Jedno z kritérií pre NP je, aby človek nezasahoval na min. 50% územia NP do prírodných procesov. U nás to nespĺňa ani jeden (na najlepšej ceste je TANAP) a podľa tejto klasifikácie patria do kategórie chránená krajina (kategória V.). Sú pretkané lesnými cestami, rúbaniskami, ťaží sa tam drevo, vychovávajú lesné porasty, a najnovšie sa tam sype aj chémia. Ak by sme chceli byť poctiví, mali by sme ich premenovať na chránenú krajinnú oblasť (CHKO), alebo pristúpiť k tomu, čo som hovoril na začiatku, čiže reorganizácii a prehodnoteniu možno aj za cenu čiastočnej redukcie ich plochy, možno potom tie kritériá dosiahneme skôr.

Povedzme si niečo k vzniku našich národných parkov.

Prvých päť národných parkov u nás sa vyhlásilo za socializmu, ďalšie štyri - Veľká Fatra, Slovenský kras, Muránska planina a Poloniny po roku 1989. Ale dostali do vienka všetky problémy, ktoré mali parky vyhlásené za socializmu - nesúhlas, ba priam odpor vlastníkov k ich vyhláseniu, nevysporiadané vzťahy, nevypracovaný programu starostlivosti, nevyriešenie zonácie, a určenie základných mantinelov, kde sa má tá ochrana prírody hýbať.

Myslíte, že sa po roku 1989 niečo zmenilo v systéme ochrany prírody?

Zásadné veci nie, a to je tá základná chyba. My chránime prírodu tými istými prostriedkami, ktorými sme ju chránili od roku 1955. Cez vyhlášky, zákony, zákazy a z pozície úradníkov ako vykonávateľov úradnej moci. Ako som už spomínal, to nie je cesta ani moderná, ani perspektívna, je to slepá ulička ochrany prírody a nevyhnutná je preto systematická reforma.

Na to by asi musela vyjsť vôľa od verejnosti a následne sa toho chytiť niektorá politická strana, ako to je v iných krajinách, kde strany majú enviromentálne témy, ktoré oslovujú istú časť voličov.

Prešli sme úplne iným vývojom ako Češi, Poliaci alebo Maďari, ktorí si tieto veci uvedomili hneď po roku 89 a vydali sa inou cestou ako my. V ochrane prírody sú úplne inde. A bojím sa, že nás pomaly predbiehajú aj také krajiny ako Rumunsko, Bulharsko alebo Čierna hora. Nie tým, že o ochrane prírody vedia viac, ale nastúpili na tú správnu cestu. Z prostriedkov únie budujú vo veľkom návštevnícke centrá. My sme z nich vybudovali terénne stanice a informačné strediská, ale niečo poriadne sa nám nepodarilo. A v tomto systéme si neviem ani predstaviť, že by sme dnes vôbec získali pozemok pre vybudovanie návštevníckeho centra. Veď už len to, v akých podmienkach správy NP sedia, svedčí o tom, akú tomu štát dáva váhu. Viete si predstaviť podnikateľa, ktorý príde na aute, aké je na prvých stránkach autokatalógu, a príde do firmy, o ktorej má určitú predstavu - národný park musí byť niečo ako národná banka. A potom príde do objektu, kde sa najprv musí pretlačiť popod nejaké potrubia, potom vyjde na nejaké poschodíčko, kde ani nevie, kde je. Národné parky vo svete sídlia v reprezentatívnych budovách, kde určitá úcta a rešpekt vyplýva z toho, ako sa štát o nich postará. Napríklad Lesy SR sedia na námestí v Banskej Bystrici v krásnej historickej budove. Lesníci majú všetko, čo potrebuje aj ochrana prírody - tradíciu, pozemky, budovy, pomerne dobré postavenie v spoločnosti, a je veľkou škodou, že štafetu ochrany prírody neniesli ďalej oni. Myslím si, že ochrana prírody by bola inde. Namiesto toho dnes proti nej iracionálne bojujú…

A kto presadí ten model, o ktorom ste hovorili pred chvíľou? Teraz to vyzerá, že odborníci z NP odchádzajú do iných zamestnaní a sfér.

Hovorí sa, že cintoríny sú plné nenahraditeľných ľudí. Stále vyrastajú nové generácie, možno aj ľudí, ktorých sme my pomáhali vychovávať, a určite to do budúcna netreba založiť na tom, že ochranu prírody "drží" 400 ľudí. Lebo potom sa stane to, čo sa stalo teraz - fúkli do nás a rozpadlo sa to ako domček z karát. To stálo na hlinených nohách. Urobili zmeny, vyhodili a odišlo zo ŠOP SR pár desiatok ľudí a vzniklo určité vákuum. Ale to sa zaplní, a nie sú ani dôležití ľudia, ale nastúpiť správnu cestu.

Mimochodom, dostali ste nejakú odpoveď na otvorený list?

Zatiaľ nie.

Pozn. red. k časti o postrekoch: Na september chystáme rozhovor s odborníkom z oblasti lesníctva, aby priestor dostala aj druhá strana.

Najnovšie