Chvíľka vyčerpávajúcej teórie

Vodné dielo Glockner-Kaprun je akumulačná vodná elektráreň s možnosťou prečerpávacej prevádzky. Tá sa využíva najmä v čase špičky. Celá obrovská stavba sa skladá z troch základných častí: horného stupňa, hlavného stupňa a elektrárne Klamsee.

Horný stupeň tvoria dve priehrady – Margritze a Mooserboden. Margritze je menšia priehrada, ktorú napája topiaci sa najväčší rakúsky ľadovec Pasterze chúliaci sa pod Großglocknerom. Odtiaľto vedie 11,6 km potrubie do priehrady Mooserboden (2036 m n.m.) s objemom až 84,9 miliónov m3. Tá je tvorená dvoma priehradnými múrmi – Moosersperre s výškou 107 m a dĺžkou 494 m a Drossensperre vysokým 112 m a dlhým 375 m. Medzi nimi je kopček Höhenburg (2112 m n.m), obľúbený cieľ väčšiny tunajších turistov. Na jeho výstup totiž stačí 20 minút veľmi pomalej chôdze a udatnému turistovi sa otvorí 360-stupňový výhľad na priehradu Mooserboden a pod ním ležiacu priehradu Wasserfallboden, ako aj na okolité vrchy a kaprunské údolie. Z priehrady Mooserboden sa voda buď odvádza o stupeň nižšie, alebo používa pri prečerpávacej prevádzke.

Hlavný stupeň tvorí len jedna priehrada – Wasserfallboden s múrom Limbergsperre vysokým 120 m a dlhým 375 m. Na jeho úpätí stojí elektráreň Limberg, ktorá získava energiu z vôd priehrady Mooserboden, alebo sa používa na prečerpávanie vody z Wasserfallboden späť do Mooserboden. Vedľa nej od roku 2007 vyrastá elektráreň Limberg II., ktorá má byť spustená v roku 2012. Z priehrady Wasserfallboden prechádza voda potrubím dlhým 7,7 km a následne 1 200-metrovým tlakovým potrubím až do elektrárne Klammsee. Celá táto obrovská elektráreň ročne vyrobí až 742 miliónov kWh.

Niečo málo z histórie

Plány na výstavbu vodnej elektrárne v kaprunskom údolí vznikli v 20-tych rokoch 20-teho storočia, samotná stavba však začala až v roku 1938. Symbolicky ju zahájil Hermann Göring po tom, čo nacisti prevzali moc. Na stavebných prácach sa podieľalo až 10 000 ľudí, najmä nútených pracovníkov a rôznych cudzincov. Práce postupovali rýchlo, preto bola po skončení vojny už tretina stavby hotová. Rakúsko v tom čase zápasilo s nedostatkom elektrickej energie, čo sa prejavovalo častými výpadkami prúdu, preto bolo veľmi dôležité odstrániť tento závažný nedostatok. Na dokončenie Kaprunskej elektrárne boli využité financie z Plánu európskej obnovy (tzv. Marshallov plán) (až 1,43 miliárd šilingov). I napriek finančnej podpore však nebolo jednoduché zohnať pracovníkov na dokončenie elektrárne. Napokon „pomohli“ vojnoví zajatci a 24. septembra 1955 bola elektráreň slávnostne otvorená.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Konečne aj trošku turistiky

Po úspešnom absolvovaní Krimmelských vodopádov sme sa ráno zobudili do krásneho slnečného dňa. Plán bol jasný – Kaprun. Z Piesendorfu, kde sme bývali, je to len zopár kilometrov k poslednému parkovisku, z ktorého sa vyráža hore. Po ceste sme prekrižovali lanovky vyvážajúce lyžiarov na ľadovec Kitzsteinhorn. Po ceste pobiehali ľudia s lyžiarkami na nohách a lyžami na ramene, zatiaľ čo vonku bolo krásnych 25 stupňov. Nuž, každý sme nejaký. Ktovie, či si tí ľudia pri nastupovaní do lanovky ešte spomenú na 11. november 2000, kedy presne na tomto mieste prišlo o život až 155 ľudí, keď v tuneli pozemnej lanovky Gletcherbahn 2 vypukol požiar. Samozrejme, táto lanovka už je mimo prevádzky, no koľajnice a zavretý tunel dodnes pripomínajú kaprunskú tragédiu. Namiesto nej vyvážajú turistov na ľadovec lanovky Gletscherjet I a II a tiež Panoramabahn a Langwedbahn. Zaujímavé je, že lanovku Gletcherbahn 2 už nenájdete ani na turistických mapách, hoci dodnes existuje a dokonca sa uvažuje o jej opätovnom využívaní na prepravu materiálu.

Naše parkovisko je však ešte o niekoľko stoviek metrov ďalej, pri chate Kesselfall Alpenhaus. Ponúk na platené parkoviská je viacero, nás však zlákal parkovací dom, ktorý je ako jediný zadarmo. Kto očakáva niečo štýlové na alpský spôsob, asi sa trošku sekne. „Parkhaus“ je ukážková socialistická hranatá mnohoposchodová betónová stavba. Neznalí pomerov sme celí šťastní, že je predsa len ešte voľné, zaparkovali hneď na prvom poschodí. Aj napriek tomu, že vonku pieklo slnko, bola vo vnútri utešená tma, takže na rad prišli cúvačky, mobily a všetko ostatné, čo bolo schopné svietiť. Takto sme sa poloslepo prezuli a pobalili. Keď sme po schodisku vyšli hore všetkými asi desiatimi poschodiami, zistili sme, že zaparkovať na najspodnejšom poschodí nie je práve najšťastnejší nápad. Úprimne povedané, bola to najhoršia z možností. Východ z garáží je totiž až úplne hore, takže nás čakali ešte dve prehliadky kaprunského parkovacieho domu. Okrem toho, s pribúdajúcimi poschodiami pribúdalo aj svetla v garáži... Nevadí, čo chce človek zadarmo?

Od chaty Kesselfall Alepnhaus sa dá pokračovať buď pešo po červenej turistickej značke 726, alebo si kúpiť lístok na autobus a pohodlne sa vyviezť až k priehrade Mooserboden. Rozhodli sme sa pre jednoduchšiu z možností a prispeli Kaprunčanom každý 17 € (pre deti od 6 do 15 rokov je to za 10,50 €). Vonku už čakali autobusy, ktoré sa celkom rýchlo zaplnili a počas niekoľkých minút nás na 1,6 km dlhom úseku vyviezli o 177 výškových metrov vyššie. Autobus tu ide takmer stále v tuneli a miestami sa zdá, že keby bol tunel o milimetrík užší, autobus by sa už nevošiel.

Na konci tunela končí aj cesta vhodná pre autobusy. Namiesto nej tu na ľudí čaká Lärchwandský šikmý výťah. Je to vlastne akási plošina na koľajniciach ťahaná lanami. Bol vytvorený počas stavby elektrárne pre robotníkov a až neskôr začal slúžiť turistom. Dokáže poňať až 185 ľudí a približne za 15 minút ich vyviezť z výšky 1209 m n.m. o 431 metrov vyššie, do výšky 1640 m n.m.. Čo sa vzdialenosti týka, prejde pri tom 820 metrov rýchlosťou 3 km/s. Pre tých šťastnejších, ktorí nie sú vmačknutí kdesi v strede masy ľudí, tu začínajú prvé výhľady do Kaprunského údolia.

Hore, vo výške 1640 m n.m., už na ľudí čakajú ďalšie autobusy (ktoré sa sem dostali rovnako ako ľudia, výťahom) a vyvezú ich po Mooserbodenstraße dlhej 6,8 km na vrch priehradného múru Moosersperre. Cestu „spríjemňuje“ hlas s rakúskym prízvukom, ktorý sa cez reproduktory prihovára návštevníkom a veľmi stručne ich vo viacerých jazykoch informuje o vodnom diele. Oveľa krajšie je však otočiť hlavu doľava a kochať sa výhľadmi na priehradu Wasserfallboden.

Pri priehrade Mooserboden už vozenie sa končí, nastupuje „tvrdá realita“ – pekne krásne po vlastných (až na Arabov z Zell am See, tí sa až sem doviezli taxíkmi). Nasledovala povinná prechádzka po priehradnom múre Moosersperre. Zvláštne, pri pohľade dolu múr vôbec nepôsobí tak veľkolepo a obrovsky. Možno, keby pod ním na prirovnanie stálo nejaké auto... Módne trendy zjavne vládnu aj Rakúsku. Okolo totiž pobiehalo veľmi veľa spoluturistov s teleskopickými paličkami, ktorých najväčšia túra bola od autobusovej zastávky po kopček Höhenburg. Tu sa dá ísť na prehliadku priehradného múru, ktorú sme však oželeli. Radšej sme si pozreli výstavu Strom & Eis (prúd a ľad) o histórii elektrárne a ľadovcoch a vyšli si na vrchol Höhenburgu pokochať sa výhľadmi na obe priehrady. Väčšina teleskopicko-paličkových turistov až sem nedošla, no i bez nich tam bolo dosť plno na príjemné posedenie. Preto sme spravili pár záberov a utekali dole pozrieť si aj múr Drossensperre. Tu bolo tiež už podstatne menej ľudí. Z východného konca Drossensperre sa dá vyraziť na niekoľko rôznych túr, nás však zlákal propagačný materiál na 1,5 hodinový výstup na Kleiner Gireßkogel (2669 m n.m) schodný aj pre menej zdatných turistov.

Poprepletali sme sa teda znova paličkovým húfom, odfotili sa strojom, ktorý dá našu fotku na internet (nedal) a poza akúsi budovu začali stúpať nekonečnou zeleňou šťavnatej trávičky. Ku krásnym výhľadom na priehrady a okolité zasnežené a zaľadovcované kopce nám občas zasvišťal nejaký ten svištík, kto sa lepšie pozrie, určite nájde minimálne jednu noru.

Pomalým fotografickým tempom sme vystúpali až na Sedlgratkopf (2541 m n.m.). Rakúšania nie sú zrovna preborníci v značení vrcholov (aspoň v okolí Kleiner Gireßkogel-u), takže sme si ho viac-menej tipli podľa menej prudkého stúpania a po pokochaní sa pokračovali ďalej. Trávu postupne vystriedali kamene a svište zas nahradili ovečky rozlezené po svahoch Kleiner Gireßkogel-u.

Po dlhšom bezserpentínovom úseku sme došli k akejsi hromadnej odpočivárni – miestečku s krásnym výhľadom na koniec Kaprunského údolia a tiež na ďalšie ľadovce. Po neúspešnom pokuse o odfotenie turistky s červeným klobúčikom sme sa rozhodli nájsť si súkromnú odpočiváreň kdesi trošku vyššie.

Ani sme netušili, ako dobre sme spravili. O niekoľko desiatok metrov vyššie, po kratučkom odbočení z cesty, nebol výhľad o nič horší, len ľudí podstatne menej. Namiesto nich tam boli aspoň pozdravy od ovečiek. No ani bobky nemohli pokaziť tú pohodu, keď sme si sadli na okraj vysokej skaly do šťavnatej trávičky, vybalili neskorý obed a kochali sa.

Čas sa však rýchlo krátil. Nájdeniu vrcholu Kleiner Gireßkogel sme dali ešte poslednú šancu a po chvíli šliapania po kameňoch a snehu ho asi dosiahli. Už to vyzeralo, že budeme v ten deň poslední, no ešte okolo nás prefrčal jeden prudko rozbehnutý turista, na „našom“ vrchole sa ani nezastavil a pokračoval snehovou pláňou na Gireßkogel. My sme však chceli stihnúť aspoň posledný autobus. Prechádzka dole by tiež nemusela byť zlá, no garáž, v ktorej sme mali auto, sa zatvárala o šiestej a nechávať v nej auto na noc nepatrilo k tým najkrajším predstavám.

Po vychutnaní si vrcholu sme to teda otočili. Zanedlho sa začali ovčie zvončeky nejako podozrivo ozývať. Ovečky sa rozhodli, že je čas ísť dole. Neviem, či si nás pomýlili s pastierom, no veselo sa vydali za nami. Už som videla tie novinové články – „Traja Slováci ukradli stádo oviec.“ I napriek nášmu nie veľkému nadšeniu boli ovečky so svojim plánom zjavne spokojné a šinuli si to za nami, zvoniac pri tom svojimi zvončekmi. Veru, nebolo nám všetko jedno. Našťastie sme stretli ešte jednu „výpravu“ smerujúcu pomaličky hore, ktorej sme „odovzdali“ stádo a utekali dole, kým si to ovečky nerozmyslia. Netuším, ako dlho tam tí poslední turisti stáli a pozerali sa na ovce a ovce na nich.

Na autobusovú zastávku sme napokon dorazili šťastní, zdraví a hlavne bez oviec, zamávali tomuto čarovnému kúsku sveta a autobusy a výťah nás zviezli späť do toho nášho, každodenného. Ešte detailná prehliadka garáží a hor sa do presláveného Kaprunu a Arabmi zaplaveného Zell am See.

Zdroje a linky:

http://www.tauerntouristik.at/de/kaprun/das-ausflugsziel/Grieskogel.pdf
http://de.wikipedia.org/wiki/Kraftwerk_Kaprun
www.tauerntouristik.at/de/kaprun/index.php

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek