Túra

Od Nitrice k Váhu II.

Michal Bukvai 22.09.08 Prvá časť putovania vedúca hrebeňom Nitrických vrchov ma prekvapila. Očakával som väčšiu frekvenciu turistov, hlavne v okolí Rokoša. Zato pokračovanie chodníkmi Trenčianskej vrchoviny mi potvrdilo, že je to kraj turistami totálne zabudnutý. Striedajú sa tu malebné úseky vedúce suchými borinami či teplomilnými dubinami so zanikajúcimi chodníkmi a rozjazdenými zvážnicami.

Trasa (Trenčianska vrchovina)

Uhrovec - Krásna Ves - s. Veľké lúčky - s. Trubárka - Petrovanské lúky - Trenčianska Teplá

Z námestia v Uhrovci sa vydávam modrou značkou popri rodnom dome Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka (múzeum). Povyše stojí rozsiahly kaštieľ, ktorý napriek čiastočnej rekonštrukcii nezanecháva vo mne príjemný dojem. Postupujem uličkou rodinných domov, za nimi poľnou cestou mierne do vŕšku. Značky tu niet kde umiestniť a nie som si istý, či som sa opäť nevybral chybne. Podľa mapy by značka mala ísť východnejšie. Robím prieskum v niekoľkých rovnobežných krovinatých remízkach, ale po značkách ani stopy. Pokračujem teda pohodlnou poľnou cestou a dobre robím - po asi kilometri, keď prechádzam cípom lesa, vidím na borovici modrú značku. Z plochého lúčnatého chrbta je pekný pohľad na celý hrebeň Nitrických vrchov.

Sympatickým dubovým lesom sa dostávam na križovatku so žltou bez akýchkoľvek smeroviek a miernym klesaním do maličkej obce Dubnička. Z nej pokračujem spevnenou cestou na sever a priebežne zobem ostružiny po jej stranách. To sa mi stáva osudným a prehliadam odbočku doľava cez potok. Až po vyše 400 m si uvedomujem omyl a vraciam sa, kde oproti bývalému lomu znova nachádzam značku. Lesná cesta mierne stúpa dubinou, ktorá je ale poničená ťažbou, zvyšky stromov a konáre sú roztrúsené po celom lese aj krížom cez chodník. Nedobrý dojem z úseku je znásobený rojmi dotieravých malých mušiek, ktoré mi bzučia okolo hlavy a podchvíľou nejakú lovím z očí či uší...

Našťastie, pod vrchom Bradlo (561 m) sa charakter lesa mení na borinu a chodník sa mení na úzky poľovnícky a prechádza na vrstevnicu. Podobne pokračuje aj po prekročení Trebichavského sedla (križovatka so zelenou a zas žiaden smerovník). Po oboch stranách hrebienka sa rozkladá jedna prírodná rezervácia za druhou: Bradlo, Ľutovský Drieňovec, Kňaží stôl, Udrina. Predmetom ochrany sú zachovalé bučiny, teplomilné dubiny s dubom plstnatým a lesostepi s hojným výskytom mnohých druhov domácich orchideí. V druhej polovici leta je už ale na botanickú exkurziu neskoro. Samotný vrch Udrina (652 m) sa traverzuje južným úbočím, trochu viac pozornosti musím zas venovať sledovaniu značiek v čerstvom polome.

Čas pokročil, nohy hlásia, že už toho prešli dosť a podľa charakteru terénu mi je jasné, že tu hore žiaden prameň nenájdem. Pozerám do mapy a rozhodujem sa, že v sedle Mely zbehnem z hrebeňa a niekde v okolí Slatiny nad Bebravou prenocujem. Nasleduje teda ešte posledné dnešné stúpanie na Smradľavý vrch (aké príznačné meno v danom kontexte) a lesnou cestou prechádzajúcou sedlom klesám k lúkam nad obcou. Po okraji boriny zájdem kúsok bokom, ukrývam batoh a len s fľašami idem k prvým domom. Miestneho idúceho z poľa sa pýtam na možnosť nabratia vody. Ukazuje na oplotený kostolík povyše dediny: "Tam je naisto vonku točka." A skutočne, bránička do areálu nie je zamknutá - naberám vodu a vraciam sa k batohu. Pod korunou borovice rozkladám varič... Vyzbieram šišky napadané na mieste budúceho ležoviska, za súmraku sa ešte vraciam ku kostolíku na očistu... a som rád, že už som v spacáku. Popri tom ako utícha ruch z doliny a oťažievajú mi viečka, v mysli sa mi nevdojak vynárajú včerajšie verše od Janka Kráľa
       Na horách býva, ako tá hmla sivá
       Bez strechy, plota, ako tá sirota...

Orientáciu bivaku som si znova pripravil tak, aby ma ráno budilo vychádzajúce slnko. Namiesto neho však nad kopcami visia sivé mraky - že by sa ohlasovaný front poponáhľal? Balím veci a vraciam sa do sedla späť na značku. Terén má stále rovnaký charakter a úzky poľovnícky chodník sa kľukatí pomedzi borovice. Najmä v traverzoch je pokrytý takým množstvom skotúľavších sa šišiek, že to až znepríjemňuje chôdzu. Po necelej hodinke klesám do obce Krásna Ves - napriek názvu ma ničím mimoriadnym neupúta. Ale predsa - na jej hornom konci naďabím po dlhom čase na smerovník. Nie klasické tabuľky, ale úzke drevené, ručne maľované... veľa informácií o mojom smere sa z nich však nedozvedám.

Súbežne s náučnou trasou stúpa modrá značka okrajom ďalšej rezervácie Žrebíky pekným dubovým lesom (registrujem dokonca aj dub cerový) až na Bukovinskú skalu (475 m). Oplatí sa zájsť pár desiatok metrov k okraju brala, odkiaľ vidno údolie Bebravy so Slatinou aj Slatinkou s Nitrickými vrchmi v pozadí a ponad Krásnu Ves rovinu Ponitria. Miernym stúpaním dosahujem lúčnatú krasovú plošinu Veľké lúky, kde presedlávam na zelenú značku. Drevené smerovky už takmer pohltili kríky, písmo celkom vyblednuté. Prechádzam vysokou bukovou horou, kde zas strácam značku, tentoraz to zbadám zavčasu. Ešteže som sa vrátil - kúsok povyše križovatky vidím vľavo čosi ohradené. Podídem bližšie a tabuľka ohlasuje "Rumpálový závrt", nad ním drevená konštrukcia uľahčujúca jaskyniarom prieskum. Z boku spoza ohrady nazerám do závrtu a skúšam fotiť. Pokračujem už značkou a po pár metroch v lese zbadám podobný obrovský lievik, teraz bez odkrytého závrtu na dne. Predsa len prechádzam krasovým územím.

Ďalší mierne zvlnený terén bez dominánt nie je ničím výnimočný. Bukový les prerušovaný rúbaniskami s rozostavanými posedmi. O tom, že veľa ľudí sem nezavíta svedčí aj postupné zarastanie chodníka. Miestami ma vedú len značky na stromoch krížom cez neporušený porast bylín a nízkeho malinčia. Klesám do údolia potoka Machnáč a po tvrdej lesnej zvážnici sa dostávam k štátnej ceste spájajúcej Trenčianske Teplice s Motešicami. Zelená šípka ma navádza do kroviny na druhej strane. Krížom cez "chodník" sa ťahajú šľahúne ostružín, občas to spestrí porast žihľavy. Na vrchole stúpania sa však zľava objavuje lesná cesta, ktorou už celkom pohodlne prichádzam na pasienky a cez plytké sedielko sa prehupnem do obce Petrova Lehota.

Mraky sa od západu už úplne roztrhali a slnko pripeká. Čaká ma 220 výškových metrov do sedla Trubárka na modro značený hrebeň vedúci od Ostrého vrchu. Striedajú sa lúky s lesíkmi, stúpanie sa zmierňuje... a po ostrej zákrute doľava zbadám, že na stromoch sú už pod sebou modrá aj zelená. Vraciam sa teda a hľadám, kde som sa na hrebeň napojil. Je to len pár desiatok metrov nazad, chodníček nenápadný a, tradične, smerovník žiaden. Nasledovný kilometer a pol pokračujem modrou po lúke a smrekovej hore na rázcestie Petrovanské lúky. Tu síce stojí pomerne nový klasický smerovník - ale tabuľky má len pre modrú značku. Ja sa však odpájam na zelenú, ktorá ma povedie až do cieľa.

Zvážnica prevažne klesá, na niektorých úsekoch je čerstvo rozjazdená, o kus ďalej sa aj musím vyhýbať protiidúcemu traktoru ťahajúcemu spílené kmene. Prechádzam ešte dvoma rázcestiami (s červenou a žltou) a už sa len zabávam na torzách turistických smerovníkov. Snaživejší značkár aspoň občas na hladký bukový kmeň napísal názov cieľa so šípkou. V záverečnom úseku ma čaká ešte posledné tiahle stúpanie popod Ostrý vrch (nie ten známy pri Trenčíne). Odtiaľ značka klesá a zdá sa mi, že sa niekedy až nezmyselne krúti striedajúc hustú sieť zvážnic a lesných ciest... V jednej chvíli ma šípka upozorňuje na odbočenie doprava. Bezprostredne v okolí nevidím žiaden chodník, ktorým by som odbočil. Najbližšiu cestu vidím až 50 m povyše. Idem teda k nej, ale žiadna značka. Vraciam sa teda, smerujem do plytkého údolíčka v mieste šípky a skutočne, po pár metroch objavujem na stromoch vyblednuté pásy značiek. Údolie vyzerá ako po vyschnutom potoku, zapadané polámanými konármi, nič malebné... a za dažďa tu musí byť riadne klzko.

Ešte posledný raz nakrátko strácam chabo značený chodník, keď poslúcham značku na strome a vydávam sa krížom cez žihľavu na okraj lúky. Neviem, ako ďalej, a tak sa vraciam do lesa a po niekoľkých metroch vidím značku znova v údolíčku. Po chvíli chodník konečne zatáča do pravého svahu a vyhupne sa na lúky s výhľadom na Považie. Prechádzam ponad bývalý lom a preplietam sa pomedzi ploty záhradkárskej osady (pri pohľade naspäť pochybujem, že sa opačne idúci chodec zorientuje na prvýkrát). Pri kríži sa dostávam na štátnu cestu a už ma víta tabuľa Trenčianska Teplá. Posledné desiatky metrov ma zelená značka už bez blúdenia privádza na železničnú stanicu, kde chladeným nápojom zapíjam celé trojdňové putovanie.

Na záver:
- V krasovej oblasti sa pramene na hrebeni nevyskytujú.
- Do Trenčianskej vrchoviny bez mapy ani na krok.
- Množstvo borovicových šišiek na chodníku veľmi rýchlo omrzí.

Zdieľaj:  
Reakcie
Od Nitrice k Váhu II. 23/09/08 09:22 6 príspevkov
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Od Nitrice k Váhu II. 23/09/08 09:22 6 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Strážovské vrchy
  • Nadmorská výška
    • max: 620 m n. m.
    • min: 220 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1700 m
    • klesanie: 1720 m
  • Náročnosť
    • 2
  • Vzdialenosť
    • 40,5 km
  • Počet dní
    • 1,5
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 6.8.2008
  • Nocovanie
    • bivak nad Slatinou nad Bebravou
  • Voda
    • iba v civilizácii
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • vlak z Trenčianskej Teplej
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 933 ľudí
1.12 (0.74)