Trasa

Turianska dolina - Minčol - sedlo Javorina - Strečno

Konečne ideme

Vystupujeme v Žiline a bežíme na autobus. Na naše veľké prekvapenie odišiel ešte skôr, ako prišiel náš vlak. Máme teda hodinu, kým pôjde ďalší, takže čerpáme časovú rezervu už na začiatku. Autobus v Turí na konečnej len spomalí a musíme vystúpiť za jazdy. Čaká nás niekoľko kilometrov Turianskou dolinou po asfaltke. Keď nás obieha niekoľko tatroviek a lesníckych áut, vravíme si - celkom rušná dolina, no nie turisticky.

Prvú krátku zástavku máme na Čertovej lúke asi v tretine doliny. Skala na svahu oproti ma donúti vybrať kameru, ktorú potom už ani neschovávam. Po chvíli ďalšieho pochodu nás zaráža tabuľka „Zákaz vstupu - v lese nad cestou sa pracuje“. Váhame, no pomaly pokračujeme. Zdravíme sa s drevorubačmi a opatrne obchádzame LKT-čko a lanovku. Nejavia o nás záujem, tak ideme ďalej.

Značka konečne odbočuje z asfaltovej cesty a začína prudko stúpať priamo na hlavný hrebeň. Stromy sa občas trochu rozostúpia a otvárajú sa výhľady späť do doliny. Bukový les sa postupne mení na smrekový. Podchvíľou prechádzame čistinkami zarastenými čučoriedkami. Ich lístky sú stále orosené. Uvažujem, či je to naozaj rosa alebo pot, ktorý zo mňa steká. Ten stupák spolu so zvyšujúcou sa teplotou nám naozaj dávajú zabrať. Na chvíľu vidíme pred nami hrebeň. Ešte je ďaleko a najmä vysoko – tá správna výzva.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stratená značka

Na nasledujúcej lúke sa nám stráca značka. Ja idem doľava a Mário doprava. Netrvá to dlho a opäť ju nachádzam, tak pokračujeme ďalej. Tempo sa spomaľuje, keď nachádzame prvé čučoriedky. Čím ďalej sa posúvame, tým sú chutnejšie, až kým neprídeme na veľké rúbanisko, ktoré už dopredu prezrádzal hluk lesného traktora.

Znovu strácame značku, ale intuitívne sa držím vľavo. Nachádzame nejaký chodník a po pár metroch aj značku tej správnej farby. Zvuky zo spracovania dreva sa postupne strácajú a les sa opäť mení. Smreky už nie sú také vysoké, čo napovedá, že sa blížime k hornej hranici lesa. Kde - tu sa objaví aj jarabina a všade je hustá čučoriedková podsada, čo nám veľmi vyhovuje. Postupne sa prejedáme až na hrebeň, kde sa pripája modrá značka z Višňového a les definitívne končí. Hôľny charakter krajiny vo mne vyvoláva úžasný pocit voľnosti v „nekonečnom“ priestore. Priznávam, už mi to chýbalo. Ešte niekoľko fotiek a dobiehame posledných pár metrov na vrchol. Aj s čučoriedkami predbiehame značku o trištvrte hodiny, ktorú môžeme stráviť hore.

Vrcholová pohoda

Tu podľa odhadu stretávame prvých turistov. Tiež ich však nie je veľa. Za cca 2 hodiny na vrchole sedem ľudí. Prišli sme sem zhruba na poludnie, tak sa občerstvujeme. Takýto obed by som mohol mať aj každý deň: slnečné lúče hladia hrebene hôr, príjemne pofukuje vietor, na oblohe visí zopár oblakov a k tomu chutné jedlo. Dohľadnosť je dobrá, no na väčšie vzdialenosti trochu kazená oparom. Práve si uvedomujem, že som po dlhšom čase objavil ďalšie miesto s neopozeranými výhľadmi.

Uprostred fatranského hrebeňa máme takmer celé pohorie ako na dlani spolu s Turčianskou a Žilinskou kotlinou.
Nás ale viac zaujímajú ďalšie kopce. Biele Karpaty s Vršatcom, Strážov, Manín, v diaľke snáď aj môj obľúbený Inovec. Na konci fatranského hrebeňa sa majestátne vypína Kľak. Južným smerom vidieť rozložitý masív Flochovej. K východu smerujú pohľady na Veľkú Fatru a v pozadí Nízke Tatry. Vysoké Tatry a Chočské vrchy sa nekonajú pre búrkové mraky. Zato krivánsku časť Malej Fatry vidíme perfektne. Odtiaľto je dokonalý prehľad o jej hrebeni. Ešte ďalej na sever z oparu presvitajú oravskí velikáni – Babia hora a Pilsko.

Plnými dúškami si vychutnávam tieto bezstarostné okamihy. Ideálne na prečistenie hlavy. V mysli sa čas zastavil, no v skutočnosti nie, tak sa musíme chtiac-nechtiac pobrať ďalej. Štafetu preberá červená značka, ktorá nás povedie až do Strečna. V sedle Ukopy, hneď pod vrcholom, stretávame zberača čučoriedok. Prehodíme pár slov, ako sa darí a tak. Páči sa mi, že tu v horách sú si ľudia akísi bližší.

Popri chodníku medzi starými zákopmi nachádzam brusnice. Tak trochu exotika, pretože rastú len vo väčších výškach. Pri ich zberaní mi vôbec "nepasuje" predstava, že sa tu mohlo niekedy bojovať.

Dole, dole, dole

Pár výškových metrov na nasledujúci vrchol a potom nás čaká už len klesanie. Ešte si fotím vrchol Minčola a bežím za Máriom. Vchádzame do lesa, ktorý má opäť iný charakter – riedky smrekový prales s popadanými a suchými stromami. Niektoré križujú pôvodnú trasu chodníka, takže robíme trochu slalom. Mierne klesanie sa postupne zväčšuje. V hlasnom rozhovore schádzame už hustým lesom, to aby sme neprekvapili nejakého medveďa, keď v tom beží oproti nám statný jeleň a vzápätí sa stráca medzi stromami. Ani som nestihol zapnúť kameru. Chvíľu pozeráme, či ho ešte neuvidíme, ale nie. Tak pokračujeme ďalej.

Prichádzame do sedla Javorina, kde sa značka stáča doprava. Máme dosť času, odbočujeme teda na Polom. Cesta vedúca do prázdna končí priamo nad kameňolomom. Výhľady sú super, no pohľad dole už taký utešený nie je. Odtiaľto som kameňolom ešte nevidel ani na fotke. Zdola z cesty vyzerá veľký, no odtiaľto je priam obrovský.

Keďže podľa značky nám to vychádza natesno, zo sedla Javorina pridávame do kroku, no už po pár sto metroch nás brzdia maliny okolo cesty. S ťažkosťami, ale predsa prekonávame túto nástrahu. Nie je tu asfalt a klesanie je mierne, takže cesta ubieha rýchlo. Zrazu sa pred nami objavuje smerovník v sedle Rakytie. Skontrolujeme čas a valíme sa ďalej. Po dlhom čase obiehame zopár skupiniek ľudí. Strmý svah v poslednej etape sa konečne zmierňuje. Úsek od Rakytia nás dorazil. Dosť sme si nadbehli, tak výrazne spomaľujeme a odbočujeme k Váhu s myšlienkou štýlového zakončenia vydarenej akcie – preplaviť sa kompou. Ibaže tá nám odplávala rovno pred nosom, tak možno nabudúce...

Fotografie: Michal Liška, Andrej Adamovský a Piotr.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek